BENEDIKT XVI., KARDINÁL PELL A KRITIKA PÁPEŽA FRANTIŠKA

Prinášam Vám preklad textu význameného amerického filozofa Edwarda Fesera z jeho blogu http://edwardfeser.blogspot.com/

Po smrti emeritného pápeža Benedikta XVI. a kardinála Georgea Pella vyšlo najavo, že každý z nich vzniesol vážnu kritiku niektorých aspektov učenia a riadenia Cirkvi pápežom Františkom.  Ako by mohol pápež na tieto kritiky reagovať?  Ako som vysvetlil na inom mieste, Cirkev výslovne učí, že aj pápežov môžu veriaci za určitých okolností úctivo kritizovať.  Okrem toho sám pápež František pri viacerých príležitostiach výslovne povedal, že víta kritiku.  Zdá sa byť jasné, že kritika, ktorú vzniesli Benedikt a Pell, je presne ten druh kritiky, ktorý by mal pápež brať najvážnejšie vzhľadom na učenie Cirkvi a jeho vlastné názory na hodnotu kritiky.

Po prvé, čo je to kritika?  V prípade Benedikta o nich vieme prostredníctvom novej knihy, ktorú napísal arcibiskup Georg Gänswein, ktorý bol dlhoročným sekretárom zosnulého pápeža.  Po prvé, Benedikt mal výhrady voči kontroverznej exhortácii pápeža Františka Amoris Laetitia a najmä ho znepokojovalo, že "v tomto dokumente sa nechala vznášať určitá nejednoznačnosť".  A prekvapilo ho, že pápež František nikdy neodpovedal na „dubia“ vydané štyrmi kardinálmi, ktorí sa snažili tieto nejasnosti vyriešiť.  Na druhej strane Benedikt považoval obmedzenia, ktoré na slávenie latinskej omše uvalil pápež František v dokumente Traditionis Custodes, za "chybu", ktorá "ohrozila pokus o zmierenie" tradicionalistov v Cirkvi.  Taktiež si myslel, že František nesprávne vyjadril zámery samotného Benedikta, keď v dokumente Summorum Pontificum udelil širšie povolenie na latinskú omšu.  Gänswein povedal, že Traditionis Custodes Benediktovi zlomilo srdce.

Kardinál Pell bol oveľa priamejší.  V poslednom článku, ktorý napísal pred svojou smrťou, kritizoval pracovný dokument súčasnej synody o synodalite ako "jeden z najnesúrodejších dokumentov, aké kedy boli z Ríma vyslané", "toxickú nočnú moru" plnú "neomarxistického žargónu" a "významným spôsobom nepriateľskú voči apoštolskej tradícii".  Ukázalo sa však aj to, že Pell bol autorom anonymného memoranda, ktoré kolovalo medzi kardinálmi počas minuloročného pôstu a kritizovalo súčasný stav Cirkvi.  V memorande, ktoré sumarizuje učenie a riadenie pod vedením pápeža Františka, sa tvrdí, že "komentátori každej školy, aj keď z rôznych dôvodov... sa zhodujú, že tento pontifikát je v mnohých alebo vo väčšine ohľadov katastrofou".  Ďalej sa podrobne venuje rôznym doktrinálnym kontroverziám, finančným škandálom, zlyhaniam pri podpore verných katolíkov a ľudských práv v Číne a inde a zbytočnému odcudzeniu tradicionalistov a iných v Cirkvi.

Ako dokumentujem v článku, na ktorý som sa odvolával vyššie, tradícia Cirkvi aj nedávne učenie magistéria ukazujú, že najjasnejší druh prípadu, keď katolík môže s úctou vzniesť kritiku nejakého pápežského vyhlásenia alebo konania, je vtedy, keď sa zdá, že je v rozpore so záväzným učením z minulosti.  Pápež František s tým ťažko môže nesúhlasiť, pretože vyjadril ochotu vypočuť si výzvy dokonca aj voči samotnému učeniu Cirkvi.  Konkrétne v exhortácii Gaudete et exsultate hovorí, že "učenie, alebo lepšie povedané, naše chápanie a vyjadrovanie učenia, nie je uzavretý systém, zbavený dynamickej schopnosti klásť otázky, pochybnosti, pátrať".

Ak veriaci môžu klásť otázky, pochybovať a pýtať sa, aj keď ide o vyjadrenie katolíckej náuky, potom a fortiori môžu klásť otázky, pochybovať a pýtať sa, keď ide o zjavné rozpory s katolíckou náukou.  Môžu tak urobiť napríklad v súvislosti s problematickou "dvojznačnosťou" v Amoris Laetitia, o ktorej hovoril Benedikt XVI.  Ako by to mohlo byť neprípustné podľa vlastného názoru pápeža Františka?  To znamená, ako by mohlo byť prípustné "klásť otázky, pochybnosti, otázky" o večnom katolíckom učení o manželstve a Eucharistii, ale nie je prípustné klásť ich o pasáži v nedávnej exhortácii, ktorá jasne nepotvrdzuje toto tradičné učenie?

