Otec Ľubomír Urbančok pre portál Visegrádpost: “Aj nás ohrozuje liberalizmus a sekularizmus. Pápež je služobník Zjavenia.”

Rozhovor s otcom Ľubomírom Urbančokom, slovenským tradicionalistickým katolíckym kňazom: "Tak ako všade inde, aj tu sme vystavení silnému vplyvu sekularizácie a liberalizácie."

Ferenc Almássy je šéfredaktorom internetového konzervatívneho portálu Visegrad Post. Stretol sa s katolíckym kňazom otcom Ľubomírom Urbančokom v meste Trnava, všeobecne známym tiež pod názvom "slovenský Rím". 

 Slovák a po matke etnický Maďar, polyglot, otec Ľubomír študoval astronómiu na pražskej univerzite. Tento mladý kňaz, ktorý má okolo tridsiatky, je veľmi zaneprázdnený. Je totiž aktívny na sociálnych sieťach, snaží sa popularizovať tradičnú latinskú omšu a osloviť mladšie generácie. Neskrýva ani svoje konzervatívne názory, ktoré zastáva a obhajuje najmä v tlači.

 V tomto rozhovore sa otec Ľubomír venuje rôznym témam: stavu Cirkvi na Slovensku, krajine považovanej za silno katolícku, kde sa však, ako všade inde, vyprázdňujú kostoly - najmä od Covidu; návšteve pápeža na Slovensku; budúcnosti tradičnej latinskej omše; jeho konzervatívnemu pohľadu na progresívne postoje pápeža Františka; či úpadku viery a posilňovanie liberálov na Slovensku.

 Ferenc Almássy: Otec Ľubomír, ďakujem Vám za rozhovor pre Visegrad Post! Boli ste sekretárom trnavského arcibiskupa, teraz ste sekretárom generálneho vikára a študujete v Ríme. Teraz tam však samozrejme nie ste. Okrem tejto funkcie ste zodpovedný za tradičné latinské omše v diecéze.

 otec Ľubomír: To boli moje hlavné úlohy, no mojou najdôležitejšou úlohou teraz je sústrediť sa na vzdelávanie.

 Ferenc Almássy : A ste aktívny aj na internete. Mnohým ľuďom ste napríklad predstavili tradičnú latinskú omšu.

 otec Ľubomír: Áno.

 Ferenc Almássy: Čo je tiež veľmi zaujímavé vzhľadom na to, že pred niekoľkými mesiacmi pápež - teraz to zjednoduším - urobil krok proti nej. Takže by som začal touto otázkou: Aký je váš názor? Čo si myslíte o tomto dokumente? Alebo: aká je podľa vás budúcnosť tradičnej latinskej omše?

 otec Ľubomír: Pokiaľ ide o dokument Svätého Otca s názvom Traditionis Custodes, predstavuje vývoj, ktorý sa dal predvídať. O príprave takejto iniciatívy sme hovorili už veľmi dlho. Na isté problémy poukázal kardinál Burke, ako aj iní biskupi: zdá sa, že tento dokument obsahuje viacero rozporov. Pokiaľ ide o hlavný argument, ktorý predložil Svätý Otec, uvádza sa v ňom, že niekedy sa ocitáme v rozpakoch, pokiaľ ide o veriacich, ktorí navštevujú omše starého obradu a tie vyplývajú z tohto, že títo popierajú učenie Druhého vatikánskeho koncilu. Táto obava z jeho strany  je pochopiteľná. Ako pápež má práve toto poslanie: bdieť nad tým, čo sa deje v Cirkvi. Takže je to pochopiteľné. No pokiaľ ide o mňa, ešte pred týmto dokumentom, keď mi (ako kňazovi) predložili argument, že sú veriaci, ktorí neprijímajú Druhý vatikánsky koncil, vždy som odpovedal, že slávim aj omše nového - obnoveného obradu - a že spovedám veriacich, ktorí ich navštevujú. A, že aj ja môžem veľmi dobre povedať, že medzi tými, ktorí sa zúčastňujú omší obnoveného obradu, sú takí, ktorí neprijímajú učenie Cirkvi.

 Je veľmi smutné, že sa veriacim podsúva názor, že samotná liturgia Cirkvi by bola zdrojom rozdelenia: táto svätá omša sama osebe, ako to veríme my, katolíci, nám sprítomňuje Kristovu obetu na kríži. Toho Krista, ktorý prišiel na svet, aby dal svoj život z lásky k človeku a za spásu sveta. Pre katolíka je nepredstaviteľné, že by svätá omša slúžila na rozdelenie veriacich. Ak je problémom, ktorý sa Svätý Otec snaží vyriešiť, rozdelenie, potom by sme si mali povedať predovšetkým to, že liturgia nemôže byť príčinou rozdelenia.

