Prečo som ešte aj dnes v Cirkvi ?
Poznámky otca Ľubomíra k nedeľnému evanjeliu. Ak ich chcete pravidelne dostávať, zapíšte sa k odberu noviniek na konci tohto textu a obdržíte ich už v sobotu večer. Tu sú poznámky uverejnené niekoľko dní neskôr.
4. júna 1970 sa zišlo v Mníchove takmer 1000 poslucháčov, aby si vypočuli prednášku mladého profesora, Dr. Josepha Ratzingera, toho času profesora dogmatickej teológie na unvierzite v Regensburgu. Názov prednášky, ktorí pritiahol mnohých zvedavcov, nás môže hlboko zaujať aj po 50 rokoch. „Prečo som ešte aj dnes v Cirkvi?“
Po tom čo sme sa predošlé nedele zaoberali v duchu Dietricha von Hildebranda predpokladmi našej cesty k viere, dnešná nedeľa nám prednáša jadro otázky- vieru samotnú. Rozmnož v nás vieru, nádej a lásku- modlili sme sa v úvodnej orácii.
„Dnes ostávajú v Cirkvi skôr práve tí, ktorí odmietajú celú dejinnú podstatu Cirkvi a horlivo popierajú zmysel toho, čo sa jej služobníci snažia uchovať.“ Podľa mladého Ratzingera títo členovia Cirkvi sú rozhodnutí neopustiť ju, práve preto, aby ju mohli pretvoriť na obraz toho, čím má Cirkev podľa nich byť. Títo sa snažia silou mocou rozdeliť jej členov na progresívnych a zaspatých konzervatívcov. Sú to podľa nich práve títo poslední, ktorí bránia nevyhnutnému progresu.
Aj u nás sme svedkami toho, kým preláti hlásajúci náuku v rozpore s Božími prikázaniami sú podporovaní a vítaní, pretože je to politicky korektné, tí pastieri, ktorí sú verní sú marginalizovaní a je im bránené v slobode slova. Preto si môžeme aj dnes s odstupom viac ako 50 rokov položiť otázku, ktorú si kládol mladý Joseph Ratzinger – „Prečo som ešte aj dnes v Cirkvi?“
Je to otázka, ktorú si kládol starozákonný ľud a ktorú sme počuli v speve Introitu. „Prečo si Bože, navždy zavrhol, oproti ovciam tvojej pastviny vzbĺkol tvoj hnev ?“ Ž 73
Odpoveď nám neponúkne politický pohľad na Cirkev, kedy sa príliš zameriavame na niektoré detaily bez toho, aby sme sa na ňu pozerali v širších súvislostiach. Na Cirkev sa nemôžeme pozerať ako na nejakú politickú stranu, kde sa pretekajú rozličné pohľady na ňu, ale ako na Kristovo mystické telo. Príliš sa na ňu pozeráme ako na akýsi byrokratický aparát s mnohými úradmi. Takýto pohľad je dôvodom silnej a rozšírenej krízy viery našich súčasníkov. Zároveň často zabúdame na túto základnú definíciu, ktorú nám dáva svätý Pavol. Cirkev je Kristovým mystickým telom a tak skrze našu účasť v jej živote sa stávame účastníkmi nadprirodzeného Božieho života, ktorý je zárodkom večného života. Pre veriaceho človeka existuje len jeden jediný prijateľný progres. Tým je progres- nárast nášho nadprirodzeného života viery, ktorý sa živí prijímaním sviatostí, zvlášť účasťou na svätej omši a prijímaní eucharistie.
Skutočným progresom v úcte k eucharistickému Kristovi bude tak nie spôsob jej prijímania, ktorý je politicky korektný a široko ohlasovaný, ale ten, ktorý vedie k väčšiemu vzdaniu úcty Bohu, ktorý tu je tajomným spôsobom prítomný.
