Kľúč k skutočnému šťastiu
Svätá omša Gaudete v kostole SS. Trinitá dei Pellegrini v Ríme, kde pravidelne slúžim sväté omše.
V kontemplatívnych, ale aj iných kláštoroch je súčasťou prežívania silných liturgických období, akými sú pôst, či advent zvyk odmlčania sa aj v korešpondencií, či prijímaní návštev. Svätý Benedikt vo svojej reguly určuje :
„ Ľahkomyseľné reči alebo slová zbytočné a provokujúce k smiechu trvale vylučujeme na každom mieste.“
Dnes, keď máme tzv. radostnú nedeľu, môžeme si právom položiť otázku: „ Prečo duchovný učiteľ formátu svätého Benedikta zakazuje smiech? Azda zavrhuje radosť? “
Práve naopak. „Vychvaľuje ju ako „rozšírenie srdca“, plod radosti, „ktorého sladkosť je nevýslovná“. Avšak zavrhuje všetko, čo prináša rozptýlenie duše a rozleptáva vnútorní život, zvlášť nevhodné slová, bezcenné žartovanie, sklon k ľahkomyseľnosti ducha, ktoré chce mať navždy vylúčené zo svojich kláštorov“ [1]
Zavrhnutím náuky duchovných učiteľov, ktorí členili duchovný život do troch základných fáz a to cesta očisty, osvietenia a zjednotenia dnes mnohí naši súčasníci naskočili na cestu duchovného experimentovania, ktoré vedie k súčasnému stavu. Takáto cesta sa potrebuje živiť z duchovnej tradície živenej od prvopočiatkov Cirkvi.
Už zmieňovaný blahoslavený opát, Columba Marmion ironicky poznamenáva na sektu quakerov, že sa stretávajú a následne vyčkávajú kým nimi začnú lomcovať rôzne podivné pohyby a emócie. Celé ich náboženstvo je postavené na vyhľadávaní takýchto „vanutí ducha“ (Pojem quake znamená z angličtiny triasť sa). V takejto duchovnej ceste postavenej na zážitkovosti skutočne niet miesto pre skutočnú, hlbokú radosť prameniacu z Boha a preto ju svätý Benedikt v podobe zbytočných ľahkomyseľných rečí odsudzuje, pretože nepripravujú dušu k hlbokému vnútornému stíšeniu.
V dnešnom evanjeliu sme počuli slová Jána Krstiteľa, keď vyzýva svojich poslucháčov, ktorý si o ňom myslia, že je mesiáš aby boli spokojní so svojim žoldom. Môže sa stať každému jednému z nás, že zvlášť v situácii, ktorej sa dnes Cirkev i my sami nachádzame budeme nespokojní. Nestačí, že stretávame rozličné ťažkosti okolo nás, ale tie prenikajú aj do našej bezprostrednej blízkosti a tak si často prajeme aspoň vnútorné, duchovné pohladenie na duchu a ono častokrát neprichádza. Avšak aj zástupy o ktorých hovorí dnešné evanjelium, prv než uvideli mesiáša, stretli jeho predchodcu.
„Ja Vás krstím vodou....On vás bude krstiť Duchom Svätým“. Častokrát, v hnutiach podobných tým quakerským, spomínaných Marmionom, dnes nachádzame túžbu po krste Duchom Svätým a ohňom. Ako počujeme je to skutočnosť, ktorá je zmieňovaná v samotných evanjeliách. Bezpochyby takáto túžba je veľmi správna. Svätý Filip Neri až na sklonku svojho života prezradil svojim blízkym, že od mladosti prosil o jeden jediný dar, o Ducha Svätého, ktorý mu neskôr bol udelení, avšak robil všetko preto, aby ho skryl pred ostatnými.
Je preto správne aby sme aj my denne prosili o tento dar, ktorého prejavom je práve okrem iného aj nezameniteľná duchovná radosť.
Aby naše srdcia prežívali skutočnú duchovnú radosť, je potrebné podriadiť sa poriadku, aký Boh vo svojom stvorení určil stvoreným veciam, vrátane človeka. Svätý Tomáš Akvinský učí, že milosť predpokladá prirodzenosť a ju vedie k dokonalosti. Aby sme dospeli k osvieteniam v duchovnom živote a túžobnému zjednoteniu s Pánom, je potrebné aby sme sa denne podriaďovali nehostinnosti tohto sveta. Spasiteľ sveta, ktorého narodenie si budeme čoskoro pripomínať práve svojím Vtelením dal tejto nehostinnosti nový punc. Napriek tomu, že sme tu na tejto zemi vo vyhnanstve, práve vďaka správne aplikovanej modlitbe môžeme zažívať predchuť nebeskej radosti. Tak, ako nás Ján Krstiteľ sprevádza púšťou počas ohlasovania príchodu Mesiáša, je potrebné aby sme ňou denne a radi prechádzali aj my.
Denný poriadok, modlitba v presne ustanovený čas, zvlášť skoro ráno, či neskoro v noci, stabilný poriadok našej modlitby, liturgická modlitba a pravidelná osobná modlitba či už v samote, alebo prítomnosti Pána v Eucharistii. To sú zdanlivo nehostinné podmienky púšte, ktoré nás vedú k postupnému rastu nášho duchovného života. Takto budeme zažívať každodennú všednosť, miesto chvíľkovým pocitom emócií, tak ako ju zažíval aj Svätý Jozef, ktorého mimoriadny rok sme pred pár dňami ukončili, avšak ktorý nás chce naďalej viesť cestou školy Nazaretského domu. Toho miesta, v ktorého skrytosti a samote sa diali veci, ktoré znamenali v skutočnosti stredobod ľudských dejín.
Ako radi by sme sa vrátili do svojich detských rokov a odznova začali túto pokornú a zároveň vznešenú Nazaretskú školu! Ako veľmi by sme si priali u Márie doplniť svoje štúdiá, aby sme poznali pravý život a získali schopnosť chápať Božie pravdy!
Ale sme tu len ako pútnici a musíme sa vzdať svojej túžby pokračovať v tomto dome v nikdy sa nekončiacom štúdiu evanjelia. A predsa neodídeme bez toho, že by sme z tohto nazaretského domova neodniesli akoby ukradomky niekoľko krátkych povzbudení.
Tento dom nás učí predovšetkým mlčanlivosti. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha, najmä v našich búrlivých časoch, vo veľkom zhone života, keď sme vystavení toľkému hluku, vrave a kriku. Nazaretské mlčanie, nauč nás ponárať sa do dobrých myšlienok, pozorne sledovať hlbiny ducha a ochotne počúvať Božie tajomné vnuknutia a príkazy pravých učiteľov. Nauč nás, aká potrebná a užitočná je duchovná príprava, štúdium, rozjímanie, osobný vnútorný poriadok života a modlitby, ktorú vidí len Boh v skrytosti. AMEN.
[1] Columba Marmion, Kristus, život mnícha, s.389
