Adorácia Vzkrieseného Pána. 45 rokov od voľby Jána Pavla II.

Všetci si dobre pamätáme, ako ničivý požiar zničil pred niekoľkými rokmi svetoznámu parížsku katedrálu Notre Dame. Komentátori označili tento požiar za symbolický koniec kresťanskej Európy. Nie je náhoda, že od jej postavenia to bolo dokopy 5 pápežov, ktorí ju poctili svojou návštevou, vrátane Alexandra III., ktorý položil jej základný kameň. Dnes, keď sme ojedinele svedkami stavieb nových kostolov, tobôž nie ani zďaleka tak majestátnych a umelecky hodnotných ako Notre Dame, môžeme si položiť otázku. Čo viedlo toľkých staviteľov k takejto monumentálnej stavbe ? Bola to ich hlboká viera, ktorá sa pretavila do konkrétnosti v podobe tejto krásnej stavby. Mali pred očami slová svätého Jakuba, ktorý vo svojom liste píše, že viera bez skutkov je márna. Táto pravda o konkrétnosti našej viery je prítomná už od prvých strán svätého písma, kedy čítame, že Boh zobral kúsok hliny, aby stvoril človeka. Táto pravda však bola jasná aj starovekým filozofom, ako Aristoteles, teda je to poznanie, ku ktorému môže prísť človek, ktorý dar viery neprijal.

Človek je stvorený Bohom ako jednota duše a tela. Je to následne táto telesnosť, ktorá vyjadruje skryté duchovné pravdy. Monumentálna krása katedrály Notre Dame, ale aj mnohých iných kostolov slúži k tomu, aby nám priblížila Božiu majestátnosť, aby sme už tu na zemi, zakúšali kúsok neba, ktorý je svetlom na našej ceste viery.

Všimnime si biedu a nevkus mnohých protestantských kostolov, ktorých Duch sa dostal aj do niektorých katolíckych. Pred niekoľkými týždňami som s niekoľkými veriacimi navštívil katedrálu v Českých Budějoviciach. Krásne barokové zariadenie, oltáre boli odstránené, aby dali priestor nevkusnému modernému zariadeniu v duchu akéhosi protestantského chápania myšlienok II. Vatikánskeho koncilu. Je to ten istý duch koncilu, ktorý odsúdil samotný pápež Benedikt XVI.. Martin Luther ovplyvnený nesprávnym chápaním filozofie, ktoré vyústilo do nepochopenia katolíckej náuky začal popierať spojitosť duchovného a materiálneho sveta ako som to už načrtol v úvode. Podľa neho je matéria úplne, nenapraviteľne skazená. Podstatné je to čo je duchovné, ktoré je radikálne iné ako materiálne. Tým pádom už naše kostoly nemusia byť zdobené bohatou výzdobou, pretože matéria je zlá a slúži výlučne na získavanie peňazí prostredníctvom kupovania odpustkov. Je jasné, že týmto tvrdením vyhlásil aj to, že je Bohu jedno ako naše chrámy vyzerajú, podstatné je ako sa to dnes hovorí, čo máme v srdci. Tu vidíme ako spojovaciu niť protestantský princíp, ktorý hovorí „buď, alebo“ miesto katolíckeho princípu „aj, aj“. Kým protestanti tvrdia buď duch, alebo matéria, katolíci hovoria „aj duch aj matéria“. Z tohto dôvodu popierajú protestanti aj podstatu sviatostí, ktoré sú, ako to učí Tridentský koncil viditeľnými znakmi neviditeľnej milosti a teda rešpektujú tento vzťah matérie a formy, ako to ustanovil Boh od počiatku stvorenia.

Našou dnešnou témou v rámci tejto novény je „Svätá omša ako adorácia“. Môžete si položiť ako to, čo bolo doteraz povedané s tým súvisí. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že vzhľadom na to, čím človek je, nemôže vzdávať úctu iným spôsobom, než prostredníctvom viditeľných znakov. (IIaIIaeQ.103,a.1, resp.) Následne vysvetľuje, že je potrebné prejavovanie vnútornej úcty, vonkajšími znakmi. Tieto musia byť napokon zvlášť odlíšené a niektoré z nich rezervované výhradne Bohu. (IiaIIaeQ.84,a1,resp.).
Adorácia tak zahŕňa dvojitý postoj. V duchu katolíckej axiómy „aj,aj“ – vnútornú úctu, ktorá je následne daná najavo aj navonok prejavom vonkajšej úcty.
Najvyšším aktom úcty je vzdanie úcty stvorenia voči svojmu Stvoriteľovi, čo je aj zároveň základným prejavom čnosti spravodlivosti.