 V priebehu dejín svätá omša nikdy nebola zdrojom rozdelenia - a jedným z hlavných dôvodov, prečo mám rád omšu starého obradu, je, že mi uľahčuje život v spoločenstve svätých. Keď som bol vysvätený za kňaza, Božia milosť mi umožnila, že som išiel do Ars vo Francúzsku - kam sa pravidelne vraciam na letné prázdniny - kde mi, ako novo vysvätenému kňazovi, bolo udelené privilégium sláviť omšu na oltári svätého arského farára s jeho vlastným kalichom, čo je výsada vyhradená novovysväteným kňazom a biskupom. Vtedy som pochopil veľkosť tejto sily vychádzajúcej z toho, že som slávil svätú omšu presne tak, ako ju slávil on. Myslím si teda, že práve v tom spočíva to najdôležitejšie, a to je to, čo vždy hovorím veriacim: že k našej tradičnej svätej omši sa musíme vzťahovať ako úbohí hriešnici, ktorými sme, a že práve bohatá symbolika, ktorú obsahuje, nám tam prichádza na pomoc v našich zlyhaniach. Takže sa snažím v tejto veci vyhnúť akejkoľvek kontroverzii. Samozrejme, treba hovoriť aj otvorene, no bez toho, aby sa stratilo zo zreteľa to podstatné. A tým hlavným je pre mňa to, že svätá omša pomáha veriacim stretnúť sa s Bohom. Dôležité pre mňa je, aby sme hovorili o základných veciach. A toto je základ. 

Ferenc Almássy: Slovensko je 5,5-miliónová krajina, ktorá bola kedysi súčasťou Československa, prešla si aj komunizmom a napriek všetkému sme si zvykli hovoriť, že je to silno katolícka krajina. Aká je v skutočnosti teraz? Ako sa darí katolicizmu a Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku?

 otec Ľubomír: Skutočne je to tak, ako hovoríte; nie je to tak dávno, čo som narazil na zaujímavý článok, ktorý tvrdil, že v roku 2000 si samotný Vatikán nechal urobiť celoeurópsky prieskum, z ktorého vyplynulo, že najkatolíckejším štátom je Slovensko - čo sa týka počtu kňazských povolaní na 100 000 katolíckych obyvateľov. To je dokonca viac ako v Poľsku! Ak si dobre pamätám, Slovensko malo 16 povolaní na 100 000 obyvateľov, kým Poľsko 13. Môžeme teda povedať, že komunizmus nás, istým spôsobom, uchránil pred sekularizmom, ktorý sa začal rozvíjať už skôr na Západe, ako aj pred sexuálnou revolúciou a májom 1968. Treba poznamenať, že tam, kde je represia najsilnejšia, sa kresťanská viera šíri najviac.

 To je skutočne dôležitý faktor. Na konci komunizmu, v 90. rokoch, nastal ozajstný rozmach povolaní. V mnohých prípadoch išlo o kňazov, ktorí za komunizmu nemohli byť vysvätení. Napríklad, ja osobne som muža, ktorý čakal 20 rokov, aby mohol byť vysvätený za kňaza.Sú to naozaj krásne príbehy. No v tomto kontexte je nemenej dôležité pochopiť, že aj my na Slovensku, podobne ako Maďari a Poliaci, sme teraz súčasťou Európy. A ako všade inde, aj tu podliehame silnému vplyvu sekularizácie a liberalizácie.

 A teraz k tomu, ako môžeme reagovať na tieto negatívne vplyvy: je dôležité, aby sme si uvedomili, aká je naša identita, aby sme si boli vedomí toho, v čo veríme. A čím je viera slabšia... Aby nebola viera založená len na tradícii, lež aj na poznaní: aby sme vedeli, prečo sme katolíkmi. Keď som študovala v Prahe, raz som sa vybral na prechádzku s kamarátkou, keď sa k nám pridala jedna z jej kamarátok, ktorá sa predstavila s tým, že pochádza z istej dediny na Slovensku. Hneď ako vyslovila meno tej obce, vedel som, že je katolíčka. Pretože takýto typ dediny ešte stále existuje - hoci veľmi výnimočne - kde, obrazne povedané, z celkového počtu 5 000 duší chodí na nedeľnú omšu 4 000 obyvateľov. Aj tam síce návštevnosť prudko klesla, no vtedy to ešte bolo tak. Spýtal som sa jej, či je katolíčka alebo protestantka a následne, kde v Prahe chodí na omšu, na čo mi odpovedala, že v Prahe na omšu nechodí. Pri pohľade na ňu som sa jej spýtal, prečo nechodí, napriek tomu, že pochádza z takej nábožensky založenej dediny. "Pretože tu nie je zvykom na omšu chodiť" - to doslova odpovedala. Vtedy som pochopil, aká dôležitá identita je: aké kľúčové je, aby som vedel, prečo chodím na svätú omšu, prečo som rímskokatolícky kresťan. Veľkým nebezpečenstvom tohto, keď robíte niečo vo veľkom je to, že tým často trpí kvalita. A podľa môjho názoru to platí aj vo veciach viery.

