Publikované
rozhovory, texty, diskusie
-
Na hlbine
12. augusta 2024
📣Prinášame Vám rozhovor s katolíckym kňazom Ľubomírom Urbančokom.🎤 Venujeme sa témam: stretnutie s kardinálom Kasperom, Fiducia Supplicans, kredibilita kardinála Fernandéza, rok od smrti Benedikta XVI a iné.
-
Deep talky
20. februára 2023
📣Prinášame Vám rozhovor s katolíckym kňazom Ľubomírom Urbančokom.🎤 Ako vnímal osobnosť pápeža Benedikta XVI.? Ako bol jeho osobný vzťah k nemu? Existujú obavy o smerovanie Cirkvi? Čo zmení Benediktov odchod? Aký bol jeho vzťah ku kardinálovi Pellovi? Súhlasí s jeho pohľadmi na stav Cirkvi?
-
Deep talky
4. septembra 2022 | Jozef Lidaj
📣Prinášame Vám rozhovor s katolíckym kňazom Ľubomírom Urbančokom.🎤 Je dnes náročné byť kňazom? Ako je potrebné vnímať II. Vatikánsky koncil? Nachádza sa Cirkev v kríze? Čo si veriaci ľudia všimli na biskupovi Bezákovi?
-
Denník Štandard
1. decembra 2021 | Bohumil PetríkTreba začať hovoriť o tom, že Druhý vatikánsky koncil nie je Písmo Sväté, mnohé veci sú legitímne a mnohé sú pre nás záväzné, iné môžu byť až mylné či nesprávne. Vidíme veľkú nevzdelanosť medzi klérom i v celej cirkvi aj v tých najdôležitejších otázkach, hovorí slovenský kňaz na štúdiách v Ríme.
Kňaz Ľubomír Urbančok vo svojom licenciáte na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského „Angelicum“ v Ríme študuje pojem Tradícia a jej odovzdávanie z generácie na generáciu. Je spoluzodpovedný za starostlivosť o veriacich pre mimoriadnu formu slávenia svätej omše v Trnave. Pred vstupom do seminára študoval fyziku a po vysvätení bol osobný tajomník trnavského arcibiskupa. O týchto témach aj o Františkovej návšteve na Slovensku sme sa rozprávali v rámci nášho seriálu o kňazoch a Slovákoch pôsobiacich v Ríme. Nedávno vo večnom meste požehnal Dom konzervatívcov.
Odkiaľ ste sledovali pápeža na Slovensku a aký je váš dojem z návštevy?
Sledoval som pápeža sprostredkovane cez médiá, lebo som sa jej osobne nezúčastnil z viacerých dôvodov aj preto, že som bol vtedy na odchode do Ríma. Dojem z návštevy je veľmi rozporuplný. Samozrejme, je veľké vyznamenanie pre krajinu, že ju navštívil nástupca apoštola Petra, ktorým Svätý Otec je. Ale vnímal som atmosféru o účasti pre očkovaných a neočkovaných, čo vyhrotilo situáciu o vzťahu cirkvi a štátu. Mnohí vrátane mňa z toho boli sklamaní a smutní. Tiež som sa totiž nemohol zúčastniť návštevy, lebo som v tom čase nebol zaočkovaný.
Ale potom mohli prísť aj tí, ktorí mali test.
Áno, ale napríklad sektor pre otestovaných v Šaštíne bol vyhradený asi 400 metrov od oltára, čo sa mi zdá nedôstojné. Keď už toľko hovoríme o jednote v cirkvi, našou úlohou je vytvárať ju so všetkými veriacimi, nemáme ich rozdeľovať. Nie je na cirkvi, aby riešila, kto je očkovaný alebo nie, ale v prvom rade je to medicínska záležitosť.