V tomto kontexte mi prichádza na um udalosť, ktorá sa stala v živote svätého Jána Pavla II., v roku 2004, necelý rok pred jeho smrťou, ktorá sa nám zachovala vďaka jednému jeho spolupracovníkovi.

„Roky ubiehajú a Svätý Otec nie je schopný kráčať sám. Kvôli ťažkostiam bola na plošine vozidla postaveného na procesiu umiestnená stolička, pred ktorou bolo kľačadlo s monštranciou.

Ján Pavol II. hneď po odchode požiadal jedného z ceremoniárov, aby mu pomohol pokľaknúť, ten ho jemne upozornil, že to nie je vhodné, ale pápež mu tvrdohlavo zopakoval: "Chcel by som si kľaknúť." Vzhľadom na túto požiadavku ceremoniár povedal pápežovi, že mu pomôžu, len čo sa dostanú na miesto s menej nerovným povrchom cesty, ale on odpovedal: "Tu je Ježiš... prosím. Obaja ešte stále zmätení pomohli mu kľaknúť si. Je nemožné nebyť dojatý tou železnou vôľou vzdať hold Pánovi, pevnou vierou, ktorú Svätý Otec pri tejto príležitosti prejavil.“

Táto novéna, ktorá prehlbuje učenie katolíckej Cirkvi o svätej omši, ktorá je vrcholom a prameňom života Cirkvi sa koná 20 rokov od vydania encykliky Jána Pavla II., Ecclesia de Eucharistia. Niekoľko mesiacov po jej vydaní napísal poľský pápež apoštolský list, ktorého 20. výročie si budeme pripomínať budúci rok s názvom Mane Nobiscum Domine – zostaň s nami Pane. Cieľom tohto listu je oživenie  skúsenosti emauzských učeníkov, aby čo najviac kresťanov zažilo práve v čase strávenom Eucharistickou adoráciou skúsenosť horiaceho srdca, kedy nám Pán vysvetľuje Písma a láme chlieb.

Pápež Benedikt XVI., naviazal na túto myšlienky Jána Pavla II., v jednom zo svojich najdôležitejších prejavov ako pápeža, príhovore Rímskej kúrii 22.12.2005, kde okrem iného povedal:

„Adorácia vzkrieseného Pána, prítomného v Eucharistii s telom a krvou, s telom a dušou, s božskou a ľudskou prirodzenosťou. Je pre mňa dojímavé vidieť, ako sa všade v Cirkvi znovu prebúdza radosť z eucharistickej adorácie a prejavujú sa jej plody. V období liturgickej reformy sa omša vnímaná ako eucharistická večera a adorácia Najsvätejšej sviatosti často považovali za vzájomne protichodné: eucharistický chlieb sa nám podľa vtedy rozšírenej námietky nemal podávať na kontempláciu, ale na jedenie. V modlitebnej skúsenosti Cirkvi sa teraz ukázala nezmyselnosť takéhoto porovnávania. Už Augustín povedal: "... nemo autem illam carnem manducat, nisi prius adoraverit; ... peccemus non adorando - Nikto neje tento pokrm bez toho, aby sa mu predtým neklaňal; ... zhrešili by sme, keby sme sa mu neklaňali" (porov. Enarr. in Ps 98.9 CCL XXXIX 1385). V skutočnosti to nie je tak, že v Eucharistii jednoducho niečo prijímame. Je to stretnutie a zjednotenie osôb; osoba, ktorá nám však prichádza v ústrety a chce sa s nami zjednotiť, je Boží Syn. Takéto zjednotenie sa môže uskutočniť len spôsobom adorácie. Prijímať Eucharistiu znamená adorovať toho, ktorého prijímame. Takýmto spôsobom a len takýmto spôsobom sa stávame jedným s Ním.“

