Najnovší vývoj v "prípade Viganò". Čo si o tom myslieť?
Foto: Ecclesia Dei https://www.ecclesiadei.it/
V posledných týždňoch boli niektoré fakty a "nefakty" stredobodom pozornosti katolíckych sociálnych médií. Fakty sú tie, ktoré sa skutočne stali, "ne- fakty" sú tie hypotetické, prítomné viac v predstavivosti blogerov ako v realite.
Prvým ne-faktom je existencia dokumentu, ktorý by zakazoval alebo obmedzoval tradičnú omšu. Zdá sa, že tento dokument, ktorý ako prvý spomenul Rorate Coeli a dôkladne preskúmal Messainlatino, leží v zásuvke na dikastériu pre bohoslužbu možno už viac ako rok bez toho, aby pápež František niekedy vyjadril úmysel ho podpísať. V tejto chvíli by bolo možno lepšie diskutovať o tom, až sa dokument vytiahne zo zásuvky.
Ďalším nezmyslom je možnosť biskupských vysviacok bez pápežského mandátu zo strany Bratstva svätého Pia X. Túto hypotézu vyslovil predstavený francúzskeho dištriktu Bratstva, ale predstavený inštitútu páter Davide Pagliarani počas assiského stretnutia Mouvement per la Jeunesse Catholique de France, ktoré sa konalo 29. - 30. júna v Chateauroux, povedal, že táto iniciatíva síce nemôže byť a priori vylúčená, ale nie je na programe dňa. Preto je opäť lepšie o nej diskutovať, keď na to príde čas.
Aktuálnou skutočnosťou, ktorá si zaslúži najväčšiu pozornosť, je začatie mimosúdneho procesu proti arcibiskupovi Carlovi Mariovi Viganovi zo strany Dikastéria pre náuku viery. Hlavným obvinením je, že pretrhol spoločenstvo s Rímskou cirkvou a upadol do schizmy. Túto správu poskytol sám arcibiskup 20. júna na svojom konte X a nasledujúci deň vo vyhlásení, v ktorom bývalý nuncius v Spojených štátoch vyhlásil, že sa nezúčastní na súdnom konaní proti nemu. Mons. Viganò 28. júna v ostrom dokumente proti pápežovi Františkovi s názvom "J'accuse" okrem iného uviedol: "Pred mojimi bratmi v biskupskom zbore a celým cirkevným zborom obviňujem Jorgeho Maria Bergoglia z herézy a schizmy a ako heretika a schizmatika žiadam, aby bol súdený a zosadený z trónu, ktorý nehodne zastáva už viac ako jedenásť rokov. To v žiadnom prípade nie je v rozpore s výrokom Prima Sedes a nemine judicatur, pretože je jasné, že heretik, pokiaľ nie je schopný prevziať pápežský stolec, nie je nad prelátmi, ktorí ho súdia."
Mons. Viganò od minulého roka verejne vyhlasoval, že Petrov stolec je podľa jeho názoru obsadený uzurpátorom, ale s jeho J'accuse sa jeho postoj stáva jasným a oficiálnym. Preto uvádza: "Neuznávam autoritu ani tribunálu, ktorý si nárokuje súdiť ma, ani jeho prefekta, ani tých, ktorí ho vymenovali". Jeho rozhodnutie nedostaviť sa potvrdzuje obvinenia, ktoré boli proti nemu vznesené a na ktoré bol hrdý, keď vyhlásil: "Obvinenia vznesené proti mne považujem za dôvod na česť" (príspevok z 20. júna).
Niektorí poukazujú na to, že prísne opatrenia vyhlásené proti Mons. Viganovi nie sú rovnako prísne voči známym šíriteľom heréz, ako sú niektorí nemeckí biskupi. Ale nemeckí biskupi, uplatňujúc stratégiu modernizmu, podľa ktorej treba bojovať proti Rímu a zároveň zostať za múrmi Ríma, si dávajú pozor, aby verejne nepopreli autoritu pápeža. Nepochybne si zaslúžia odsúdenie, ale ako možno očakávať ich odsúdenie, ak sa Rím zdržiava odsúdenia tých, ktorí odmietajú nie fakticky, ale principiálne jeho autoritu?