Cirkev by mala najprv hovoriť o Kristovi a toto mala byť – a verím, že aj bola – úloha Svätého Otca, pretože poslaním námestníka Ježiša Krista je posilňovať vo viere. Toto poslanie dal Petrovi Kristus, a to by sme si mali z návštevy zobrať: byť posilnený vo viere v Krista. Vnímam, že naša viera na Slovensku, v cirkvi, je „na vážkach“, zvlášť ju skúša pandémia ako v celom svete. Bola to výborná príležitosť, aby nás Svätý Otec posilnil vo viere, ale nie som si istý, nakoľko sme ju využili tým, že sme sa nechali vtiahnuť do tejto polemiky.
Ale nechávate to otvorené?
Určite áno, je to veľká vec, že Svätý Otec príde na štyri dni do malej krajiny. Na druhej strane to nie je zázračný prútik, od ktorého môžeme čakať radikálnu zmenu, pretože ak nás má Svätý Otec posilniť vo viere, to predpokladá, že vieru máme. Chýbala mi diskusia o tom, aká je viera Slovákov, ktorú prichádza posilniť.
V Ríme študujete takzvaný licenciát, čím presne sa zaoberáte?
Dôležitou a neprebádanou osobou v teológii minulého storočia, ktorá mala veľký vplyv. Kardinál Louis Billot bol posledný kardinál pred Theodorom McCarrickom, ktorému pápež zobral kardinálsky biret, respektíve sa ho zriekol. Jezuitský teológ Karl Rahner uznal, že bol najoriginálnejší mysliteľ z čias pred Druhým vatikánskym koncilom. Po odňatí kardinálskeho biretu sa utiahol neďaleko Ríma. Pracujem na koncepte Tradície v jeho náuke, najmä o jeho diele o nemeniteľnosti tradície proti novej heréze evolucionizmu. Je to kľúčová a aktuálna otázka pre cirkev i pre mňa osobne, lebo sa dotýka aj otázky liturgie a tradičnej omše. Len veľmi rýchly náhľad do problematiky ukazuje, že pojem Tradícia je často nešťastne formulovaná v rôznych diskusiách.
Ako na Slovensku využijete štúdium v Ríme?
Po licenciáte by som mal pokračovať v doktoráte. Myslím si, že cieľom každého teologického štúdia je, aby mala cirkev kňazov, ktorí naozaj poznajú náuku cirkvi a teológiu bez ohľadu na to, akú službu im biskup pridelí. Dnes je veľmi dôležité, aby čo najviac kňazov dobre študovalo, lebo je veľká nevzdelanosť medzi klérom i v celej cirkvi aj v tých najdôležitejších otázkach.
Nedávno v Ríme na púti priaznivcov latinskej omše Medzinárodná federácia Una Voce prijala za člena slovenský Spolok latinskej omše. Stalo sa tak na 50. výročie indultu (súhlasu) v súvise s „tridentskou omšou“, o ktorý žiadali aj spisovateľka Agatha Christie a bratislavský rodák Alfred Marnau.
Spolok latinskej omše na Slovensku založili niekoľkí veriaci a inšpiruje sa tým anglickým, ktorý bol prvý na svete. Jeho cieľom je ochrana tradičného slávenia svätej omše, čo je prítomné aj v diele mladého teológa Josepha Ratzingera a počas celého jeho života. K tomu by sa oplatilo vrátiť. V poslednom rozhovore Petra Seewalda s Benediktom XVI. sú zaujímavé pasáže aj o tejto téme.
Je dôležité ukázať, že sú tu veriaci, zdraví katolíci, ale aj mladí, rodiny, ktorí majú veľký záujem o bohatstvo tradície katolíckej cirkvi aj v tejto forme liturgie. Svätý Otec hovorí, aby sme išli na periférie – a existujú rozličné. Táto je možno najväčšia a najzanedbanejšia periféria a určite je to aj forma odpovede na pápežovu výzvu, lebo málo z tých, ktorí tradičnú omšu kritizujú, má vedomosti o týchto spoločenstvách.