Napokon, táto novéna je venovaná rodine. Vzývame počas nej Božie požehnanie pre naše rodiny. Sme svedkami toho, ako dnes chýba už obyčajný sedliacky rozum a ľudia sú prostredníctvom médií, schopní uveriť rôznym nezmyslom. Je smutnou skutočnosťou, že napríklad celý Skalický okres patril v parlamentných voľbách k baštám Progresívneho Slovenska, teda politickej strany, podľa ktorej môže byť niekto jeden deň muž, druhý deň žena a následne trebárs lietadlo. Popieranie základnej pravdy o človeku, že je niekto muž, alebo žena je už poslednou etapou útoku proti rodine. Jedná sa priam o diabolský útok, ktorý popiera základný Boží plán, ktorý dal stvoriteľ svojmu stvoreniu. Ľudia, ktorí sa svojimi hlasmi na ňom podieľali sa upísali diablovi, kedy dali svoj súhlas jeho sloganu- nebudem viac slúžiť ! Sú to ľudia, ktorí nemajú častokrát ani základné znalosti našich dejín či kultúry, ale pyšne si namýšľajú, že dokážu pochopiť filozofické pozadie tak zvrátenej ideológie akou je progresivizmus hlásajúci slovami Jána Pavla II. kultúru smrti. Žiaľ, mnohí z nich z akéhosi zvyku, či túžby po náboženskom sentimente sa zúčastňujú aj svätej omše. Častokrát sú to však tí istí, ktorí popierajú formálnu stránku slávenia svätej omše, alebo spôsobu prijímania eucharistie. Sú to tí, ktorí hovoria, že veď Pán Boh nás má rád všetkých a dôležité je čo máme v srdci, alebo že oni veria podľa seba.

Ak chceme aby znova došlo k rozkvetu našej kresťanskej viery a k posilneniu našich rodín, musíme urobiť návrat k adorácii prioritu nášho bytia. Skutočná čnosť nábožnosti je cestou k znovunastoleniu spravodlivosti o ktorej tak často počúvame aj v politickom kontexte. Najvyšší prejav spravodlivosti a tak aj čnosti nábožnosti je vzdanie úcty Stvoriteľovi od svojho stvorenia. Je paradoxné, že momentálne počúvame aj v samotnej Cirkvi obrovské množstvo rečí o všeličom možnom a za posledné roky sa produkuje množstvo dokumentov, aké sa nevyprodukovalo za celých 2000 rokov, avšak naše kostoly sa vyprázdňujú a naša viera naďalej ochabuje. Je to práve preto, pretože sme oddelili spojitosť vnútornej a vonkajšej adorácie, potrebu vyjadrenia nášho postoja nábožnosti voči Bohu aj vonkajším spôsobom.

Už niekoľko rokov sa rozširuje po Európe, ale aj v Amerike rozšírená eucharistická úcta a jej prejav v podobe neprerušenej, aspoň 24hodinovej adorácie. V čase, kedy som pôsobil v Komárne, súčasný o. Generálny vikár taktiež zaviedol takúto adoráciu, ktorá už trvá 8 rokov. Raz do týždňa sa dokáže aj vo farnosti, ktorá patrí jednoznačne medzi najmenej nábožné v našej diecéze nájsť skupina ľudí, ktorá chce darovať aspoň hodinu svojho času Bohu. Kiežby bolo takýchto farností čo najviac. Ony budú akýmisi duchovnými formami tej krásnej „Notre Dame“, miestami, kde sa bude Cirkev klaňať Bohu a bude zvolávať na svet, ako aj na naše rodiny Božie požehnanie.

Prisvojme si napokon city svätého Tomáša, najväčšieho teológa a zároveň nadšeného ospevovateľa eucharistického Krista, a dovoľme, aby sa aj naša duša otvorila v nádeji kontemplácie tej méty, po ktorej túži naše srdce, celé smädné po radosti a pokoji:

„Bone pastor, panis vere,
Iesu, nostri miserere...“
„Dobrý pastier, pravý chlieb,
Ježišu, zmiluj sa:
živ nás a ochraňuj,
veď nás k večným dobrám
v zemi žijúcich.
Ty, čo všetko môžeš a vieš,
ktorý nás živíš na zemi,
priveď svojich bratov
k nebeskému stolu
v radosti tvojich svätých.“ (Ján Pavol II., Ecclesia de Eucharistia)

 Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!