 Preto sa môže stať, že veriacich je dnes menej, že ich počet bude klesať - to je vlastne isté - a budeme musieť diskutovať aj o vplyve, ktorý mal v tejto veci Covid... Ale to, čo mi dáva istotu, je presvedčenie, že kvalita sa bude zvyšovať. Rovnako vplyv internetu sa mi zdá byť mimoriadne pozitívny. Cirkev však, žiaľ, tiež prechádza hlbokou krízou, a to až takou, že dnes - je smutné to povedať - stretávam veľmi málo ľudí, dokonca aj medzi kňazmi a biskupmi, ktorí hovoria o zásadných otázkach. Ako kňazovi mi záleží na tom, aby som hovoril - okrem iného - aj o tomto: keď sa pozriem na svojich veriacich, vidím duše. Keď stretnem niekoho na ulici, musím vidieť nielen človeka, ale aj dušu. Ale koľkí sme v dnešnej Cirkvi, aby sme zdieľali tento pohľad? A keď vidím túto dušu a viem, že môže byť v nebezpečenstve, môže jej hroziť večné zatratenie - koľkí z nás o tom dnes ešte hovoria? Alebo je lepšie v záujme zlepšenia nášho verejného imidžu hovoriť  všetky "sladké" rečičky, hovoriť ľuďom, aby sa "milovali", a iné "ľahko použiteľné" heslá, zatiaľ čo sa vyhýbame tomu podstatnému? Veľmi znepokojujúca situácia na Západe sa začína šíriť aj u nás: semináre hladujú po kandidátoch.

 Ferenc Almássy: Aký je dnes vzťah medzi Cirkvou a štátom na Slovensku?

 otec Ľubomír: Ako sa na to pozerá štát? Na túto otázku je ťažké odpovedať. V každom prípade je to do istej miery úzky vzťah, pretože práve štát poskytuje veľkú časť financií Cirkvi. Takže je tu jednota: úzka spolupráca medzi Cirkvou a štátom.

 Ferenc Almássy: Tento vzťah sa vyvinul hneď po zmene režimu?

 otec Ľubomír: Vždy bol, aj za komunizmu, a zostal taký aj naďalej. Prvá novela komunistického zákona bola práve pred dvoma rokmi. Cirkev je financovaná štátom a to úmerne k počtu praktizujúcich katolíkov. Toto pravidlo sa nevzťahuje len na katolíkov. Podľa súčasnej dohody sa sumy nanovo určujú pri každom sčítaní ľudu. V súčasnosti sa čaká na výsledky sčítania ľudu, ktoré sa uskutočnilo v posledných mesiacoch. Cirkev sa snažila vplývať na veriacich, aby sa pri účasti na sčítaní ľudu prihlásili ako katolíci. Zatiaľ nevieme, nakoľko sme boli úspešní; v každom prípade k úspechu tejto operácie určite nepomohlo to, že Slovensko držalo svoje kostoly veľmi dlho zatvorené - pravdepodobne najdlhšie v Európe - až tak, že keď sa biskupi rozhodli vydať pastiersky list, ktorý mal veriacich povzbudiť k živej viere, mohli tak urobiť len prostredníctvom internetu. Bez ohľadu na to sa podľa výsledkov predchádzajúceho sčítania ľudu ku katolíckej cirkvi hlási 68 % obyvateľov Slovenska. Nový údaj bude pravdepodobne udávať oveľa nižší podiel.

 Ferenc Almássy: A zvyšných 32 %?

 otec Ľubomír: Sú tu tiež gréckokatolíci a veľa luteránov.

 Ferenc Almássy: Sú poslední menovaní na vzostupe?

 otec Ľubomír: Nie, žiadna cirkev nezvyšuje svoj počet.

