AKO MÔŽE RODINA VZDOROVAŤ SÚČASNÉMU SVETU ?

Ako kňazi sa často stretávame s rozličnými problémami, s ktorými sa na nás ľudia obracajú. V súčasnosti sa zdá byť takmer nemožné viesť rodinný život v súlade s Božími prikázaniami. Akoby ľudia nemali silu vzdorovať svetu, ktorého hodnoty sú úplne na druhej strane. Málokto z tých, ktorí k nám prichádzajú si však uvedomuje, že najdôležitejšie pre to aby obstál je jeho denný život modlitby, v súlade s katolíckou tradíciou, teda jeho osobné posvätenie.

Dejiny Cirkvi nám ukazujú obrovský počet svätých laikov, ktorí dosiahli výšiny svätosti prostredníctvom rodinného života. Taktiež je veľké množstvo svätých, ktorí nám ponúkli svoje odporúčania, ako sa stať svätými vo svete. Medzi najznámejších určite patria svätý František Saleský, Svätá Jana de Chantal, Svätý Alfonz Mária Liguori, či svätý Josemária Escrivá. Patrí však medzi nich bez pochybnosti aj svätý Benedikt z Nursie. Vo svojej reguly viackrát používa konkrétne pojmy ako otec, rodina, synovia.

Pápež Pius XII. o benediktínskom diele a dedičstve povedal: "Mníšske spoločenstvo," napísal pápež Pacelli, "je zriadené a upravené tak, že sa podobá kresťanskej rodine, nad ktorou vládne opát alebo cenobiarcha, ktorý je otcom rodiny a od ktorého otcovskej autority musia všetci závisieť. "

Keď si premietneme dejiny kresťanstva, prídu nám na um mnohí svätí, ktorí prežili svoj život v krásnom rodinnom prostredí, ako napríklad svätá Terezka, alebo svätý Pius X., či Arský Farár. Zároveň ich časy v ktorých mnohí z nich žili boli časom kresťanského rozkvetu. Keď sa však pozrieme na život svätého Benedikta, ten doslova utiekol zo skazeného Ríma svojej doby, aby sa utiahol do skrytosti hôr kde sa chcel venovať výlučne životu s Bohom. V tomto smere je skúsenosť Benedikta podobná tej našej, dnešnej, keď naše svetské prostredie je pravým opakom, než ideálom pre rozkvet rodinného života v spoločnosti

Tvárou v tvár spustošenému svetu, ktorý bol bezmocným svedkom úpadku antických hodnôt rímskej civitas, ustupujúcich chaosu barbarských nájazdov, skaze zvykov a ochudobneniu živobytia, Benedikt vytvoril dielo "zachovania" a "obnovy". Jeho prvou reakciou však bol útek, útek pred svetom a jeho protirečeniami. V samote a odriekaní v Sacro Speco v Subiaco rástla úplne obnovená duša, zbavená starého človeka, ktorá sa postupne obliekala do Krista. "Len keď sme v sebe sformovali Ježiša Krista," povedal svätý Pius X., "môžeme ho ľahšie odovzdať rodinám a spoločnosti."

Dom Prosper Guerangér, obnoviteľ Benediktínskeho života po francúzskej revolúcii vo Francúzsku komentuje úlohu pravidiel rehoľného života, ktorým je Benediktova Regula nasledovne: „Tento úžasný kódex kresťanskej dokonalosti a striedmosti vychovával légie mníchov, prostredníctvom ktorých svätý patriarcha vykonal všetky zázraky, ktoré sme vymenovali. Keď bola táto regula zverejnená, všetky ostatné pred ním postupne zmizli ako hviezdy, ktoré blednú na oblohe pri objavení sa slnka. Západ sa vrátil do kláštorov a odtiaľ sa po Európe rozšírili všetky pomôcky, ktoré z nej urobili najvyvolenejšiu časť sveta“.

Dá sa teda zjednodušene zhrnúť, že Benediktova regula poskytuje niekoľko základných pravidiel, ktorého následkom je jeho osobné posvätenie a ktoré sú zhrnutím jeho duchovnej skúsenosti.

Ako sme to videli počas našich katechéz o modlitbe, vykonávanie istých pravidiel každý jeden deň, teda poriadok duchovného života sú kľúčovými. Mníšsky život spočíva v každodennom opakovaní tých istých duchovných aktivít ako aj manuálnej práce vo svojej zdanlivej strohosti a monotónnosti. Takýto poriadok, v ktorom je na prvom mieste Boh a túžba po jeho oslávení sú základom akéhokoľvek kresťanského života a teda aj života v katolíckej rodine.

Pápež svätý Pius X. vo svojom motte "Obnoviť všetko v Kristovi" citujúc svätého Pavla chcel poukázať na protilátku proti sekularizácii a praktickému ateizmu mnohých katolíkov otupených liberálnou módou. Všetko, teda každá ľudská skutočnosť, sa musí vrátiť pod Božiu vládu, aby sa ustanovilo jeho neviditeľné kráľovstvo nad dušami a viditeľné v spoločnosti, ako hovorí apoštol: „Je potrebné aby on kraľoval, až kým nebudú jeho nepriatelia podložení pod jeho nohy“.

Rodiny, v ktorých nie je na prvom mieste hľadanie Boha a jeho kráľovstva podobne ako to je aj v prípade Benediktínskeho kláštora nie je možné nájdenie šťastia, ktorého jediným zdrojom je Boh. Podľa už zmieneného talianskeho autora, otca rodiny, ktorého kniha mi je inšpiráciou pre tieto katechézy udáva slová žalmu 126 (127) ako duchovného manifestu každej kresťanskej rodiny. Nebolo by na škodu, aby sme si ho nejakým pekným spôsobom zarámovali a vyvesili v našich domácnostiach.

Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.

Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčkom spánok.

Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.

Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet.

Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.

    Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!