Nájdu sa aj takí, ktorí porovnávajú prípad biskupa Vigana s prípadom francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra. Rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi je však zrejmý. Mons. Lefebvre sa nikdy nezriekol autority Ríma. Po prvom odsúdení diela v Ecône fribourským biskupom v máji 1975 to bol sám Msgr Lefebvre, kto požiadal, aby jeho prípad posúdila Kongregácia pre náuku viery v súvislosti s týmto zneužitím moci. Dňa 28. januára 1978 kard. Seper, prefekt bývalého Svätého ofícia, zaslal do Ecône rozsiahlu dokumentáciu, na ktorú bol Mgr Lefebvre vyzvaný, aby odpovedal. Francúzsky arcibiskup viedol so Svätou stolicou bohatú korešpondenciu a priebeh vyšetrovania uverejnil časopis Itinéraires v máji 1979 a potom vyšiel v talianskom preklade s názvom Mons. Lefebvre e il Sant'Uffizio (Giovanni Volpe Editore, 1980). Čítanie týchto dokumentov je mimoriadne poučné aj pre pochopenie postoja francúzskeho arcibiskupa, ktorý vo svojom poslednom liste kard. Seperovi z 29. januára 1979, zveril "všetko posúdeniu Svätého Otca", ktorým bol v tom čase Ján Pavol II. Arcibiskup Lefebvre potom prijal návštevu kard. Gagnona, ktorú pápež poslal do seminára Ecône v roku 1987. Priateľ a dôverník kard. Gagnona, páter Charles Theodore Murr, dosvedčil, že správa kanadského kardinála bola pochvalná voči FSSPX a najmä študijným programom Ecône (Predslov ku knihe Kennedy Hall, Obrana, Augustinus Press, 2023). V predvečer biskupských vysviacok v Ecône 30. júna 1988 sa uskutočnilo intenzívne rokovanie medzi Mons. Lefebvrom a vtedajším prefektom Kongregácie pre náuku viery Josefom Ratzingerom.
Mnohí obdivovatelia P. Vigana, ktorí na správu o súdnom procese reagovali súhlasom s arcibiskupom, pretože "hovorí tak jasne ako P. Lefebvre", na rozdiel od iných pastierov, ktorí dnes mlčia tvárou v tvár hlbokej kríze v Cirkvi, nepochopili podstatu veci. Nejde o kritiku Mons. Vigana na adresu pápeža Františka, v niektorých bodoch oprávnenú, ale o jeho deklarovanú túžbu prerušiť všetky formy spoločenstva s ním a s Rímskou stolicou.
Okrem toho sa nemožno obmedziť na takýto závažný a radikálny čin len tým, že ho oznámime v komuniké, bez toho, aby sme mu dali platný doktrinálny základ. Odkaz na bulu Cum ex apostolatus officio z 15. februára 1559, v ktorej Pavol IV. uvádza, že heretik nemá nárok na autoritu, aj keď je zvolený, je mimoriadne slabý. Táto bula iba učí, že pápež môže byť korigovaný, ak sa nepreukáže, že bol heretikom už v čase svojej voľby. Bol ním aj kardinál Bergoglio? To sa musí dokázať. Zodpovedá "neresť konsenzu", o ktorej hovorí Mons. Viganò, "téze Cassiciacum" Mons. Guérarda de Lauriersa, na ktorú sa dnes odvoláva Inštitút Mater Boni Consilii? (porov. tu) Bez ohľadu na to, či je stanovisko Mgr. Vigana také alebo iné, malo by byť podložené dôkladnými štúdiami teológie, kanonického práva a cirkevných dejín, ktoré doteraz neboli vypracované.
Existuje však ešte jeden aspekt, ktorý je ešte dôležitejší. V súčasnom zmätku náboženskej krízy nie je možné duchovne prežiť bez osobitnej pomoci milosti, ktorá prichádza prostredníctvom sviatostí, najmä tých najčastejších v každodennom živote, ako je sväté prijímanie a spoveď. Kto sú kňazi, na ktorých sa podľa Mons. Vigana treba obrátiť, aby získali potrebnú duchovnú výživu? Zdá sa, že z jeho horizontu sú vylúčené nielen inštitúty, ktoré sa odvolávajú na ex-Ecclesia Dei, ale aj samotné Bratstvo svätého Pia X., ktoré sa zvykne modliť Pro Pontifice nostro Francisco.
A tu sa dostávame k poslednej otázke: kde je podľa Mons. Vigana Katolícka cirkev? Nie virtuálna Cirkev, ku ktorej sa často hlásia tradicionalisti na svojich blogoch, ale skutočná Cirkev, ktorá je viditeľná vo svojej nemennej doktríne, v neprerušenej apoštolskej postupnosti a v živote, ktorý jej vlievajú sviatosti. Bez tejto viditeľnej Cirkvi, ktorá je mystickým telom Krista, duša zomiera zadusením.
Shakespeare povedal, že "celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú len herci" (Ako sa vám páči, II. dejstvo, 7. kapitola). V týchto slovách je hlboká pravda, ale javisko sveta nie je blog, pretože osud ľudí, ktorí na tomto javisku hrajú, je dráma. V stávke je ich večný život.
