„Nezatvárajme Boha do karantény: prosme ho, aby zastavil pandémiu.“

„Od začiatku pandémie sa modlíme a prosíme Pána, aby nám dal silu vydržať ju, ale zriedkavejšie ho prosíme, aby vložil svoju ruku do jej zastavenia. Boh už nie je vnímaný ako Stvoriteľ vesmíru, ale ako „spolucestujúci“. On však môže riadiť pôsobenie príčin, ktoré spôsobujú fyzikálne javy, pričom rešpektuje prírodné zákony. A kresťanská modlitba predpokladá, že Boh môže konať v biofyzickom svete, v ktorom žijeme.“
Rozhovor s otcom Sergiom-Thomasom Boninom, dekanom filozofickej fakulty na Pápežskej Univerzite svätého Tomáša Akvinského- Angelicum. (Zároveň je jedným z vyučujúcich autora tejto stránky i prekladu-o. Ľubomíra)

„Snažíme sa držať Boha čo najďalej od pandémie ako takej, akoby sme sa báli, že ho nakazíme.“ Páter Serge-Thomas Bonino, dekan Filozofickej fakulty na Angelicu a desať rokov tajomník Medzinárodnej teologickej komisie, používa pozoruhodný obraz, aby opísal neprítomnosť Boha vo verejnej diskusii o udalosti, ktorá už takmer dva roky monopolizuje naše životy: pandémii Covid-19. Je to naozaj jav, ktorý sa odohráva v oblasti biofyzikálnej, kde s ním Prozreteľnosť nemá nič spoločné? Dominikán, jeden z najvýznamnejších teológov na svete, o tom hovorí v tomto rozhovore.

Myslíte si, že sme sa počas takmer dvoch rokov zdravotnej krízy "správne" modlili k Pánovi? 

Od vypuknutia pandémie sme sa modlili a prosili Pána, aby nám dal silu znášať túto situáciu a byť solidárni jeden s druhým. To všetko je dobré, ale zriedkavejšie sme prosili Pána, aby „vložil“ svoju ruku do zastavenia pandémie. To nám ukazuje, že aj v mentalite kresťanov prevláda myšlienka, že Boh môže konať v nás, ale vo svete nekoná inak ako len prostredníctvom človeka. Tvárou v tvár pandémii sa Boh nevníma ako Stvoriteľ a Pán vesmíru, ale prinajlepšom ako spoločník na cestách, ktorý podporuje našu nádej v boji proti zlu. To je však gnostický prístup, ktorý spásu odsúva do subjektívnej sféry.

Napriek tomu v Rímskom misáli medzi omšami a modlitbami za rôzne potreby stále nájdeme modlitby určené napríklad na prosbu o dážď.

Modlitba za dážď je často kritizovaná. Je jasné, že ten, kto sa modlí za dážď, neočakáva, že sa zrazu objaví mrak a začne búrka! Na vzniku fyzikálnych javov sa však podieľa mnoho faktorov a nemôžeme vylúčiť, že Boh môže riadiť prírodné javy tak, aby v danom čase spôsobili dážď. V prípade pandémie, ak veríme, že Boh je aj Stvoriteľom hmotného sveta, môže riadiť pôsobenie príčin, ktoré spôsobujú fyzikálny jav, pričom rešpektuje prírodné zákony. Nepoužíva čarovnú paličku, ale Prozreteľnosť má mnoho iných prostriedkov, ako riadiť veci zvnútra.

Nemyslíte si, že dnes nielen veriaci, ale aj samotná teológia má istý strach z potvrdenia tohto pojmu?

 Kresťanská modlitba predpokladá, že Boh môže konať v biofyzickom svete, v ktorom žijeme. Toto presvedčenie si vyžaduje metafyziku a teológiu, v ktorej je božské konanie prezentované ako možné. Na druhej strane, ak sa uzavrieme do svetonázoru založeného výlučne na vedeckom prístupe, upadneme do redukcionizmu. Veda hovorí správne veci, ale nehovorí všetko o bytí ako takom. V knihe „Ježišovo detstvo“ Benedikt XVI. napísal, že „Boh je Boh a nepohybuje sa len vo svete ideí“. Preto nie je len Ten,ktorý môže zmeniť náš pohľad na realitu a naše osobné vzťahy. Na druhej strane, ak Boh nemôže pôsobiť na hmotnú realitu, potom nemôžeme vysvetliť, prečo veriť v zmŕtvychvstanie a premenu vesmíru na konci času.

Pokiaľ ide o Ratzingera: nie je toto obmedzenie Boha na oblasť subjektivity s cieľom vylúčiť ho z oblasti prirodzenosti odzrkadlením snahy - opakovane odsudzovanej emeritným pápežom - odsunúť ho do súkromnej sféry s cieľom vykoreniť ho z verejnej sféry? 

Sú to dve trochu odlišné veci, ale nie úplne nesúvisiace, pretože v súčasnosti verejná sféra v sekularizovanej spoločnosti, v ktorej žijeme, prijala vedu ako jediný referenčný bod, ktorý je považovaný za pravdivý a prijateľný pre všetkých. Veda sa metodologicky odchyľuje od Božieho pôsobenia, a preto ak ju berieme ako jediný referenčný bod pre verejný diskurz, je jasné, že vylučujeme Boha. Zabudli sme, že existuje aj iný možný pohľad na javy, metafyzický a teologický pohľad, ktorý neruší vedecký pohľad, ale ide ďalej a je hlbší.