 Ferenc Almássy: Zvyšok sú teda agnostici?

 otec Ľubomír: Označujú sa za osoby bez náboženského presvedčenia. Je zaujímavé, že tentoraz isté skupiny - nie je známe, kto za týmito skupinami stojí - uskutočnili veľmi „agresívnu“ kampaň: komunikovali dokonca prostredníctvom veľkých billboardov, ktoré mali ľudí presvedčiť, aby sa pri sčítaní prihlásili ako „bez vyznania“. Niektorí sa dokonca označovali za "vyznávačov pálenky" [pálenka z Karpatskej kotliny s vysokým podielom alkoholu- rozhovor vznikol pôvodne v maďarskom a anglickom jazyku], čo je dômyselný prostriedok na zvýšenie počtu tých, ktorí budú započítaní medzi osoby „bez vyznania“. A to všetko súvisí so súčasnou politickou situáciou na Slovensku, pretože naša prezidentka republiky Zuzana Čaputová pochádza z ultra-liberálnej strany. Je to dosť paradoxné, pretože ešte pol roka pred voľbami bola u nás úplne neznáma. Známou sa stala vďaka mediálnej kampani - realizovanej najmä na internete - ktorá propagovala jej aktivity v súvislosti so skládkou odpadu nachádzajúcou sa neďaleko mesta Pezinok – (po maďarsky Bazín). Medzitým sa dvakrát rozviedla a teraz vychováva dve deti s novým milencom. Okrem toho sa vyslovila za potraty. Čo je najparadoxnejšie, vtedajší trnavský arcibiskup Mons. Bezák, ktorý bol menovaný a následne aj odvolaný pápežom Benediktom XVI., pre svoje veľmi liberálne názory, sám Čaputovej volebnú kampaň podporil. V súvislosti s Mons. Bezákom treba tiež poznamenať, že po odvolaní zo svojho úradu pôsobil až do júna tohto roku ako učiteľ náboženstva na protestantskom gymnáziu - teraz je už pravdepodobne na dôchodku.

 Môžeme teda povedať, že táto liberálna propaganda je tu veľmi silná. Predpokladám, že má veľký podiel na tomto procese rozdeľovania a búrania Katolíckej cirkvi na Slovensku. Ako som už povedal, máme veľa veriacich, ktorým chýbajú základné vedomosti o viere. Čo sa ešte týka našej prezidentky - na prvý pohľad je to dáma, ktorú možno považovať za peknú, je milá, usmievavá. No vždy hovorí veľmi vágne, a to bohužiaľ zrejme väčšine Slovákov stačilo na to, aby ju aj ako katolíci volili. Samozrejme, možno sa tiež pýtať, či v týchto voľbách existovala skutočná alternatíva; no predsa len, ako katolík nemôžem voliť kandidátku, ktorá sa vyslovila za potraty. Ona samozrejme hovorí, že je na každej žene, aby sa v tejto veci slobodne rozhodla, hoci na sama tvrdí, že by sa tak nerozhodla. No aj tak, ona sama bola zakladajúcou členkou spomínanej ultra-liberálnej strany - vlastne úplne prvej strany tohto druhu na Slovensku. V posledných voľbách sa takmer táto strana dostala do parlamentu a súčasné prieskumy ukazujú, že ich volebné preferencie sú na vzostupe. Hovorím o strane s názvom Progresívne Slovensko, ktorá tiež, prirodzene, podporuje aj agendu LGBTQ.

 Ferenc Almássy: Spomenuli ste Covid a dôsledky, ktoré mal na Cirkev a najmä skutočnosť, že za osemnásť mesiacov výrazne klesla návštevnosť kostolov. Zaujímavé je, že niektorí poľskí kňazi - vrátane jedného arcibiskupa - nedávno prerušili mlčanie vyhlásením, že po roku a pol, teda teraz, sa predháňame v takých krokoch, ktoré sme nikdy nerobili ani v čase vojny a ani pri žiadnej z minulých epidémií. Ako si vysvetliť, že práve v silno katolíckom Poľsku a na silno katolíckom Slovensku sme našli, v tejto chvíli nachádzame a možno aj naďalej budeme nachádzať tie najtvrdšie opatrenia proti Cirkvi?

