Načo nám je ešte dnes procesia Božieho tela ?
Poznámky otca Ľubomíra k nedeľnému evanjeliu. Ak ich chcete pravidelne dostávať, zapíšte sa k odberu noviniek na konci tohto textu a obdržíte ich už v sobotu večer. Tu sú poznámky uverejnené niekoľko dní neskôr.
Pripravené podľa Rímskeho misála z roku 1954, z pred liturgickej reformy po II. Vatikánskom koncile.
Milí priatelia. Zdieľam s Vami niekoľko poznámok k Vašej osobnej modlitbe a rozjímaniu nad čítaniami tejto nedele. V týchto rozjímaniach sa budem vždy odvíjať od Tradičného misála, čo aj tým, ktorí chodia na obnovenú liturgiu pomôže pochopiť viac do hĺbky túto 1500 ročnú, hlbokú duchovnú tradíciu, poklad katolíckej Cirkvi. S pomocou Božou budem posielať tieto poznámky každú sobotu večer, výhradne prostredníctvom Noviniek- emailom. Následne budú dodatočne aj uverejnené.
Dnes cirkev slávi II. nedeľu po Turícach a zároveň v mnohých farnostiach sa konajú procesie Božieho tela, ak sa už nekonali vo štvrtok. Keď si pozrieme historické záznamy zo 16. storočia nájdeme mnohé príhody konfliktov, keď Luteráni napadli katolíkov, ktorí si konali procesiu s Eucharistiou a posmievali sa im kvôli ich eucharistickej úcte. Ľudským ohľadom naozaj nepochopiteľné, prečo sa vynakladá toľká energia a krása, aby sa uctieval ľudsky ponímané kúsok chleba. Do obdobia Luterových bludov siaha aj snaha popierania Cirkvi ako hierarchickej inštitúcie, kým luteráni trvali predovšetkým na dôležitosti duchovného rozmeru Cirkvi. Takýto extrémny pohľad z jednej strany, viedol do extrému opačného. Kým sa na Cirkev oprávnene pozeralo ako na hierarchickú inštitúciu, zabudlo sa niekedy na jej vnútorné- duchovné povolanie, že jej dušou je Duch svätý.
Dnes sme svedkami toho, že to, čo robili luteráni zvonka- preniklo do samotného vnútra Cirkvi. Popiera sa akákoľvek dôležitosť formy, ako čohosi nepodstatného. Na mnohých miestach je vystavená sviatosť oltárna s dvomi obyčajnými sviečkami, hoci liturgické predpisy predpisujú aj teraz aspoň 4. Stačí sa pozrieť na staré zábery a procesie. Koľko energie vykladali naši predkovia aby si uctievali Sviatosť Oltárnu. Zároveň sme samozrejme svedkami toho, že kde sa odstránila forma, zároveň zanikol aj duch. Z eucharistickej adorácie či procesie sa tak stalo len niečo, čo je potrebné odbaviť. Súčasné spôsoby jej odbavovania, sú len slabým odleskom toho, ako v minulosti Cirkev konala eucharistické procesie.
Evanjelium dnešnej nedele v Tradičnej liturgii nám poukazuje na hostinu, ktorú vystrojil Pán. Pozvaní však neboli tejto hostiny hodní a preto pozval všetkých biednych a mrzákov aby zaujali ich miesto. Obraz hostiny interpretuje cirkevná Tradícia práve v eucharistickom zmysle. Náš Pán nám pod spôsobom eucharistie pripravil hostinu, na ktorú sme všetci pozvaní. Táto nedeľa bola v skutočnosti nedeľou počas oktávy slávnosti Božieho tela. Bola zreformovaná na druhú nedeľu po Turícach až v roku 1955, kým liturgické čítania boli ponechané, hoci v podstate strácajú svoj zmysel, bez tejto oktávy Božieho tela. Keď sa však zamyslíme nad oktávou tejto slávnosti, si zároveň uvedomíme, že táto oktáva bola ukončená slávnosťou Božského Srdca Ježišovho, čím táto slávnosť nadobúda hlboký Eucharistický zmysel. Podľa nového liturgického kalendára je to len sviatok uprostred ničoho.
Dnešná krásna slávnosť a Eucharistická procesia sú skutočnou kontra-revolúciou, proti revolúcií, ktorú pozorujeme v Cirkvi i vo svete. Keď nám každý tvrdí, že dôležité je osobné, vnútorné prežívanie, nie vonkajšie formy- teda zažívame renesanciu Luterových bludov, vďaka kráse tejto slávnosti si uvedomujeme, že je to práve forma, ktorá nám sprostredkováva hlboké vnútorné prežitie týchto Božích darov. Z tohto dôvodu, sa pôvodne v súvislosti s Eucharistickým tajomstvom modlila vianočná prefácia, ktorá je jednaj veľmi starodávna a zároveň poukazuje na spätosť formy a obsahu. Vo vianočnej prefácií sa kňaz modlí- keď Boha spoznávame viditeľne, skrze tento pohľad sme upriamení k láske vecí viditeľných- teda náš pohľad na formu Božej lásky, ktorá sa zjavuje skrze vtelenie, a teda aj v eucharistickom tajomstve- sme vedení k rastu v neviditeľnej láske.
"Ako vysoko by bol poctený," hovorí svätý František Saleský, "ten človek, ktorému by kráľ poslal zo svojho stola porciu toho, čo mal na vlastnom tanieri? Ako by sa však cítil, keby táto porcia bola súčasťou kráľovho ramena?" Vo svätom prijímaní nám Ježiš vo sviatosti oltárnej nedáva časť svojej ruky, ale celé svoje telo. "Dal vám všetko," hovorí svätý Chryzostom a vyčíta nám našu nevďačnosť, "nič si nenechal pre seba. " A svätý Tomáš učí, že v eucharistii nám Boh dal všetko, čím je a čo má. "Deus in eucharistia totum quod est et habet, dedit nobis". (Opusc. 63, c. ii.) Oprávnene teda ten istý svätec nazval eucharistiu "sviatosťou lásky; zástavou lásky. ""Sacramentum charitatis pignus charitatis." Je to sviatosť lásky, pretože to bola čistá láska, ktorá podnietila Ježiša Krista, aby nám dal tento dar a zástavu lásky: želal si totiž, aby sme v prípade, že by sa niekedy v našej mysli objavila pochybnosť o tom, či nás miloval, mali v tejto sviatosti zástavu jeho lásky. Svätý Bernard nazýva túto sviatosť "láskou lásky", "Amor amorum". Pán sa svojím vtelením daroval všetkým ľuďom všeobecne; ale v tejto sviatosti sa daroval každému z nás osobitne, aby sme pochopili osobitnú lásku, ktorú prechováva ku každému z nás. (Sv. Alfonz Mária Liguori)
S láskou Vás žehná Váš,
o. Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk. Prosím aj o Vašu modlitbu za moje čoskoré prinavrátenie sa k plnému zdraviu. Srdečná vďaka.