Išlo o desiaty ročník púte v Ríme a vznikla z iniciatívy francúzskeho kňaza Claudeho Barthea, ktorý je jej kaplánom. Táto púť bola poďakovaním Pánu Bohu i Benediktovi XVI. za apoštolský list Summorum pontificum, ktorým znovu nastolil právo, ktoré nikdy nebolo zamietnuté: slobodne sláviť aj touto formou svätú omšu. To bolo vždy v srdci Ratzingerovho myslenia: liturgiu, ktorá bola dobrá v minulosti, nikto nemôže zakázať a vyhlásiť za zlú. Tento rok sa púte po prvý raz nezúčastnil žiadny biskup, to je polemickejšia téma
Ako je to vo vašej Trnavskej arcidiecéze?
Spolu s ďalšími kňazmi sa staráme o veriacich v Trnave a ich počet rastie. Nedávno som videl štatistiku, podľa ktorej je rastúci trend všade rovnaký, niekde sa počet veriacich v týchto spoločenstvách zdvojnásobil až strojnásobil. V lete sme zorganizovali dovolenku, ktorej sa zúčastnilo viac ako 80 ľudí. Jej súčasťou sú miništrantská formácia a pre dievčatá chceme zaviesť kurz vyšívania, čo sa dá využiť pre liturgiu. Pre rodičov je duchovná formácia, prednášky napríklad o takzvanom home-schooling (výchove detí doma) a o výchove detí k účasti na omši a podobne. Rodiny mali tiež čas pre seba a malo to veľký ohlas, teda možno bude viac záujemcov o rok.
Aké je vaše obľúbené miesto v Ríme?
Je ich viac, no rád chodím k mariánskej ikone Salus populi romani v Bazilike Santa Maria Maggiore, čo je tiež obľúbené miesto Svätého Otca Františka. Celkovo v Ríme študujem piaty rok a vždy som dával osobitné miesto v duchovnom živote pre Pannu Máriu. Vo voľnom čase som chodil k ikone na akúsi pešiu púť a pomodlil som sa tam ruženec. Som vďačný aj za komunitu v Kostole Trinitá dei Pellegrini pre všetkých, ktorí majú vzťah k tradičnej liturgii, sú tam úžasné rodiny, je to veľké obohatenie.
Máte aj obľúbené miesto späté so Slovenskom?
Rím je skôr miestom medzinárodnej otvorenosti a nikdy som ho nespájal so Slovenskom. Slovensko je pre mňa na Slovensku. Fascinovalo ma, keď som ako bohoslovec na Slovensku čítal napríklad o tom, ako kardinál Charles Journet chodil počas návštevy Ríma slúžiť ráno omšu na hrob sv. Filipa Neriho a francúzsky mysliteľ a veľvyslanec pri Svätej stolici Jacques Maritain mu miništroval. Mám rád Pia XII. a tu za rohom je jeho rodný dom, neďaleko kostol, kde ho pokrstili, a jeho spovednica je v blízkom kostole Chiesa Nuova. Toto sa snažím odovzdať aj pútnikom, aby si uvedomili plejády svätých, ktorí tu, pri hrobe apoštola Petra, kráčali. Predstavujem si, ako po týchto uliciach chodil svätý John Newman a hľadal cestu ku katolíckej viere.
Nevyhľadávam slovenskú prítomnosť. Som rád, ak ma na ulici oslovia Slováci, vždy je to milé, ako aj teraz (počas rozhovoru sa nám prihovorila krajanka z Ivanky pri Dunaji, ktorá sa potešila, že počula slovenčinu v Ríme, pozn. red.). Už keď som študoval fyziku, vnímal som zahraničné cesty ako možnosť otvoriť sa svetu z našej príslovečnej „zakuklenosti“.
