OLTÁR PROGRESIVIZMU: AKO SME VYMENILI BOHA ZA VEDU, POLITIKU A MAMONU
Poznámky otca Ľubomíra na nedeľu. Ak ich chcete pravidelne dostávať, zapíšte sa k odberu noviniek na konci tohto textu a obdržíte ich v predstihu, už v stredu priamo emailom. Tu sú poznámky uverejnené neskôr.
(Kázeň na 7. nedeľu v cezročnom období, Jer 17,5-8)
Dnešné Božie slovo nám prináša ostrý kontrast medzi dôverou v človeka a dôverou v Boha. Prorok Jeremiáš hovorí jasne:
„Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka a telo si robí svojou oporou, a jeho srdce sa odvracia od Pána. Je ako tamariška na púšti...“
A naopak:
„Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. Je ako strom zasadený pri vode...“
V uplynulých desaťročiach sme boli svedkami toho, že aj v katolíckej Cirkvi sa pozornosť, ktorej stredobodom bol Boh, čoraz viac upriamila na človeka. Takáto teológia sa rozšírila najmä v progresívnych kruhoch nemecky hovoriacich krajín. Vychádzajúc z modernej nemeckej filozofie sa postupne stalo, že namiesto Boha sa stredobodom samotného náboženstva stal človek. Už to nie je Cirkev, ktorá neomylne predkladá základné pravdy o Bohu a človeku, ale osobná náboženská skúsenosť každého jednotlivca sa stáva základom viery.
Podľa Rahnera, hlavného predstaviteľa tohto zvratu, je každý človek minimálne anonymným kresťanom. Z tohto dôvodu sa ekumenické úsilie a iné náboženstvá vnímajú pozitívne a absentuje snaha obrátiť ich členov na jedinú pravú vieru. Je to pokušenie, pred ktorým nás varuje aj prorok v dnešnom prvom čítaní:
„Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka... Požehnaný človek, čo dúfa v Pána.“ (Jer 17,5-7)
Jedným z konkrétnych prejavov tohto obratu je, že dnešný človek sa viac spolieha na vedu než na svojho Stvoriteľa. Počas uplynulej krízy COVID-u sme to videli veľmi jasne, keď sme zatvorili naše kostoly a začali sme sa klaňať experimentálnym vakcínam. Povedali sme, že modlitba nepomôže, a nahradili sme ju vedou. Zriekli sme sa viery, podľa ktorej Boh je Pánom nad svetom i dejinami, a začali sme dôverovať výlučne schopnostiam človeka. Boh obdaril človeka rozumom a veda dosiahla úžasný pokrok, avšak prvou pravdou poznanou rozumom je Božie jestvovanie a posledným cieľom človeka je samotný Boh.
„Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka a telo si robí svojou oporou...“
V súčasnom spoločenskom diskurze sme svedkami nevídaného zmätku. Zmanipulované masy hlásajú politické názory bez hlbšieho pochopenia ich základných princípov. Kresťania, vrátane takzvaných kresťanských demokratov, sú v záujme získania moci ochotní uzatvárať kompromisy s progresívnymi politickými stranami, ktoré popierajú základné pravdy o Bohu i človeku. Sú to strany, ktoré na oltár svojho progresívneho náboženstva postavili človeka a do neho vložili svoju dôveru.
Dôsledkom tohto postoja je, že mnohí kresťania sa skrze človeka posadeného na oltár progresivizmu zasvätili mamone. Finančné záujmy sa natoľko dostali do centra života veriacich, že sú ochotní zrieknuť sa každého času zasväteného Bohu a modlitbe len preto, aby si zarobili o niečo viac peňazí. Zabúdajú na slová Písma:
„Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“
Táto novodobá viera v človeka, ktorá popiera poznateľnosť pravdy a univerzálnych princípov, napokon viedla k morálnemu úpadku súčasnosti. Dnes sme svedkami toho, že moderný človek skrze potraty zabil viac ľudských životov ako ktorákoľvek svetová vojna. Ovocím tohto procesu je duchovná prázdnota a depresia mnohých našich súčasníkov.
Napriek všetkému Boh vo svojom milosrdenstve nikdy neopúšťa svoj ľud. Tento týždeň sme si pripomenuli 12. výročie odstúpenia pápeža Benedikta XVI. z katedry svätého Petra. Jeho slová o tom, že odstupuje, aby sa venoval modlitbe, sú najväčšou lekciou pre moderného človeka. Mladý teológ Joseph Ratzinger tak o niekoľko desaťročí naposledy odpovedá na pomýlené myšlienky svojho kolegu Rahnera. V duchu dnešnej prvej lekcie mu hovorí:
„Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou.“
Dovolím si povedať, že žiadny človek, ktorý by denne venoval hodinu svojho času skutočnej modlitbe, nemôže podľahnúť bludu moderného progresivizmu. Benedikt XVI. počas svojho pontifikátu ukázal, že stredobodom života Cirkvi musí byť dôstojne slávená liturgia. Ak si chceme zachovať skutočnú vieru, jej stredobodom je klaňanie sa Bohu skrze dôstojné slávenie svätej omše. Ona je skutočným Božím dielom, kde sa znovusprítomňuje dielo vykúpenia, ktorého podstatou je klaňanie sa Bohu. Ak vidíme omše, kde je stredobodom osoba kňaza, neustále inovácie a zmeny, kde sa hovorí len o človeku – utekajme...
Najsvätejšia Panna Mária,
Ty si vždy žila obrátená k Bohu – nech je aj pre nás jediným stredom.
Pomôž nám zbaviť sa márnosti sveta a vložiť všetku dôveru do Jeho prozreteľnosti.
Vypros nám milosť, aby sme Ho hľadali vo všetkých rozhodnutiach,
aby sme Ho uctievali ako stred nášho života vo svätej omši.Nauč nás žiť pre Boha, ako si žila Ty,
aby sme Ho raz mohli oslavovať a klaňať sa Mu pred Jeho trónom,
spolu s Tebou i všetkými svätými.
Amen.
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