Pápež František tiež viackrát výslovne povedal, že on osobne môže byť legitímne kritizovaný.  V roku 2015 v reakcii na kritiku vznesenú voči niektorým jeho výrokom o ekonomických otázkach pápež povedal:

Počul som, že zo Spojených štátov zazneli určité kritické poznámky.  Počul som o tom, ale nečítal som o tom, nemal som čas si to dobre preštudovať, pretože každú kritiku treba prijať, preštudovať a potom musí nasledovať dialóg. Pýtate sa ma, čo si myslím.  Ak som nemal dialóg s tými, ktorí kritizujú, nemám právo vysloviť názor, izolovaný od dialógu, nie?...

Áno, musím začať študovať tieto kritiky, nie?  A potom s tým trochu viesť dialóg.

Podobne v roku 2019 pápež František na otázku o kritike, ktorú voči nemu vzniesli americkí katolícki laici, cirkevníci a médiá, odpovedal:  

"Nie: v prvom rade kritika vždy pomáha, vždy, keď človek dostane kritiku, hneď by mal urobiť sebakritiku a povedať si toto: pre mňa je to pravda alebo nie je to pravda, do akého bodu?  V kritike vždy vidím výhody.  Niekedy sa človek nahnevá, ale sú tam aj výhody...

Kritika je prvok výstavby, a ak váš kritik nemá pravdu, [musíte byť] pripravení prijať odpoveď a viesť dialóg, [viesť] diskusiu a dospieť k spravodlivému bodu...Spravodlivá kritika je vždy dobre prijatá, aspoň mnou.

 A prostredníctvom vatikánskeho hovorcu Mattea Bruniho dal pápež jasne najavo, že "kritiku vždy považuje za česť, najmä keď prichádza od uznávaných mysliteľov".

 Odkaz na "uznávaných mysliteľov" pripomína kánon 212 Kódexu kánonického práva Cirkvi, ktorý potvrdzuje právo katolíkov verejne vyjadrovať svoje názory na záležitosti týkajúce sa Cirkvi, najmä ak majú príslušné odborné znalosti.  V kánone sa uvádza:

Kresťanskí veriaci majú právo slobodne vyjadriť pastierom Cirkvi svoje potreby, najmä duchovné, ako aj svoje túžby. Podľa vedomostí, kompetencií a prestíže, ktoré majú, majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoj názor na veci, ktoré sa týkajú dobra Cirkvi, a oboznámiť so svojím názorom ostatných veriacich kresťanov bez ujmy na integrite viery a mravov, s úctou voči pastierom a so zreteľom na spoločný prospech a dôstojnosť osôb.

Okrem samotného pápeža mali emeritný pápež Benedikt XVI. a kardinál Pell asi toľko "vedomostí, kompetencií a prestíže" vo vzťahu k cirkevným záležitostiam, koľko len môže mať ktokoľvek v Cirkvi.  Okrem toho mali osobitné odborné znalosti v súvislosti s konkrétnymi záležitosťami, ku ktorým sa vyjadrovali.  Benedikt bol jedným z najvýznamnejších katolíckych teológov tohto obdobia, bol dlhoročným prefektom Kongregácie pre náuku viery a, samozrejme, sám bol pápežom.  V mladosti tiež koketoval s liberálnejším postojom k svätému prijímaniu pre rozvedených a znovu zosobášených, ktorý sa podľa niektorých odráža v Amoris, aby si to potom rozmyslel.  Jeho názor na túto konkrétnu teologickú záležitosť má teda obrovskú váhu.  Rovnako aj jeho názor na liturgické záležitosti a vzťahy Vatikánu s tradicionalistickými skupinami v Cirkvi, o ktoré sa tiež dlhodobo zaujímal a mal v nich osobitné znalosti a ktorými sa intenzívne zaoberal ako hlava kongregácie pre náuku viery a ako pápež.

Kardinál Pell mal pritom doktorát z cirkevných dejín, dlhoročné skúsenosti ako arcibiskup a bol členom Rady kardinálov poradcov samotného pápeža Františka.  Dá sa očakávať, že pozná súčasný stav Cirkvi a jeho porovnanie s predchádzajúcimi obdobiami cirkevných dejín tak dobre ako málokto iný.  Roky bol tiež Františkovým prefektom pre Sekretariát pre Ekonómiu.  Nikto by teda nemohol hovoriť s väčšou autoritou o finančných záležitostiach, ktorým sa podrobne venuje tajný manifest, ktorej bol priznnaný ako jeho autor.

Stručne povedané, ak by pápež František a jeho obhajcovia niekedy mali brať kritiku vážne a s modlitbou ju zvážiť, tak by to boli kritiky, ktoré vyslovili Benedikt a Pell.  Modlime sa, aby tak Svätý Otec urobil.

    Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!