Arcibiskup Carlo Maria Viganò na adresu pápeža Františka často hovoril o tom, že je "nájomníkom Santa Marty", čím naznačil, že ho neuznáva ako Kristovho vikára, voči ktorému je potrebné mať úctu. Avšak až v posledných mesiacoch roku 2023 dal svoj postoj dostatočne jasne najavo. Konkrétne vo videovstupe na konferencii o katolíckej identite 1. októbra 2023, ktorý organizátori neodvysielali, ale arcibiskup ho zverejnil, Msgr. Viganò hovoril o existencii "neresti konsenzu", ktorá by zneplatnila vládu pápeža Františka. Neresť konsenzu by spočívala v tomto: pápež by navonok prijal svoje zvolenie bez úmyslu podporovať dobro Cirkvi. To by sa prejavilo "Bergogliovým správaním, ostentatívne protikatolíckym a heterogénnym vzhľadom na samotnú podstatu pápežstva. Neexistuje žiadne jeho konanie, ktoré by nevyznievalo v hrubom rozpore s praxou a Magistériom Cirkvi". Kto nemá v úmysle podporovať dobro Cirkvi, nemôže byť pravým pápežom, aj keby materiálne zastával pápežský stolec. Jorge Mario Bergoglio nikdy nedeklaroval svoje úmysly, ale "ktorý konšpirátor konajúci so zlým úmyslom dostať sa do úradu by bol taký nerozumný, aby vysvetlil tým, ktorí ho musia zvoliť, že má v úmysle stať sa pápežom, aby plnil príkazy nepriateľov Boha a Cirkvi?" (...) Arcibiskup Viganò sa však dištancuje od tých, ktorí sa domnievajú, že pápežský stolec je v súčasnosti neobsadený z dôvodu neplatnosti odstúpenia Benedikta XVI. alebo neplatnosti zvolenia pápeža Františka. Stolec je pre neho obsadený uzurpátorom, ktorý nie je pápežom pre svoj zjavný úmysel páchať zlo na Cirkvi.
V neskoršom vyhlásení z 9. novembra Mons. Vigano povedal: "Inimicus Ecclesiæ, povedal som vo svojom prejave o neresti konsenzu (tu). Nepriateľ, ktorý koná dôsledne a premyslene, keď robí presný opak toho, čo sa očakáva od Kristovho vikára a nástupcu kniežaťa apoštolov". Ale "ak ten, kto vykonáva svoju autoritu ako 'pápež', koná proti autorite Krista, ako ho možno považovať za jeho vikára?".
Ak to zhrnieme: Mons. Viganò pripúšťa, že František materiálne obsadil Petrov stolec, a z tohto dôvodu popiera, že je sedesvakantista, ale zároveň je presvedčený, že formálne nie je pápežom, pretože mu chýba úmysel konať dobro pre Cirkev, ktorý tvorí formu, podstatu pápežského úradu.
Táto téza nie je ani nová, ani originálna, pretože ju pod názvom Téza Cassiciacum s odkazom na Pavla VI. (1897-1978) a jeho nástupcov vypracoval páter Guérard de Lauriers (1898-1988), dominikánsky teológ, ktorý v roku 1969 spolupracoval na príprave Stručného kritického rozboru nového omšového poriadku, podpísaného kardinálmi Baccim a Ottavianim. Jeho stanovisko bolo uvedené v prvom čísle v máji 1979 a v ďalších číslach časopisu Cahiers de Cassiciacum, ktorý vydávalo Združenie svätého Hermenegilda v Nice.
Páter Guérard des Lauriers, nepopieral, že Pavol VI. bol materiálne pápežom, popieral, že ním bol formálne, t. j. že mal právo riadiť Cirkev, pretože jeho autorita "nemala obvyklý cieľ uskutočňovať Božie Dobro" (Cahiers de Cassiciacum, cit. dielo, s. 76). Akty magistéria a vlády kardinála Montiniho a jeho nástupcov boli preto zbavené akejkoľvek platnosti, prinajmenšom od promulgácie Koncilovej deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae zo 7. decembra 1965, ktorá sa považovala za rozpor s predchádzajúcim magistériom. V roku 1981 bol Guérard de Lauriers vysvätený za biskupa bez pápežského mandátu vietnamským arcibiskupom Pierrom Martinom Ngo Dinh Thucom (1897 - 1984). V roku 1983 bol exkomunikovaný a pred svojou smrťou vysvätil ďalších troch biskupov.
