Moja spomienka na Benedikta XVI.

Internet zaplavili svedectvá o Benediktovi XVI., tohto „leva s nežným srdcom“ . Pôvodne toto označenie dal jeden francúzsky dokumentárny film môjmu obľúbenému politikovi- Winstonovi Churchillovi. Avšak Lev je z pohľadu odborníkov na erby aj znakom sily , samotného Ježiša Krista. Za týmto bojovníkom o čistotu katolíckej viery však bilo krehké, nežné srdce. A jeho čaru som podľahol už ako žiak základnej školy.

 14 ročný som si kráčal do kníhkupectva s náboženskou literatúrou, kde mi už dnes nebohá, zbožná predavačka, pani Rozália odhovárala jeho knihu rozhovorov s názvom „Boh a svet“. Vraj príliš náročná pre mladého muža akým som bol ja. Kniha sa stala pre mňa osudovou. Otvorila mi značný horizont neznáma. Ako mladému nadšencovi vedy ukázala, že sa vo vedeckých kruhoch, ktoré som navštevoval na hvezdárni nemusím za svoju vieru hanbiť. Práve naopak. Neveriť, znamená byť ochudobnený.

 Aká bola moja radosť veľká, keď po smrti Jána Pavla II., v jarný podvečer vyšiel kardinál Ratzinger v bielom oblečení na priečelie baziliky svätého Petra. Celá osoba vyžarovala akúsi majestátnu a zároveň jednoduchú vznešenosť.

Spôsob akým slávil svätú omšu ma vždy fascinoval. Prvý krát som naplno zažil pocit, že svätá omša je viac, než len obyčajné divadlo. Spôsob jeho obliekania, chôdze, hovorenia, to všetko  hovorilo o tom, že je to veľmi vznešený človek a ešte vznešenejší je Ten, koho drží vo svojich rukách. Odvtedy sa stali  pre mňa jeho diela doslova drogou. Nebola homília, či príhovor, ktorý by som si nebol býval vytlačil a pozorne nepreštudoval.

 Na Vianoce roku 2006 som dostal pod vianočný stromček jeho autobiografiu. Ani som sa nehol, kým som ju neprečítal. Mal som pocit, že usilovnou snahou je možné nájsť odpovede na otázky, ktoré trápili mladého človeka. Nakoniec som sa konečne dostal aj k jeho eschatológií - teologickej disciplíne, ktorá sa venuje náuke o posledných veciach. Hoci sa môj svet vyvíjal smerom k povolaniu vedca, veľké množstvo svojho času som trávil na hvezdárni, nebol som spokojný. Hovoril som si: „Čo keď chce Boh odo mňa niečo viac“ ? V Ratzingerovej knihe som našiel text, kde hovoril o poslednom súde, ako momente, kde budeme dokonale vidieť kým sme a na druhej strane čím nás chcel Boh mať. Desil ma pohľad, že ten rozdiel môže byť veľký a že ja som vo svojom živote nasledoval svoju vôľu, miesto plánu ktorý Boh so mnou mal.

Vďaka jeho autobiografii a jeho knihe „Duch liturgie“ som pochopil, že svätá omša je to najdôležitejšie v živote kňaza i kresťana. V knihách rozhovorov s Petrom Seewaldom poukazuje na úpadok v Cirkvi, ktorý nastal po II. Vatikánskom koncile, miesto jari, ktorej sa sám nádejal. V roku 2007 vydal motu proprio „Summorum Pontificum“. Hoci to bolo pápežské nariadenie a hovorilo sa, že je potrebné aby každý kňaz ovládal túto liturgiu aby bol naozaj schopný sláviť a prežiť aj tú obnovenú, odpor bol veľký.

Benedikt XVI., nám aj prostredníctvom svojho liturgického oblečenia bol príkladom, že liturgia je niečo vznešené a také má byť aj liturgické oblečenie. Bol to pravý opak toho čo bolo možné vidieť takmer všade. Všimol som si rozličné gestá, ktoré robil tento Boží muž pri slávení svätej omše, ktoré som dosiaľ nevidel. Následne bol aj umiestnený kríž v strede oltára. Z veľkého množstva kňazov, ktorých som stretával nebol schopný nikto tieto gestá vysvetliť. Až rokmi som pochopil ich hĺbku vďaka predkoncilovej liturgii. Moja cesta k nej však ešte bola dlhá.

Prvý krát som sa k nej dostal až ako študent fyziky v Prahe. Musím hneď povedať že ma vôbec neoslovila. Bol som príliš ovplyvnený názormi nepriateľov. Myslel som si, že jej musím rozumieť, pričom mi prišla taká nezrozumiteľná. Spomínam si ako som s nadšením hovoril svojej starej mame tézu, že „predsa nová liturgia dáva do stredu človeka, nie Boha“. Samozrejme veľký omyl.

Benedikt XVI., ukazoval mnohé symboly, ktoré som pochopil až po jeho rezignácií, ako bohoslovec v Ríme. Naučil som sa po taliansky a mal som prístup aj k anglickej literatúre. Až tak som sa naplno dostal k predkoncilovej liturgii. Cítil som sa oklamaný a ukrátený o mnohé roky duchovného života ako aj o poznanie krásy Tradície Cirkvi.

Človek sa tu nachádza na križovatke z ktorej sú dve východiská. Podľahne ideológií a teda sa vydá na cestu bez cieľa. Druhá cesta je veriť a milovať Cirkev, ktorá vedela čo robí počas svojej 2000 ročnej Tradície, keď liturgiu slávila len s veľmi jemnými reformami. Joseph Ratzinger, vedomý si toho, že sa cesty pokoncilového misála ujali mnohí, ktorí nastúpili prvú cestu, sa snažil vytvoriť cestu návratu k veľkej Tradícii Cirkvi. V úvodníku, ktorý napísal pre Ruské vydanie svojho súborného diela vysvetlil, prečo bola otázka liturgie stredobodom jeho konania: „ Najhlbšia príčina krízy, ktorá zachvátila Cirkev, spočíva v zakrývaní priority Boha v liturgii. To všetko ma viedlo k tomu, aby som sa téme liturgie venoval viac ako predtým, pretože som vedel, že skutočná obnova liturgie je základnou podmienkou obnovy Cirkvi.“

Po mnohých rokoch duchovného kontaktu s Benediktom XVI., a niekoľkých zahraničných cestách ako fotograf prišiel deň najvýznamnejší. Návšteva pápeža v Českej republike. Počas nej som mal množstvo príležitostí sa k nemu priblížiť. Avšak jeden z večerov, kedy sa vracal na Pražskú nunciatúru bol pre mňa osudový. Pápež vystúpil zo svojej limuzíny a postupne nás prítomných pozdravil a podal ruku. V momente, keď sa už vracal do budovy, aby sa odobral k odpočinku, znova sa vrátil. Rovno ku mne. Silne ma stiskol za ruku a pozeral sa mi do očí. V tom momente sa rozplynuli vo mne všetky pochybnosti o mojom ďalšom smerovaní. Zvyšok života mám zasvätiť kňazskému povolaniu a štúdiu, hľadaniu rovnováhy viery a rozumu. Benedikt XVI., ovplyvnil moje celoživotné smerovanie a túžbu po hľadaní Tváre, toho, ktorého hľadal aj on celý život. Verím, že on už teraz, keď tieto slová píšem, túto tvár kontempluje. A ja nateraz pokračujem vo svojej ceste hľadania, na cestách rozumu a viery.

    Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!