Pápežov dokument Traditionis Custodes obmedzuje slávenie mimoriadnej formy svätej omše. Vnímate niektoré z v ňom deklarovaných obáv? Napríklad viacerí „tradiční“ veriaci vraj odmietajú posledný koncil.
Tí, ktorí argumentujú proti tradičnej omši, hovoria, že na ňu chodia ľudia, ktorí neprijímajú koncil. Ja som pravidelne slúžil pokoncilovú liturgiu v trnavskej katedrále a dve až tri hodiny som trávil spovedaním a nájdete tam viacerých, ktorí neprijímajú niektoré body katolíckej cirkvi. Teda ako vysvetlím, že na obnovenú liturgiu chodia tiež ľudia, ktorí neprijímajú pokoncilovú náuku?
Problém honu na tradičnú liturgiu je, že mnohí stratili nadprirodzenú vieru a pozerajú sa na cirkev sociologicky. Ale musíme veriť, že cieľom svätej omše je opätovné sprítomnenie Kristovej kalvárskej obety a je to prvé miesto, kde oživujeme našu vieru. Teda by sme mali hľadať, či tá-ktorá forma napomáha tomuto cieľu oživovania viery Božieho ľudu. Nie je to štatistické stretnutie, keď ja slávim omšu sám, je tam takisto prítomný Kristus, ako keď omšu slávi Svätý Otec pred polmiliónom ľudí.
Traditionis Custodes považujem za nešťastné rozhodnutie, ktoré bolo vo vzduchu od čias Summorum pontificum. Spomeňte si, že boli biskupi, ktorí ho otvorene kritizovali a nikdy ho neuviedli do praxe, teda ma to neprekvapilo.
Ďalšia vec je, o čo ide tým, ktorí sú nadšení z tohto dokumentu. A prečo im prekáža, že „tradičné“ spoločenstvá vzrastajú? Nedávno som slávil omšu v Portugalsku a tam bola účasť na nedeľnej omši pred Druhým vatikánskym koncilom okolo 99 percent. Položil si niekto otázku, prečo to už tak dnes nie je? Nedávny odhad vo Francúzsku je, že o 15 rokov bude asi polovica aktívne pôsobiacich kňazov „tradičných“, lebo vychádzajú z takýchto spoločenstiev, ktoré sú jediné, ktoré majú kňazské povolania a mladé rodiny.
A posledná vec, pred dvomi rokmi na Slovensku vyšiel preklad knihy od Roberta De Matteiho Dejiny Druhého vatikánskeho koncilu. Niektorí hovorili, akoby čert prišiel na Slovensko, lebo kniha obsahovala niekoľko faktov, ktoré možno nevyznievali tak pozitívne, ako sa dosiaľ prezentovali. Na Slovensku si nikto nedovolil diskutovať, čo koncil – hociktorý – znamená pre cirkev. Ešte stále sme v období, v akom sa západné krajiny nachádzali v 80. rokoch.
Predpokladám, že k otvorenej debate chcete pozvať.
Samozrejme. Poslaním nás kňazov a biskupov je, aby Kristus kraľoval. Ak to chceme, musíme debatovať o pozitívnych a negatívnych veciach v slobodnej a vecnej debate, lebo dnes sa, žiaľ, debatuje pod vplyvom emócií. Kristus nás aj v týchto ťažkých časoch učí, aby sme si zachovali nadprirodzenú nádej. To svetlo, ktoré nám dáva silu bojovať a my v cirkvi, ktorá je bojujúca, bojujeme pre Kristovo kráľovstvo už tu na zemi.