 otec Ľubomír: Je to pre mňa ťažká otázka, preto by som rád vniesol rozlíšenie. Považujem za veľmi pozitívne, že pred niekoľkými mesiacmi v Poľsku, arcibiskup Mons. Gądecki, prerušil mlčanie a povedal, že Cirkev, ktorú postihli také obmedzujúce opatrenia, aké boli nedávno zavedené, nikdy predtým s nimi nesúhlasila a nikdy ani súhlasiť nebude. Potom je tu, samozrejme, náš súčasný premiér, ktorý je pri moci niečo vyše pol roka a ktorý sa označuje za veriaceho, no patrí k akejsi charizmatickej skupine a u ktorého je veľmi ťažké pochopiť - z jeho slov a ešte menej z jeho činov - v čo presne verí. Počul som, že poukázal na to, že nie je správne prijímať takéto opatrenia proti Cirkvi, no problém je v tom, že predtým, ako sa stal premiérom, už bol súčasťou tejto vlády a preto mal mať možnosť zaujať stanovisko proti uvedeným opatreniam.

 Akonáhle sa tu niekto odvážil vyjadriť kritický názor na túto záležitosť, pozerali sa naňho s dešpektom. Spomedzi našich biskupov sa odvážil, žiaľ, ako jediný, vyjadriť svoj názor len náš arcibiskup - a ja chcem, aby jeho meno zostalo v pamäti - Mons. Ján Orosch. Je to jediný postoj, ktorý bol vyjadrený tak, ako ho nachádzame v evanjeliu - v hlase svätého Jána Krstiteľa, volajúceho na púšti. 

 Potom to bola Konferencia biskupov, ktorá však vydala výzvu žiadajúcu štát, aby prehodnotil situáciu až oveľa neskôr. Tu sa vraciame k tomu, čo som už viackrát spomínal, k otázke poznania: kde je naše svedomie a aké práva nám patria. Pretože ak som presvedčený, že je výsostným právom Cirkvi vykonávať svoju činnosť, ohlasovať evanjelium, potom nemám potrebu žiadať niekoho o povolenie na výkon tejto činnosti. Toto právo mi jednoducho patrí, je moje. Ak tak urobím, de facto tým uznávam štátu právo na zásah. V tejto oblasti si môžeme opäť a vždy vziať príklad zo Spojených štátov amerických. Pretože tam liberalizmus - chápaný v pozitívnom zmysle slova - skutočne znamená, že som slobodný a že je na mne, aby som sa rozhodol, čo budem robiť. Preto rád hovorím, že skutočnými liberálmi sme doslova my: katolíci. Určite musíme veriť v to, čo nám Boh zjavil: v našu katolícku vieru, no na všetko ostatné môžeme mať, ako každý slobodný človek na základe slobody, ktorú mu udelil Boh, svoj vlastný názor. Pokiaľ ide o "slobodu, ktorú nám dal štát" aby sme uctievali Boha, je to sloboda, ktorej príklad z dejín nepoznáme. A deň čo deň ju prijímame bez mihnutia oka. Mohli by sme hovoriť o Francúzsku, kde naša viera žije len vo veľmi malých skupinách. Ako som vám už povedal, rád tam chodím tráviť letné prázdniny, a keďže mám rád svätú omšu starého obradu, rád navštevujem spoločenstvá, ktoré ju praktizujú, a tam je viera naozaj živá, vidím veľa mladých rodín a veľa povolaní. Títo veriaci dokázali - a tu môžeme spomenúť aj niektorých charizmatikov, napríklad z komunity Emmanuel de Paray-le-Monial - chodiť na námestia pred svoje katedrály, protestovať a modliť sa. Práve takéto reakcie mi tu chýbali a vnímam to ako znamenie: viera u nás naozaj existuje len navonok, no v skutočnosti nie je živá.

Ferenc Almássy: Myslíte tým, že táto viera by mohla byť vlastne spoločenským zvykom, povinnosťou?

 otec Ľubomír: Áno, presne to mám na mysli. Veľmi výraznou je tu práve táto tendencia. Preto, keď hovoríte o tom, že Slováci sú dobrí katolíci, dobrí veriaci, žiaľ, musíme povedať, že ide skôr o kultúrne návyky. Na Slovensku sme mali možnosť privítať Dennisa Pragera, ktorý natočil niekoľko videí, v ktorých, podobne ako svätý Tomáš, hovorí, že zvyky sú veľmi dôležité a že šťastie je súhrn malých zvykov. Pri zvykoch však nemožno zostať. V každodennom živote aj my, kňazi, veriaci, máme množstvo činností, ktoré sa opakujú: ráno vstanem, pomodlím sa svoje kňazské modlitby, slávim omšu. To všetko má veľký význam, no nestačí to.

