Ako vytrvať v modlitbe. V škole modlitby VI.
Poznámky otca Ľubomíra na nedeľu. Ak ich chcete pravidelne dostávať, zapíšte sa k odberu noviniek na konci tohto textu a obdržíte ich v predstihu. Tu sú poznámky uverejnené neskôr.
„Kiež sa všetci v prvom rade staráme o to, že ak sme sa už dali do práce, aby sme v nej nepoľavovali a neklesali na mysli, hovoriac: Už dlhú dobu sa venujeme askéze (modlitbe), ale bude lepšie, keď začneme nový deň tým, že budeme znásobovať svoju horlivosť. Veď celý ľudský život je taký krátky v porovnaní s večnosťou a všetko, čo máme, je ničím oproti večnému životu...“[1]
Niekoľko týždňov sme strávili rozjímaním o základoch modlitby a každý si môže položiť otázku, nakoľko sa tieto rozjímania snažil učiniť za svoje, prípadne koľkokrát sa k ním s pozornosťou vrátil, aby si vytýčil ciele svojho duchovného rastu. Boží služobník, biskup Štefan Barnáš, v jednom svojom článku pod názvom Metafyzika apoštolovania hľadá odpoveď na otázku prečo katolíci málo vplývajú na svet. Odpoveď, ktorú dáva, sa zdá byť aj dnes nemenej aktuálna: „veľkej časti kresťanov chýba vôľa prijímať Kristovo učenie a ďalej ho odovzdávať“.[2]
Keď sme prekonali základný predpoklad pre modlitbu, ktorým je nemilosrdný boj s našou slabou ľudskou prirodzenosťou, náchylnou k hriechu a lenivosti, čaká nás boj s ďalšími úskaliami ako sú suchopárnosť a roztržitosť.
Je to skúsenosť, akú opisuje aj Terézia Avilská: „Zdalo sa mi," píše, "že na jednej strane sú sily duše zamestnané Bohom a sú v ňom sústredené, zatiaľ čo na druhej strane myšlienky neusporiadane blúdia: bola som ohromená“.
Bojovať proti nevôli v modlitbe je možné len neustalou vytrvalosťou a pevným premáhaním našej duchovnej lenivosti. Skúsenosť Terézie s týmto bojom môže byť veľkým povzbudením aj pre nás: „Bolo toľko smútku, že keď som išla do toho kúta venovaného modlitbe, bolo treba pozbierať všetku odvahu, aby som sa snažila - a hovoria, že ju nemám malú, a ukázalo sa, že Boh mi jej dal oveľa viac ako žene, len som ju zle používala - avšak, nakoniec mi Pán pomohol“.
Okrem prirodzených vecí, ktoré nás môžu v našej modlitbe odrádzať, ako sú lenivosť, roztržitosť myšlienok, či neporiadok, sú niektoré dôvody, ktoré nám tiež sťažujú našu modlitbu. Na prvom mieste k nim patrí nadprirodzený charakter právd, ktoré sú predmetom našej modlitby. Pravdy našej viery presahujú našu zmyslovú skúsenosť a preto rozličné vyjadrenia týchto právd sú pre človeka ťažkopádne. V modlitbe naša viera prilieha k týmto pravdám, ktoré presahujú náš rozum. Je potrebná naša vytrvalosť.
Druhým dôvodom podľa otca Máriu Eugena je nestabilita našich zmyslov. Keďže človek vníma prostredníctvom zmyslov realitu, jedná sa však o sily ducha, ktoré sú nestabilné a preto je potrebné cvičenie našej vôle a premáhanie sa, aby sme vytrvali a pracovali na usmernení našej mysle v duchovnej aktivite, ktorou je modlitba.
Ako hovorí známy citát otca Hieronyma, aby sa človek naučil modliť, je k tomu potrebné veľké množstvo praxe, teda množstvo hodín strávených v modlitbe. Terézia uvádza, že ani duše, ktoré dosiahnu vysoký stupeň modlitby, nie sú oslobodené od tejto duševnej námahy, kedy musia bojovať s roztržitosťou a nepozornosťou.
Posledný argument sa týka skutočnosti, ktorú mnohí používajú ako argument na odkladanie života modlitby do neskoršieho veku. Mnohí naši súčasníci tvrdia, že počas aktívneho života nemajú čas na modlitbu, ale že sa jej budú venovať na starobu. Avšak skúsenosť hovorí, že chorý človek sa dokáže natoľko modliť, nakoľko sa to naučil počas obdobia, keď bol pri sile. Náš zdravotný stav má veľký vplyv na našu schopnosť modliť sa. Ak má človek diskomfort vyplývajúci z choroby či bolesti, za bežných okolností sa ťažko sústredí na predmet modlitby- na Boha, ak sa to už nenaučil predtým. Taktiež sú to aj naše povahové vlastnosti, ktoré viac alebo menej napomáhajú nášmu rastu v modlitbe.
K modlitbe je taktiež potrebné, aby si na ňu každý našiel pre neho vhodný čas. Keď modlitbu odkladáme na večer, kedy sme už unavení, bude v nej ťažké pokročiť. Rozjímavá modlitba si vyžaduje našu sústredenosť a teda musíme eliminovať všetky okolnosti, ktoré by nás viedli k roztržitosti.
V neposlednom rade je to aj samotný diabol, ktorý sa snaží urobiť všetko proti nášmu životu rozjímania. Ak sme odstránili už zmienené prekážky, vždy je tu ešte možnosť toho, že nepriateľ vyruší našu modlitbu. Kardinál Burke v jednom rozjímaní spomínal takúto vec. Diabol sa snaží narušiť náš priestor pre modlitbu práve v dôležitých obdobiach prípravy na prijatie veľkých milostí – teda v advente a pôste. Ani takéto vyrušovanie sa nedeje bez Božieho dopustenia. Musíme si uvedomiť, že milujúcim Boha všetko slúži na dobré a všetko riadi Božia prozreteľnosť. Takéto vyrušovanie a roztržitosť sú len príležitosťou, aby sme Bohu aj v týchto náročných momentoch ukázali našu vernosť.
Terézia píše: „Som presvedčená, že Pán chce dať často na začiatku, ale inokedy aj na konci, tieto muky a mnohé iné pokušenia, ktoré sa objavujú, aby vyskúšal svojich milovaných a zistil, či budú schopní vypiť kalich a pomôcť mu niesť kríž skôr, než im dá veľké poklady.“
Všetko prejde, trpezlivosť nad všetkým zvíťazí. To je základné pravidlo, ktoré je potrebné v týchto momentoch aplikovať. Napokon nás táto vytrvalosť vedie k väčšej pokore.
„ Čo povieme tým, ktorí vďaka Božiemu milosrdenstvu vyšli víťazne zo všetkých týchto bojov a ktorí s pomocou vytrvalosti vstúpili do tretieho stavu, ak nie "blahoslavený je človek, ktorý sa bojí Pána"... Skutočne, právom nazveme blahoslaveným človeka, ktorý postupuje touto cestou, pretože ak sa neobráti späť, pokiaľ môžeme posúdiť, je na istej ceste k spáse“. (Sv. Terézia, Vnútorný hrad).
[1] Poučenia sv. Otca nášho Antona Pustovníka...zo životopisu sv. Atanáza, Filokalia, p.30
[2] Cfr. Róbert Letzs, Biskup Štefan Barnáš, p. 143
S láskou Vás žehná Váš,
o. Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