Na druhej strane sú tí, ktorí považujú Covid za Boží trest skôr z jedného ako z druhého dôvodu. Čo si myslíte o týchto tendenciách?

Tento pohľad na Boha, ktorý dopustil katastrofy ako formu trestu, sa v minulosti používal spôsobom, ktorý nie je správny: nemôžeme povedať, že človek je nakazený, pretože zhrešil! Nie sme na Božom mieste a nedokážeme presne určiť dôvody jeho konania a dovolenia v súvislosti so zlom. Je však nesprávne odmietnuť akýkoľvek teologický výklad pandémie z morálno-intencionálneho hľadiska. Všeobecná myšlienka, že to, čo sa deje v biofyzickom svete, má zmysel, je pre teológiu nevyhnutná. Nemôžeme povedať, že všetko, čo sa deje v biofyzikálnom svete, je náhodné. V klasickej teológii zlo, ktoré nás postihuje, súvisí s dôsledkami minulosti a v istom zmysle sa dá interpretovať ako trest. Bohužiaľ, v súčasnosti je rozšírená predstava, že Boh môže byť len dobrý, v zmysle „Boha-pohoďáka“ . Trest sa už nepovažuje za akt spravodlivosti (teda za dobrý čin), ale výlučne za formu násilia, a pripisovať ho dobrému Bohu sa stáva neprijateľným. Zatiaľ čo v klasickej teológii je spravodlivosť súčasťou dobra. Spravodlivosť je teraz vnímaná ako nutné zlo, ale nie je to tak: je skôr prejavom Božej dokonalosti, a teda spravodlivého poriadku, ktorý sa zavádza aj prostredníctvom trestu.

Paradoxom je, že myšlienku pandémie ako trestu pre človeka, ktorú náboženstvo opustilo, znovu presadzujú environmentalisti.

To znamená, že pojem trestu sa po tom, čo vyšiel von dverami, vrátil späť oknom. Je to základná antropologická otázka človeka v jeho vzťahu k vesmíru. Človek potrebuje pochopiť, čo sa deje v biofyzickom svete. Rozdiel je v tom, že v kresťanskej vízii vždy existuje vzťah medzi osobou a človekom, a preto sudca, ktorý trestá, tak robí z úmyselných dôvodov, zatiaľ čo božstvo prírody je slepé božstvo. Neviem, či ľudstvo získalo veľa pri prechode od spravodlivého súdu povoleného Bohom k pomste Gaii.

Prečo je dnes pre samotných kresťanov oveľa ťažšie urobiť prijateľnou myšlienku, že príroda sa búri proti človeku, keď sa človek búri proti Bohu?

 Pretože sa dotýka najťažšej otázky katolíckej náuky, otázky prvotného hriechu: ak sme vystavení takémuto nepohodliu, je to kvôli rozchodu človeka s Bohom. Podľa učenia o prvotnom hriechu človek a príroda neboli stvorené na to, aby žili v protiklade, ako je ten súčasný. Človek bol stvorený v raji, t. j. v stave spoločenstva s vesmírom. Po hriechu bol vyvrhnutý do sveta, v ktorom sa príroda stala voči nemu nepriateľskou. Medzi človekom a prírodou teda existovalo spoločenstvo, ktoré bolo spojené so spoločenstvom medzi človekom a Bohom. Ak sa však preruší prvé spojenie, preruší sa aj druhé, a to spojenie medzi človekom a prírodou. Je to všadeprítomná téma v Biblii: vždy, keď sa človek oddelí od Boha, príroda sa stane jeho nepriateľom. Je to dôležitá téma katolíckej teológie. Sú teológovia, ktorí chcú tému prvotnej spravodlivosti a prvotného hriechu zredukovať na mýtus. Je to však oveľa viac: v mýtickej podobe vyjadruje základnú pravdu.

Čo sa týka témy prvotnej spravodlivosti, vynecháme skutočnosť, že ani časť súčasnej teológie už neverí v pojem pádu človeka?

 Moderný pohľad sa vyznačuje náukou o evolúcii, podľa ktorej človek vzniká postupne. Keby však Boh stvoril človeka v takom stave, v akom sme dnes, bol by to problém pre Božiu dobrotu, pretože by to znamenalo, že by nás už od začiatku dostal do problémov. Učenie o prvotnom hriechu sa pokúša dať odpoveď na tento problém a tvrdí, že situácia, v ktorej sa nachádzame, nie je situáciou, ktorá sa vymkla z Božích rúk, ale je situáciou, ktorú sme si sami vytvorili. Uvádzam analógiu s démonmi: katolícka tradícia hovorí, že démoni neboli stvorení ako démoni, t. j. zlí, ale ako anjeli, pretože inak by to znamenalo, že Boh by bol zodpovedný za ich zlobu. Spáchali hriech, a preto sa z anjelov, ktorými boli, stali démoni.

Aký je teda teologicky najsprávnejší výklad udalostí posledných dvoch rokov?

 Nepoznáme hlboké dôvody (vždy múdre a dobré), prečo Boh dopustil túto pandémiu, ale vieme, že existujú. Vo všeobecnosti vieme, že Boh nie je neprítomný a že skúška, ako je táto, je pozvaním k obráteniu, k vážnemu prijatiu skutočnosti, že život nie je vopred daný a že ho musíme žiť správnym spôsobom a odovzdať sa do otcovskej Božej prozreteľnosti.

—Podľa talianskeho online denníka lanuovabussolaquotidiana preložil otec Ľubomír