 Viera musí byť živá, určovať každú minútu môjho života. Vo všetkých týchto európskych debatách, ale aj v našich národných debatách ma trápi, že máme zakázané otvorene hovoriť o príčinách poklesu počtu veriacich. Pretože, ak by niekto tvrdil, že ani viera už nie je schopná motivovať dnešného človeka, bola by to lož. Ako by som mohol veriť tomu, že Kristus, za ktorým išlo toľko ľudí, hoci len zo zvedavosti, nepriťahuje aj ľudí našej doby? Toto sú veľmi dôležité otázky, ktoré si musíme položiť. Ale možno som odbočil od témy...

 Ferenc Almássy: Na tom nezáleží, tento rozhovor je fascinujúci. Vráťme sa však k téme vzťahu medzi Cirkvou, štátom a Covidom. Ako si myslíte, že vás to ovplyvní v budúcnosti? - Inými slovami: čo možno očakávať v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti Cirkvi?

 otec Ľubomír: Opäť musím dať veľmi všeobecnú odpoveď, a to, ako som už poznamenal, teda aby som sa vrátil k prvej otázke - tradičná svätá omša. Netvrdím, že je lepšia. Nemám rád takéto porovnávanie: čo je menej hodnotné, čo je hodnotnejšie. Zabúdame sa pozrieť na problém: čo spôsobuje nespokojnosť s náboženskou praxou? A prečo odmietame vidieť, že niektoré veci veriacich priťahujú a ak fungovali v minulosti, prečo by nemali aj dnes? Nie je zaujímavé, že tá istá liturgia, ktorú Cirkev zachováva poldruha tisícročia, si zachováva svoju príťažlivosť aj dnes? A nemali by sme sa z toho tešiť?

 Na jednej strane sa objavujú sťažnosti, že kostoly sa vyprázdňujú... Holandský kardinál Eijk vydal minulý rok veľmi krásnu knihu, ktorá ukazuje, že hoci by sme si mohli myslieť, že Cirkev v Holandsku je mŕtva, existujú malé veľmi živé spoločenstvá, a uznáva, že práve medzi stúpencami starého obradu sa nachádzajú. Celá odpoveď na vašu otázku teda závisí od tohto: môžeme, áno alebo nie, slobodne hovoriť o dôvodoch, prečo sú miesta, kde počet veriacich rastie, a miesta, kde klesá? Napríklad v tých farnostiach, kde sa praktizujú omše starého obradu, sa zvyšuje. Nájdete tam mladé rodiny, mladých kňazov. Prečo majú takéto spoločenstvá toľko kňazských povolaní? To sú otázky, o ktorých všetci v Cirkvi odmietajú hovoriť. A kým o tom nebudeme hovoriť, nemôžeme odpovedať na otázku budúcnosti Cirkvi.

 Budúcnosťou Cirkvi - ako to krásne povedal kardinál Sarah v knihách, ktoré boli preložené aj do maďarčiny, alebo páter Balázs Barsi, jeden z mojich obľúbencov v Maďarsku - je toto: čím viac bude ohlasovať Kristovu radostnú zvesť, tým viac veriacich pritiahne; ak sa naopak bude snažiť zostať v dobrých vzťahoch so svetom, bude bližšie k svojmu koncu. Cirkev samozrejme nikdy neskončí: to zaručuje Kristus vo svojom evanjeliu - Kristus, ktorý nikdy nepovedal, že svet budú obývať len veriaci. Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili, pretože my ostatní nemyslíme len formálne - kritika, ktorú Svätý Otec vyslovil na adresu starého obradu, spočíva v tom, že by sme sa nemali zastaviť len pri formách a táto kritika je oprávnená. Forma liturgie nám pomáha tým, že nás vedie do intímnejšej hĺbky. A to sa týka tiež národnej identity, týka sa to viery, pretože tieto veci spolu súvisia. Pokiaľ budeme žiť svoju vieru týmto spôsobom, nájdeme odpovede, ktoré už nemôžu byť jasnejšie, na všetky otázky, ktoré sa množia v diskusiách našej generácie - napríklad v diskusii ohľadom LGBTQ.

 My Európania, sme kresťania - áno, ale tu to máte: čo znamená "byť kresťanom"? Poukazuje to na tú istú vieru v Krista, v ktorého verili naši predkovia a v ktorého rovnako veríme aj my. V ľudskom meradle samozrejme vždy existovali a vždy budú existovať problémy - idealizovať minulosť by bolo nesprávne. O to dôležitejšie však je, aby Cirkev potvrdila, že tento svet nie je pozemským rajom - na rozdiel od toho, o čom sa nás snažili presvedčiť komunisti. Práve preto musí Cirkev hovoriť aj o večnosti. Pokiaľ sme tu na zemi, život nikdy nebude dokonalý. Napriek všetkému by nás malo motivovať očakávanie dokonalého života, ktorý je nám prisľúbený po smrti.