Treba začať hovoriť o tom, že Druhý vatikánsky koncil nie je Písmo Sväté, mnohé veci sú legitímne a mnohé sú pre nás záväzné, iné môžu byť až mylné či nesprávne, koncil reagoval vo svojom dobovom kontexte na tamojšie problémy. Iné napríklad zanedbal: nehovoril napríklad o komunizme. Tento semester mám seminár o odovzdávaní viery s nemeckým profesorom Ralphom Weimannom z takzvaného „Ratzingerovho kruhu“ Schülerkreis (bývalí žiaci Josepha Ratzingera a takzvaní Neuer Schülerkreis, teda mladí teológovia zaoberajúci sa jeho učením, pozn. red.). Celý semester debatujeme a kritizujeme mnohé veci o Druhom vatikánskom koncile, kde možno zlyhal pri odovzdávaní viery, a hovorili sme pritom práve o spomínaných štatistikách o účasti na omši.
Zaráža ma, že na Slovensku vás démonizujú za niečo, čo v Ríme vyučuje jeden z Ratzingerových nasledovateľov, ale vrátim sa k tomu, čo som povedal: je to o nevzdelanosti.
-
Denník Štandard
21. novembra 2021 | Bohumil PetríkV Ríme otvorili konzervatívne centrum, ktoré požehnal slovenský kňaz za účasti senátorov, politikov, novinárov i maďarského veľvyslanca. Zakladatelia hovoria o historickom dni. Kňaz Ľubomír Urbančok Šandardu prezradil, že toto stredisko je veľkou nádejou najmä teraz, keď „celý svet čelí nátlaku a valcu ľavicovej propagandy“.
Slovenský kňaz Ľubomír Urbančok požehnal Dom konzervatívcov, ktorý v Ríme otvorili za účasti niekoľkých senátorov, politikov i maďarského veľvyslanca pri Svätej stolici. Ide najmä o študijné centrum s knižnicou, kde plánujú konferencie a diskusie. Vzniká v sídle konzervatívneho think-tanku Nazione Futura.
„Je to historický deň pre talianskych konzervatívcov a pre pravicovú kultúru,“ neskrýva nadšenie Francesco Giubilei, ktorý stojí na čele hnutia. Je autorom niekoľkých kníh a tento rok vystúpil aj na festivale Bratislavské Hanusove dni.
Pri tejto príležitosti Štandard oslovil slovenského kňaza, ktorý konzervatívne stredisko požehnal. Kňaz Urbančok je momentálne na štúdiách v Ríme. Povedal nám, že Francesco Giubilei je „mladý, inšpiratívny intelektuál a publicista a napriek tomu, že nemá ani 30 rokov, už napísal niekoľko kvalitných kníh“. Mnohé z nich Urbančok už prečítal a prial by si, aby podobné veci vychádzali aj u nás, na Slovensku.
Prečo oslovili vás, Slováka a kňaza? Bude mať konzervatívne centrum kresťanský rozmer a chce spolupracovať so Slovenskom?
Toto je otázka na Francesca Giubileiho [do uzávierky tohto príspevku Štandardu neodpovedal, pozn. red.]. Naše priateľstvo nie je dlhé, ale o to srdečnejšie. Francesco je mladý, inšpiratívny intelektuál a publicista, napriek tomu, že nemá ani 30 rokov už napísal asi osem kvalitných kníh. Mnohé z nich som prečítal a prial by som si aby podobné veci vychádzali aj u nás na Slovensku. Francesco ma počas minulého leta navštívil na Slovensku. Inšpiroval vznik neoficiálnej siete mladých konzervatívnych mysliteľov, ktorej prvé stretnutie sa konalo v Maďarsku aj pod záštitou Kolégia Mateja Korvína. Tu som mal možnosť spoznať mnohé inšpiratívne osobnosti. S viacerými sme v kontakte aj preto, že sú katolíci a mnohí majú vzťah aj k tradičnej latinskej omši. Spolu so mnou požiadal o požehnanie aj kňaza Francesca Giordana, s ktorým sme sa naraz zoznámili a ktorý predniesol príhovor. Odpoveď sa teda nachádza niekde tu.
