Requiem. Na rozlúčku s Benediktom XVI.

Kým sa svet pripravoval na oslavy príchodu ďalšieho roku, plného neistôt, správa o smrti Benedikta XVI. obletela rýchlosťou blesku celý svet. Ďalší pevný bod, maják na našej púti, vyhasol. Teraz sa schádzame, aby sme emeritného pápeža, Benedikta XVI., odporúčali Božiemu milosrdenstvu. V našich dušiach sa mieša pocit vďačnosti a pocit smútku. Vďačnosti za jeho pastiersku službu a boj o neporušiteľnosť náuky Cirkvi ako aj jej liturgie v búrlivých časoch, ktoré nasledovali po Druhom vatikánskom koncile. Smútok preto, že už nikdy neuvidíme starého, krehkého, avšak usmiateho človeka, ktorého prítomnosť nám ešte dávala pocit stability. Cítili sme, že on je to očko na reťazi, ktoré nás spája s veľkou múdrosťou cirkevnej Tradície.

Svojou smrťou a aj svojím zomieraním nám však Joseph Ratzinger dodal veľkonočnú nádej, ktorá ho sprevádzala od jeho narodenia na Bielu sobotu v roku 1927 – nádej o slovách Jóba – Verím, že môj vykupiteľ žije. Tak, ako spravodlivý Jób, aj pápež Benedikt svojim životom stelesňoval nie zdanlivé rebelstvo spochybňovania Božích plánov – ako to čítame z obvinení Jóbových priateľov, ale hľadanie rozumového uchopenia viery. Jeho život by sa dal zhodnotiť slovami ním milovaného mnícha, Jeana Leclercqua – „L’amour des lettres et le désir de Dieu“ – „láska ku štúdiu a túžba po Bohu“, ktorého riadiacim princípom bolo, ako to zdôraznil vo svojom prekrásnom príhovore ku svetu kultúry v Paríži, Quarere Deum – Hľadanie Boha. 

 Stredovekí mnísi „v zmätku doby, v ktorej sa zdalo, že nič nie je trvalé, chceli urobiť to podstatné – snažiť sa nájsť to, čo je večne platné a trvalé, život ako taký. Hľadali Boha. Chceli prejsť od nepodstatného k podstatnému, k jedinej skutočne dôležitej a spoľahlivej veci, ktorá existuje.“ Napokon by sa táto jeho prvá charakteristika – jeho práca teológa, dala opísať slovami svätého Augustína: „Všetko naše dielo v tomto živote spočíva bratia moji v uzdravovaní očí nášho srdca, aby sa mohli pozerať na Boha.“ Práve týmito slovami vyprevádzal aj on sám v roku 1990 svojho priateľa a teológa Hansa Urs von Balthasara. Štúdium pre neho znamenalo horlivé hľadanie odpovede na drámu svojho vlastného života, ktorú, ako sám dodal, musel neustále očisťovať aj prostredníctvom rozličných kríz svojho povolania. 

Napokon sa rozhodol stať sa kňazom. Jeho kňazstvo sa stalo cieľom jeho hľadania, kedy si uvedomoval rozdiel medzi akademickým povolaním teológa a kňaza, avšak jeho najväčší vzor, svätý Augustín, mu bol v tomto hľadaní dozaista príkladom. V ňom nevidel človeka, ktorý žil pred mnohými storočiami, ale stále prítomného priateľa, s ktorým sa skrze čítanie jeho diel dal viesť dialóg v hľadaní pravdy na kľúčové otázky ľudského života. Bola to voda, ktorá hasila smäd nepokojného srdca, žízniaceho po Bohu. 

Keď som ako akreditovaný fotograf absolvoval niekoľko zahraničných ciest za fotením Benedikta XVI., zaryla sa mi do pamäte jedna hlboká skúsenosť, ktorá vyjadruje jeho lásku ku kňazom. Kedykoľvek prechádzal v papamobile na mieste kde boli na jednej strane kňazi, na druhej strane veriaci, vždy sa v prvom rade veľmi srdečne obrátil ku svojim kňazom a veľkou nehou im požehnal. Bol si dobre vedomí, že Ježiš vybudoval svoju Cirkev na apoštoloch a ich spolupracovníkoch kňazoch. Keď pri príležitosti 150. výročia dies natalis svätého Arského farára ohlásil rok kňazov, zdôraznil aj jeho slová o kňazstve: „Kňaz je láskou srdca Ježišovho.“ Jeho služba námestníka Ježiša Krista ho viedla k tomu, aby aj on sám mal kňazstvo za lásku svojho srdca. O tom, že takáto láska neostala bez odozvy, svedčí rapídny nárast počtu kňazských povolaní počas celého jeho pontifikátu.