Cirkevný otcovia používali pre Cirkev obraz mesiaca, ktorého poslaním je odrážať svetlo, ktorým je Kristus. Ona je tak svetlom, ktoré vyžaruje nádej dosiahnutia spásy človeka, večného šťastia. Ona je tá, vďaka ktorej svetlu – svetlu mesiaca, dokážeme kráčať po tme, aj vďaka nehostinným podmienkam v ktorých sa nachádzame.
Skúšky viery sú neodkladnou súčasťou viery ako takej. Prechádzali nimi aj najväčší svätci, dokonca čím boli bližšie k Bohu, tým boli okrem mnohých darov duchovného zjednotenia s Bohom aj tieto skúšky silnejšie. Terézia z Liseux, jedna z najväčších svätíc novoveku prešla veľkou skúškou viery v posledných momentoch svojho pozemského života.
Strašná "skúška viery", o ktorej hovorila matke Márii Gonzáge, pretrvávala až do posledného dňa jej života. Tvárou v tvár smrti, trýznená telesným utrpením, túžila Terézia zo všetkých síl po nebi: a predsa sa zdalo, že je pred ňou "zatvorené"! "Všetko závisí od neba. Aké je to zvláštne a nesúvislé!" Krátke zverenia matke Agnese prichádzali ako blesky z jasného neba: "Človek musí tak veľmi milovať Boha a Pannu Máriu, a predsa mať takéto myšlienky! Ale ja sa nimi nezaoberám." Cez okno sa pozerala na záhradu a medzi stromami videla "čiernu dieru". Povedala matke Anežke: "Som v takejto diere, telom aj dušou. Ach, aká temnota! Stále som však v pokoji!"
Podobné pokušenia, v inej miere a forme môžu stretnúť každého veriaceho, zvlášť keď sleduje krízu viery, ktorou prechádza samotná cirkev v súčasnosti na čele s mnohými pastiermi, ktorí ju dokonca stratili. Táto situácia nám pomáha ešte viac si uvedomovať dar, ktorým viera je a že tento pozemský život je životom vo vyhnanstve, kým skutočný život na nás čaká až v nebi. Zároveň nám dáva táto situácia mnoho príležitostí k získaniu ešte väčších zásluh, pretože čím intenzívnejšie sú skúšky, ktorými prechádzame, tým sú väčšie zásluhy, ktoré môžeme získať.
Je potrebné preto, aby sme sa na Cirkev pozerali nadprirodzeným pohľadom, ako na tú, skrze ktorú dostávame všetky prostriedky k životu našej viere a k dosiahnutiu našej spásy. Keď stretávame rozličné ťažkosti, zároveň nás to vedie k veľkej pokore a uvedomeniu si toho, že viera je božím darom, ktorý my môžeme slobodne prijať. Podobne je božím darom aj spása, ktorú sa nádejame, že dosiahneme ak v našej viere vytrváme. Avšak práve skúšky, ktorými prechádzame nám pomáhajú ešte zintenzívniť našu modlitbu s prosbou o uchovanie viery. Naša vytrvalosť tiež nie je len výsledkom akejsi našej šikovnosti, ale je Božím darom o ktorý musíme denne prosiť.
Na rozdiel od rozumu, viera je rozumovým priľnutím k pravdám viery a zároveň osobným vzťahom s Bohom, skrze Ježiša Krista. Viera vyžaduje našu celistvú bytosť a nie je jej možné klásť hranice. Je vedomým vstúpením do osobného vzťahu s Bohom, skrze Ježiša Krista v Duchu svätom. „Chceš pochopiť ? Uver ! Boh povedal skrze proroka:“ Ak neuveríte, nepochopíte... Dal túto radu: ak si nepochopil, najprv uver! Inteligencia je ovocím viery. Nesnažte sa teda chápať, aby ste verili, ale verte, aby ste chápali“ (In Io. Evang. Tr.29,6)
Nech nám vyprosí dar vytrvalosti vo viere Matka Cirkvi, Preblahoslavená Panna Mária, ktorá nezapochybovala ani v najťažších chvíľach, kedy stála pod krížom svojho milovaného Syna.