Počas návštevy Slovenska Francesco Giubilei diskutoval aj s jednou našou europoslankyňou, ktorá mylne tvrdila, že niekde je konzervativizmus a inde je aj kresťanský či katolícky konzervativizmus. Francesco ju v diskusii poopravil, že tieto veci sú späté minimálne s kresťanstvom a v prípade Talianska aj s katolíckou vierou. Teda viera je jeden zo základných aspektov uvažovania takéhoto centra.
Z inaugurácie. Ľubomír Urbančok je vľavo v popredí. Foto: Nazione Futura
Čo si od Domu konzervatívcov v Ríme sľubujete?
Francesca Giubileiho prednedávnom zaradili do skupiny mysliteľov, ktorú zvolala talianska vláda, aby načrtla ďalšie smerovanie Talianska v Európskej únii. On i jeho priatelia, ktorí dávajú tomuto projektu svoj začiatok, sú veľkou nádejou, že budú inšpirovať iných šikovných mladých ľudí v Taliansku i v celej Európe. Keď teraz celý svet čelí nátlaku a valcu ľavicovej propagandy, ktorá je nepriateľom ľudského rodu, je viac než inokedy potrebné zakladať podobné iniciatívy v snahe o záchranu kresťanskej Európy a kultúry. Vďaka takýmto iniciatívam sa Európa môže vracať k svojim koreňom a napomáhať prosperujúcemu, šťastnému životu jej obyvateľov a ponúkať riešenia, ako čeliť súčasným problémom bez toho, aby sme sa zriekli svojich koreňov.
Nie je paradoxom otvoriť konzervatívny dom v Meste pápežov a v stále prevažne konzervatívnom Taliansku?
Paradox to je, hoci, kým ste mi nepoložili túto otázku, ani som si ho neuvedomil. Avšak je na čase, aby sme sa skonfrontovali s realitou a uvedomili si, že Rím už vonkoncom nie je v prvom rade hlavným mestom kresťanstva. Každý, kto tu žije aspoň niekoľko rokov, môže pozorovať, že je to veľmi sprofanizované mesto a prítomnosť Svätého Otca je, žiaľ, skôr turistickou atrakciou. A čo sa týka Talianska, hoci tu ešte badať pozitívne ostatky katolíckej krajiny, tiež ide o minulosť a v prevahe tu je liberálno-ľavičiarska mentalita prezentovaná aj súčasnými vládnymi predstaviteľmi. Je preto viac než potrebné, aby sa práve na mieste, ktoré bolo majákom katolicizmu, zrodilo centrum, ktoré môže napomôcť, aby jedného dňa Rím znova mohol byť miestom katolíckej kultúry a dejín, ktoré sú nevyčerpateľnou studnicou.
-
Denník Postoj
22. júna 2021 | Pavol RábaraBratislavské Hanusove dni priniesli ďalší diel uvažovania o Eucharistii, kreativite kňazov počas korony a smerovaní cirkvi.
Začala sa uberať slovenská cirkev cez pandémiu nemeckou cestou? Boli kňazi dostatočne kreatívni počas obmedzených bohoslužieb? Kam smeruje naša cirkev?
Aj o týchto otázkach debatovali na Bratislavských Hanusových dňoch hostia víkendovej diskusie s názovom Kam kráčaš, slovenská cirkev? Moderoval ju Štefan Chrappa.
Čo všetko nám pandémia vyplavila
Podľa kňaza Bratislavskej arcidiecézy Tomáša Krampla bolo pre prvú aj druhú vlnu pandémie typické triedenie duchov a odhalenie názorov slovenských katolíkov. Za slabý bod považuje tému Eucharistie.
„Zistili sme, že je to náš boľavý bod, že nerobíme katechézu o Eucharistii,“ vyjadril sa Krampl, ktorý je poverený pastoráciou študentov na bratislavskom internáte Svoradov. Podľa neho majú mnohí veriaci problém vôbec so základnými vedomosťami o vtelení Božieho syna.
