Choroba prežitá v duchu svätého Bruna

Priatelia, včera 11.2 bol svetový deň chorých. Pri tejto príležitosti som narazil na úryvok štatútu kartuziánskeho rádu, teda najprísnejšieho rehoľného rádu na svete, ktorý založil v 12. storočí svätý Bruno. Každý z nás v tomto úryvku môže nájsť myšlienky pre vlastné rozjímanie, prípadne k tomu, ako kresťansky znášať chorobu.

Slabosť alebo staroba nás pozývajú k novému úkonu viery v Otca, ktorý nás prostredníctvom takýchto skúšok bližšie pripodobňuje Kristovi. Takto sme osobitným spôsobom spojení s dielom vykúpenia, sme užšie spojení s celým mystickým telom.

 Predstavený by mal prejavovať osobitnú starostlivosť a milosrdenstvo voči chorým, starým a tým, ktorí sú v ťažkej skúške. To sa odporúča aj všetkým, ktorým je zverená starostlivosť o chorých. Podľa možností domu by sa chorým malo dobročinne poskytnúť všetko, čo je potrebné a užitočné. Všetky služby, aj tie najintímnejšie, ktoré nemôžu vykonávať sami, by mali pokorne vykonávať iní, aby tí, ktorým bola takáto úloha zverená, mohli byť považovaní za šťastných. Tým, ktorí trpia nejakou nervovou chorobou, ktorá je obzvlášť nepríjemná v samote, nech sa všemožne pomáha, aby pochopili, že môžu vzdávať Bohu slávu, ak sa zabudnú na seba a s dôverou sa odovzdajú do vôle toho, ktorý je Otcom.

 Ako však hovorí svätý Benedikt, chorí by mali byť upozornení, aby si dávali pozor na to, aby neznechutili tých, ktorí im slúžia, tým, že budú žiadať zbytočné alebo nemožné veci, alebo dokonca tým, že sa budú sťažovať. Pamätajúc na povolanie, ktoré prijali, nech sa zamyslia nad tým, že tak ako je rozdiel medzi zdravým rehoľníkom a zdravým laikom, tak aj chorý rehoľník sa musí správať inak ako chorý laik, aby sa počas choroby jeho duša nevzdialila a Pánova návšteva nezostala márna.

 Chorí by preto mali byť vyzvaní, aby rozjímali o Kristovom utrpení, a tí, ktorí im slúžia, o jeho milosrdenstve. Takto sa prvý z nich stane silným v znášaní a druhý pripravený pomáhať. A hoci sa prví domnievajú, že slúžia Kristovi, a druhí, že slúžia jemu, prví by nemali byť pyšní a druhí by sa nemali nechať odradiť, pretože obaja očakávajú od toho istého Pána odmenu za vernosť svojej povinnosti: chorí utrpenie, ošetrovateľ súcit.

Ako Kristovi chudobní sa uspokojíme s bežným domácim lekárom, alebo ak si to prípad vyžaduje, s odborníkom z okolitých miest. Ak je otec okrem bežného lekára nútený navštíviť aj špecialistu, predstavený mu môže so súhlasom generálnej kapituly alebo otca predstaveného povoliť odchod do jedného z blízkych miest, ktoré určí vizitátor, ak sa vráti v ten istý deň. Podobne môže predstavený povoliť hospitalizáciu mnícha, ale musí o tom informovať otca predstaveného.

 Naši chorí dostávajú kvôli samote potrebnú starostlivosť, pokiaľ je to možné, vo svojich vlastných celách.Vo všetkých týchto okolnostiach sa s poddajným duchom odovzdajme do Božej vôle a pamätajme, že cez skúšku slabosti sa pripravujeme na večné šťastie, a opakujme so žalmistom: "Aká radosť, keď mi povedali: 'Pôjdeme do Pánovho domu.

 Lieky sa používajú veľmi striedmo a len v skutočne nevyhnutných prípadoch a so súhlasom otca predstaveného, čo je v protiklade k tomu, že v kartuziánskych kláštoroch boli po stáročia prítomné dobre vybavené lekárničky schopné vyrábať lieky a liečivá rôzneho druhu. Dôvodom je mimoriadna štedrosť a milosrdenstvo kartuziánov, ktorí ako boli prísnik k sebe, tak boli rovnako štedrí aj k cudzincom. Lekárne slúžili v skutočnosti chudobným pútnikom, ktorí našli útechu, keď zaklopali na dvere kartuziánskych kláštorov s istotou, že dostanú pomoc. Medzi mníchmi bola tiež rozšírená neochota vyhľadávať nemocničnú starostlivosť. Kvôli svojej pripútanosti k svojim celám a kláštornému životu často využili chorobu na to, aby sa "posvätili" tým, že nikdy nepožiadali o pomoc alebo ju takmer neprijali. Utrpenie vítajú s radosťou! 

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!