 Ferenc Almássy: Pápež bol 12. septembra v Budapešti, potom navštívil Slovensko. Aký význam má táto pápežská návšteva?

 otec Ľubomír: Pápežská návšteva bola veľmi dôležitá: Toto je zároveň aj veľmi chúlostivá otázka, ktorú mi kladiete. Pre každý štát je veľkou cťou prijať nástupcu svätého Petra - význam tohto prijatia vyplýva z toho, že spomínaný svätý Peter dostal od Krista nasledovné poslanie: "posilniť bratov vo viere". To je to, čo očakávame od Svätého Otca: aby nás posilňoval v našej katolíckej viere. To je jeho poslanie a z tohto hľadiska bolo oznámenie o jeho návšteve vynikajúcou správou. Na vlnách rozhlasovej stanice Mária Radió (ktoré vysiela z Budapešti) som mal katechézy na tému Eucharistie v rámci prípravy na Medzinárodný eucharistický kongres v Budapešti, na ktorý mám veľmi dojímavé spomienky. Jedného dňa, keď som hovoril z historického hľadiska o návšteve kardinála Pacelliho v Budapešti v roku 1938, jeden starý pán, ktorý telefonoval do rozhlasu, nám povedal, že sa ako malé dieťa zúčastnil na tejto udalosti, a rozprával nám, aké to bolo pre neho dôležité. Ešte aj dnes si pamätá, ako videl kardinála Pacelliho, neskoršie pápeža Pia XII., pri sprievode s Eucharistiou. Tieto návštevy sú teda nádhernými udalosťami a ponúkajú jedinečnú príležitosť povzbudiť mnohých ľudí vo viere.

 Na druhej strane, žiaľ, treba povedať, že na Slovensku štát zredukoval Cirkev do takých krajností, že návštevi Svätého Otca sa mali zúčastniť len očkovaní; potom sa síce ustúpilo, no neočkovaní sa museli aj tak zúčastniť tejto návštevy separovane. To je, samozrejme, normálna vec všade tam, kde sa tento systém greenpasov, (s ktorým samozrejme nesúhlasím ako konzervatívne mysliaci človek), uplatňuje, no v týchto krajinách systém umožňil prístup nielen očkovaným, ale aj tým, ktorí sa (ako aj ja) z choroby vyliečili alebo ktorí mali negatívny test. Tým, že dva mesiace pred pápežovou návštevou bolo oznámené, že sa jej môžu zúčastniť len očkovaní, išlo pravdepodobne o to, využiť príležitosť a donútiť ľudí k očkovaniu, keďže Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšou mierou zaočkovanosti v Európe. Lenže, nestalo sa tak. Dva týždne pred návštevou pápeža bolo z takmer pol milióna miest rezervovaných len 30 000. Nakoniec to bolo približne 100 000 miest. Nakoniec sa preto z návštevy stala skôr smutná udalosť a väčšina ľudí , vrátane kňazov, ktorých poznám, mohla návštevu sledovať prinajlepšom v televízii, lebo sa jej nemohli, z vyššie uvedených dôvodov, zúčastniť osobne. A to je v rozpore s tým, čo často hovorí Svätý Otec, myšlienka, ktorá sa mi naozaj veľmi páči, že by chcel, aby pastieri voňali po svojom stáde (po taliansky: il pastore deve avere l'odore delle peccore).

 Kňazi, biskupi a Svätý Otec tu nie sú len pre očkovaných. V tejto veci musí existovať veľká sloboda a na to mnohí zvyknú zabúdať. Napriek tomu je pravda, že Svätý Otec odporučil, aby sa ľudia dali zaočkovať. Pápež má prvenstvo v poradí dokumentov, no medzi dokumentmi, ktoré možno nazvať oficiálnymi, je na prvom mieste vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery, ktorá - so súhlasom pápeža Františka - vyhlasuje, že je na jednotlivcoch, aby sa sami a slobodne rozhodli, či chcú byť očkovaní alebo nie. To, čo sa stalo na Slovensku je teda paradoxom: pozývame Svätého Otca, no štát - v rozpore s oficiálnymi vatikánskymi dokumentmi - prinútil Cirkev obmedziť prístup na toto podujatie a vylúčiť neočkovaných. Môžeme teda povedať, že štát bránil Svätému Otcovi, počas jeho návštevy u nás, v napĺňaní jeho vlastného poslania pastiera celej Cirkvi. Možno práve to je odpoveď, ktorú vám dám. Pokiaľ ide o politiku, nerád by som sa do nej hlbšie vstupoval.