V súvislosti s otázkou prijímania na ruku spomenul príklad veriaceho, ktorý radšej Eucharistiu odmietol, ako by mal prijať týmto spôsobom. „Takže ty uprednostníš formu pred samotným Kristom?“ hovoril mu Krampl s tým, že ide o uprednostnenie menšieho dobra pred väčším.
Kňaz Trnavskej arcidiecézy Ľubomír Urbančok nesúhlasí, že v tomto prípade je to voľba medzi väčším a menším dobrom. „S niektorými kňazmi sme sa smiali, že hlavným liturgistom sa stal Ján Mikas, lebo hovoril do vecí, o ktorých nemá šajnu,“ vravel Urbančok. Podľa neho je ťažké požadovať od veriacich, aby boli poslušní pastierom, keď pastieri nie sú poslušní vyšším cirkevným autoritám.
„V Ríme som hovoril s kardinálom Sarahom, ešte keď bol prefektom, a spomenul som mu, že v rozpore s nariadeniami cirkvi bolo na Slovensku nasilu zavedené sväté prijímanie na ruku bez toho, aby sa rešpektovali cirkevné predpisy,“ hovoril Urbančok.
Krampl oponoval Urbančokovi, že medzi epidemiológmi a odborníkmi boli aj katolícki laici. „Nešťastné možno bolo, že rozhodli návrhom, kde akoby predpísali cirkvi, čo má robiť,“ vravel bratislavský kňaz. Dodal však, že nariadenia kňazom dávali priamo biskupi. „To, že niektorí kňazi vyvesovali všetky vyhlášky epidemiológov, je, samozrejme, scestné,“ dodal.
Farár v Rusovciach Marián Prachár označil otázky typu spôsob prijímania Eucharistie za málo podstatné pre ľudí.
„Dohadujeme sa tu o drobnostiach, Pán Boh sa smeje. Problém na Slovensku je s vierou a otázkou, či je pre spoločnosť témou Boh a pravda, podľa ktorej sa riadime,“ tvrdil Prachár, podľa ktorého by sme ako kresťania mali spoločnosť vracať k fundamentálnym rozumným postojom. „Budeme buď soľou, kvasom, alebo feferónkou,“ vravel.
Urbančok argumentoval, že sa stretáva s opačným fenoménom, keď spomínané otázky dáva do stredobodu pozornosti a ľudia sa o ne zaujímajú. „A mám problém, aby sa mi ľudia zmestili na omšu,“ povedal.
Prachár reagoval, že situácia v našej cirkvi mu pripomína opačný obraz o dobrom pastierovi. „Dnes máme v košiari jednu ovcu a 99 sa nám túla. Toto sú témy, čo zaujímajú jednu ovečku,“ reagoval.
Podľa Krampla sa v druhej vlne pandémie vyplavilo aj veľa pozitívneho, napríklad charitatívna činnosť cirkvi, práca na perifériách, čiže pôsobenie kňazov na covid oddeleniach.
Kaplán na Svoradove tvrdí, že kňazi v nemocniciach počas pandémie nenaznačujú, že sme v cirkvi nastúpili „nemeckú cestu“. Jeden z organizátorov BHD Juraj Šúst v rozhovore pre Svet kresťanstva hovoril totiž o tom, že obraz nemeckej cirkvi v slovenskom kontexte môžeme vidieť aj v tom, ako sme vyzdvihovali služby kňazov na covid oddeleniach, ktorí tam slúžili ako dobrovoľníci, ale až príliš rýchlo sme sa zmierili s tým, že Slovensko sa stalo krajinou s druhým najdlhším zákazom slávenia verejných omší v Európe.
Podľa Krampla bolo v prípade nemocníc podstatné, že žiadosť voči cirkvi prišla zo strany nemocníc. „Bola to skôr požiadavka doby, že teraz treba ísť k tým, čo zomierajú – a niektorí kňazi to riskli, a predsa aj tam vysluhovali sviatosti. Iste, keď tam kňaz ide len robiť dobrovoľnícku činnosť, ale nechce priniesť Krista, tak už ide o problém identity,“ povedal Krampl.
