Veľký piatok Katolíckej Cirkvi
Nie je dnes ojedinelé, stretávať množstvo veriacich - samozrejme ak sa od nich neodizolujeme, ktorí chcú byť verní katolíckej Cirkvi a jej náuke v plnosti a zároveň sú im hádzané polená...
Prv to bola pandémia, následne vnucované prijímanie na ruku, hoci to je v rozpore s univerzálnym zákonom Cirkvi (je právo veriaceho si vybrať a žiadny kňaz, alebo biskup mu nemôže toto právo odoprieť).
V súčasnosti sme svedkami, ako heretickí kardináli propagujúci svoje bludy, kým médiá referujú o homosexuálnych predátoroch a homosexuálnych klikách v rade najvyššej hierarchie. Len prednedávnom bol do väzenia odsúdený za tieto delikty jeden z najbližších spolupracovníkov pápeža. Nechýbajú ani takí, ktorí sa týmto udalostiam tešia, ale nie z túžby po pravde, ale pretože nachádzajú schválenie vlastných hriechov a zvráteností. Kto by chcel ešte veriť v niečo také, ako je viera Katolíckej cirkvi dnes ?
Tradičná liturgia Cirkvi predkladá počas Veľkého týždňa všetky štyri verzie Pašií a veriaci, ktorí sa ich zúčastňujú sa ponárajú do tajomstva Ježišovho utrpenia. Ak sme pozorní, všímame si, že napriek rokom stráveným s Božským majstrom, všetci učeníci okrem Jána ho zrádzajú. Ich srdcia ešte nie sú naplnené nadprirodzenou vierou, ale skôr politickým pohľadom na svet. Boží služobník, arcibiskup Fulton Sheen hovorí, že keď pastieri stratia vieru (platí to i o veriacich), tak prichádza politika. Keď nám nie je svetlom na ceste viera skrze svoje pravdy, budeme sa riadiť tým, aby sme sa zapáčili aktuálnemu dopytu zo strany ľudí.
Sledujeme v rozličných častiach sveta, ako sa riedi morálka, pretože vraj dnes je už iná doba a nie je možné žiť podľa náuky. Dnes už nie je možné sláviť liturgiu, ako sme ju slávili počas viac ako 1500 rokov, lebo jej už nikto nerozumie - ale zato si môžeme urobiť cirkus so somárom, lebo je zrozumiteľnejší. Dnes už nie je možné prijímať eucharistiu po kľačiačky a do úst, z úcty k nej, ku ktorej pochopeniu dozreli naši predkovia, dnes ju prijímame do rúk, lebo sme emancipovanými kresťanmi. Dnes nie je možné ukázať v televízii kardinála, ktorí je oblečený ako prednedávnom ešte väčšina biskupov a hlása nemennú náuku Cirkvi, ale zato môžeme ukazovať kardinála, ktorý je heretik.
Stredobodom ohlasovania Cirkvi má byť celý čas to, čo povedal Pavol Korinťanom: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“.(1Kor.2,2) Apoštoli, okrem Jána, keď utekajú z pred tragédie kríža, utekajú taktiež zo strachu pred ostatnými, pretože Ukrižovaného považujú za toho, kto prehral. Nastupujú cestu lacnej politiky. Ak však chceme ostať verní našej viere aj dnes, uprostred všetkých zmienených ťažkostí, musíme znovuobjaviť túto náročnú cestu Kríža, ktorý nás vedie k sláve Veľkonočného rána. Musíme znovuobjaviť tú úzku cestu, ktorá vedie do neba, miesto tej širokej, ktorá vedie...
Nech nám dnes znejú slová nočného ofícia z pôstneho obdobia hlboko v našich srdciach: “ Ak započujete dnes jeho hlas, nezatvrdzujte si svoje srdcia“. Je to Pán, ktorý nás pozýva k Jeho nasledovaniu až do krajnosti, nie skrze pohľad na Cirkev ako politickú stranu, ale na Cirkev, ako Vzkriesené mystické Kristovo telo, ktoré nesie znaky Ukrižovania.
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