 Ferenc Almássy: Keď už hovoríme o pápežovi a jeho známej liberálnej politike, dalo by sa dokonca povedať - pokrokovej. Ako pôsobí na konzervatívnejších katolíkov v strednej Európe, a najmä na Slovensku?

 otec Ľubomír: Pápež - všetci pápeži sú veľmi vplyvní. Takže je logické, že aj pre prezidenta Spojených štátov nie je stretnutie s pápežom také jednoduché. Keby nebol mimoriadne dôležitou osobnosťou, prečo by sa všetky hlavy štátov hrnuli k jeho dverám? Musíme však rozlišovať osobnosti od ich funkcie: aj Benedikt XVI., sám teológ, ktorý rád písal, sa po napísaní knihy s názvom Ježiš Nazaretský podpísal menom "Joseph Ratzinger". A v predslove píše, že jeho zámerom bolo, aby táto kniha poskytla námet na diskusiu - podnietila každého, aby sa k nej vyjadril, aj keby to bolo nepriaznivo. Je veľmi dôležité pochopiť toto: pápež je považovaný za najvyššieho učiteľa náuky viery len v konkrétnych momentoch, v ktorých sa vyjadruje ako najvyšší učiteľ viery v Cirkvi. A tieto chvíle sa nedejú každý deň. Zrazu sa mnohí snažia vydávať osobné názory Svätého Otca za cirkevné učenie. No rozhovory Svätého Otca na palube lietadla, jeho rozhovory s novinármi atď. prezrádzajú často len jeho osobné názory. Pre nás je dôležité, čo pápež hovorí ako pápež, a modlíme sa, aby pápežovým poslaním bolo posilňovať veriacich vo viere: to je príkaz, ktorý dal Ježiš Petrovi.

Spomínam si na časy, keď som ako seminarista študoval v Ríme kanonické právo; profesor, ktorý nás učil filozofiu práva sa nás pýtal: Znamená suprema potestas to, že pápež, má v Cirkvi najvyššiu moc, že si môže robiť čo chce? Existujú štyri charakteristiky moci, ktorú pápež vykonáva nad Cirkvou. Jedna z nich hovorí, že pápežská moc je najvyššia - po latinsky suprema potestas: je supremus legislator, teda najvyšší prameň cirkevného práva. "Ale znamená to - pýtal sa nás profesor - že keby mi dnes popoludní zavolal pápež František a povedal: 'Eduardo, to som ja, František, a prikazujem ti, aby si sa oženil!", mal by na to právo? Spomínam si, že som ako jediný zdvihol ruku: "nie v žiadnom prípade!" - čím som si vyslúžil veľa pobúrených pohľadov. Nemohol by si pápež teda robiť, čo chce? Nie! Pápež je pápežom len dovtedy, dokedy stojí v službe náuky viery Cirkvi, je tu na to, aby posilňoval veriacich v ich viere, je služobníkom a strážcom Božieho zjavenia. A my sami nemôžeme osobu Svätého Otca vnímať inak, máme sa za neho veľa modliť a nezabúdať na to, že dejiny Cirkvi sú plné prípadov, kedy konanie pápeža vieru veľmi nepodporovalo. To je realita. Aj to nám musí slúžiť ako príklad, aby sme ocenili, že napriek neúmerným prekážkam sa Cirkvi stále darí napredovať, malo by nás to povzbudiť. Je dôležité, aby nás to povzbudilo vo viere, aby sme vedeli, že aj keď sme hriešni - aj ja, hoci som kňaz, mám svoje chyby, mnohokrát sa mýlim - napriek všetkému som to ja, koho si Boh vyvolil, tak ako si vybral dvanásť jednoduchých rybárov, aby sa stali prvými apoštolmi. Bolo by samozrejme nesprávne príliš zjednodušovať, no boli to naozaj jednoduchí ľudia. A vidíme, ako sa zachoval sám svätý Peter: trikrát zaprel Krista. Práve preto by som na túto otázku odpovedal takto, diplomaticky.

ROZHOVOR BOL UVEREJNENÝ PÔVODNE NA VIANOCE V ROKU 2021 NA PORTÁLI VISÉGRADPOST. Originál bol v maďarčine a angličtine. Následne bol preložený a uverejnený aj po Francúzsky a Nemecky.

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!