Podľa Jána Tkáča z organizácie ACN – Pomoc trpiacej cirkvi môže nemecká cesta znamenať aj to, že viera prestala byť verejnosťou vnímaná ako esenciálna potreba. „To sa u nás stalo, lebo obchody boli plné od rána do večera a nekupovali sme len základné potreby,“ povedal.
Kreativita a Trident
Tkáč tiež kritizoval podľa neho slabú kreativitu slovenskej cirkvi počas pandémie. „Gastro sektor a podnikatelia hneď hľadali kreatívne spôsoby, ako prežiť. Kulturisti povedali, že zablokujú diaľnicu a o dva dni boli u predsedu vlády, umelci od začiatku písali petície...“ vymenovával. Podľa Tkáča to chcelo v cirkvi viac kreativity ako len vysielanie online omší.
Tomáš Krampl mu oponoval, podľa neho sa robilo dosť. „Čo sa týka tvorivosti, mám inú skúsenosť, nie každý je mediálne zdatný. No mnohí kňazi poskytovali individuálnu pastoráciu, kňazi boli v kontakte s veriacimi, niektorí spovedali v prírode, kapucíni spovedali v centre mesta. S dobrovoľníkmi z Domu Quo vadis sme sa modlili viac ako doteraz, každý deň ruženec,“ hovoril.
Tkáč otvoril aj tému liturgie. Podľa vlastných slov ho zarazila jedna online bohoslužba pre deti, kde mal kňaz cez plece gitaru a na oltári položené plyšové hračky. „V ničom sa to nelíšilo od relácií typu Od Kuka do Kuka. Uvažujem, či to nebola aj blasfémia,“ uviedol Tkáč s tým, že deti by sa mali učiť, že omša nie je detský program, ale vážna vec, kde sa koná Kristova obeta.
Keď reč zbehla na tridentskú omšu, Krampl upozornil na riziko upínania sa na formu. „Za krásnymi formami sa často skrýva vzbúrenecké srdce. Vnímam tam kopec irónie voči pápežovi Františkovi, bol by som opatrený v tom, či príde obnova z tohto prostredia,“ vravel.
Urbančok, ktorý slúži omše v mimoriadnej forme, dodal, že netreba zostať pri forme, ale je potrebné ju vnútorne prežívať. Argument s veriacimi, ktorí majú problematické názory, možno podľa neho otočiť v zmysle, že na novú formu omše môžu chodiť zase ľudia, ktorí neprijímajú náuku cirkvi v inej oblasti, trebárs o potratoch.
Podľa Krampla nás ako výzva čaká kreatívny katolicizmus, teda schopnosť byť zakorenení v tradícii, ale vedieť ju ponúknuť novým spôsobom. Ako príklad uviedol pápeža Františka.
Prachár priblížil, ako sa v jeho farnosti v čase obmedzení usilovali vyjsť von zo sakrálneho priestoru. „V Rusovciach je bývalý kostol sv. Víta, dnes je z neho kaviareň. Počas pandémie sme sa tam stretávali s mnohými ľuďmi, aj s takými, čo by do kostola nešli,“ vravel.
„Aj sa tam niekto obrátil na katolícku vieru?“ spýtal sa ho Urbančok.
„Nemusia sa. To sa pýtali voľakedy aj pápeža, že keby sa narodil ako mohamedán, či by sa obrátil? A on že nie, že by sa snažil byť dobrý mohamedán,“ odvetil farár z Rusoviec.
-
Diskusia časopisu VERBUM o tom, kam sa posunula Cirkev na Slovensku počas korony
Moderátor: Štefan Chrappa alias Pišta Vandal -
Christianitas
18. februára 2021 | Branislav Michalka -