V Taliansku bola téza Cassiciacum prijatá v roku 1985 skupinou exulantov z Bratstva svätého Pia X., ktorí založili inštitút Mater Boni Consilii. V príspevku z 21. októbra na blogu Alda Maria Valliho predstavený tohto inštitútu, páter Francesco Ricossa, ktorý ani po štyridsiatich rokoch neopustil svoje pozície, uviedol: "V súčasnosti je to tak: "Je pozoruhodné a chvályhodné, že Mons. Viganò - hoci necituje tézu otca Guérarda des Lauriers a možno o nej ani neuvažuje - dospel k približne rovnakému záveru, t. j. že prekážkou, ktorá bráni Bergogliovi byť pravým pontifikom, nie je ani tak neplatná voľba (ako si myslia sedesvakantisti a tiež zástancovia neplatnosti zrieknutia sa Benedikta XVI.), ako skôr chyba konsenzu v akceptácii, ako si to vždy mysleli zástancovia tézy Cassiciacum, nasledujúc otca Guérarda".
Už v roku 1979 túto tézu účinne vyvrátil francúzsky spisovateľ Jean Madiran (1920-2013). Vo svojom článku La thèse de Cassiciacum v časopise "Itinéraires" z apríla 1980 (č. 242, s. 78 - 95) Madiran poznamenal, že Guérard de Lauriers vo svojej téze vychádzal z pozorovania gest Pavla VI. a induktívnou úvahou dospel k záveru, že mu zvyčajne chýba úmysel dosiahnuť dobro Cirkvi. Chýbali však fakty, ktoré by dokazovali, že Pavol VI. sa nielen mnohokrát odklonil od dobra Cirkvi, ale že mu zvyčajne chýbal úmysel toto dobro presadzovať. "Záver, ktorý sa voľne tvrdí, nie je záverom; údajný dôkaz nie je dôkazom; údajná téza je len hypotézou" (Madiran, La thèse de Cassiciacum, cit. dielo, s. 84).
Dnes, s rovnakou induktívnou argumentáciou, Mons. Viganò tvrdí, že pápež František je poháňaný vôľou konať zlo a nie dobro Cirkvi. Celkovým historickým hodnotením možno samozrejme dospieť k záveru, že pontifikát pápeža Františka bol doteraz katastrofálny, ale absenciu jeho "zvyčajného úmyslu" konať dobro Cirkvi nemožno len tvrdiť, treba ju dokázať. Moralisti rozlišujú medzi vonkajším, čiže objektívnym cieľom skutkov (finis operis) a subjektívnym úmyslom (finis operantis), ktorý môže byť odlišný od objektívneho cieľa: človek môže napríklad dávať almužnu s iným cieľom, ako je pomoc núdznym. Avšak existujú aj iné úkony jeho pontifikátu, ktoré tieto charakteristiky nemajú (napr. vyhlásenie Roku svätého Jozefa 8. decembra 2020), bolo by potrebné dokázať, že aj pri vykonávaní týchto úkonov bolo subjektívnym zámerom pápeža Františka spôsobiť zlo Cirkvi. Ako však môže Mons. Viganò dokázať, že cieľom, ku ktorému subjekt - František vnútorne smeruje svojím úmyslom, je zvyčajné konanie "s dôslednosťou a premyslenosťou pri konaní presne opačnom, ako sa očakáva od Kristovho vikára a nástupcu kniežaťa apoštolov"? Chybou je, ako sa to často stáva, pripisovať hypotéze hodnotu tézy. Zámena myšlienok však môže otvoriť priepasť vo faktickej rovine.
Nejde len o rozklad viditeľnosti Cirkvi. Zdá sa, že Mons. Viganò vytvára sieť podzemného odporu voči "Inimicus Ecclesiae", tajne vysväcuje množstvo kňazov a možno aj niekoľko biskupov, ktorí by sa stali súčasťou tej neuchopiteľnej hmloviny "potulných" klerikov, ktorých, žiaľ, neustále pribúda (viac tu), navyše bez toho, aby mohli ponúknuť dôkaz o svojom vysvätení, prinajmenšom kým nevyjdú z úkrytu. V tomto ohľade je "sieť" Msgr. Vigana štruktúrou, ktorú by sme mohli označiť skôr za "anarcho-vakantistickú" než sedesvakantistickú. Náboženský anarcho-vakantizmus paralelný s "antiglobalistickou alianciou", na ktorú sa odvoláva sám Viganò v boji proti Deep State a Deep Church. Niektorí z tých, ktorí sa pridali k jeho výzve do zbrane, začínajú otvárať oči, ale škoda je, žiaľ, napáchaná a musíme sa modliť, aby ju múdra a milosrdná ruka Božej Prozreteľnosti napravila.
Roberto de Mattei
Zdroj: corrispondenzaromana.it
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