Davy veriacich, prúdiacich do vatikánskej baziliky počas týchto dní, napokon svedčia o najvyššej charakteristike Benedikta XVI. Zábery, ktoré obleteli celý svet hovoria o tom, že svet stratil svojho duchovného Otca. Mnohí sa počas týchto dní len ťažko ubránili slzám. Ako hovorí svätý Teodor Sudita, ak nazývame naším otcom toho, kto nás splodil pre život podľa tela, o čo viac je naším otcom ten, ktorý nás splodil podľa ducha? Benedikt XVI. svojou múdrosťou a jasnou náukou plodil duše mnohých našich súpútnikov pre večný život a vzbudzoval aj v nich ten nepokoj srdca po Pánovi, ktorý bol jeho hnacou silou. Benedikt XVI. nebol diktátorom na čele cirkevnej moci, ale, ako sa sám definoval, bol pokorným robotníkom vo vinici Pánovej. Bol si vedomí toho, že on len sprítomňoval a zastupoval najvyššieho pastiera duší Ježiša Krista. Mnohí ho kritizovali pre parádne oblečenie a symboli pápežského úradu, on však dobre vedel, že tie patria tomu, koho zastupuje a nikdy ich nevnímal ako náležiace sebe. Kým samotný Arský farár žil pre seba v dobrovoľnej chudobe, žiadne liturgické paramenty neboli pre neho dosť súce pre Ježiša. 

Len niekoľko týždňov predtým, než bol zvolený za námestníka Ježiša Krista, odvážne prehlásil: „Ako často oslavujeme len seba samých bez toho, aby sme si ho uvedomili! Ako často je jeho slovo prekrúcané a zneužívané! Ako málo viery je v toľkých teóriách, ako veľa prázdnych slov! Koľko špiny je v Cirkvi a práve aj medzi tými, ktorí by mu mali v kňazstve úplne patriť! Koľko pýchy, koľko sebestačnosti!“ „Pane, často sa nám tvoja Cirkev zdá ako loď, ktorá sa má potopiť, loď, ktorá zo všetkých strán robí vodu. Na tvojom pšeničnom poli vidíme viac buriny ako pšenice. Znečistené rúcho a tvár Cirkvi nás desia. Ale sme to my sami, kto ich špiní! Sme to my sami, kto ťa zakaždým zrádza, po všetkých našich veľkých slovách, našich veľkých skutkoch. Zmiluj sa nad svojou Cirkvou (...) Vstal si a môžeš vzkriesiť aj nás. Zachráň a posväť svoju Cirkev.“

Napriek tomu, že Benedikt XVI. stál na čele Cirkvi a mal nad ňou priamu moc, uvedomoval si, že je to Pravda, ktorou je samotný Kristus, ktorý má v sebe vnútornú silu priťahovať. Preto kládol Ježiša Krista vždy dostredu, aj do liturgie, ktorá sa podľa neho stala po koncile príliš zameranou na človeka. Z tohto dôvodu dal umiestniť na pápežské oltáre mohutné, krásne, umelecké znázornenia Ukrižovaného. On je tou Alfou a Omegou, v ktorom má každý ľudský život svoj počiatok i svoje zavŕšenie. 

Teraz, keď sa s Tebou lúčime, milovaný svätý Otče, chceme sa Ti poďakovať za všetky tie roky, kedy si nás doprevádzal svojou múdrosťou a my sme zažívali skúsenosť Emauzských učeníkov s ktorými kráča Ježiš. Spolu s nimi si môžeme položiť otázku, či aj „nám nehoreli srdcia, keď si nám vysvetľoval písma a lámal chlieb?“. Teraz, keď sa modlíme za spásu Tvojej nesmrteľnej duše, cítime, že Ty si už v cieli svojho putovania a veríme, že hľadíš na Tvár, ktorú si celý život usilovne vyhľadával. „Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec je dnes v okne domu nebeského Otca, vidí nás a žehná nám. Áno, Svätý Otče, udeľ nám požehnanie. My zverujeme tvoju drahú dušu Božej Matke, Tvojej Matke, ktorá ťa každý deň viedla a teraz ťa vovedie do večnej slávy jej Syna, Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.“

    Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!