Buďme staviteľmi katedrál. Odpoveď pre zomierajúcu Európu od kardinála Saraha

Priatelia, preložil som pre Vás túto mimoriadne hlbokú úvahu kardinála Saraha v rámci prípravy mojej púte s veriacimi pri príležitosti návštevy jeho eminencie v ČR, kde bude budúcu sobotu slúžiť pontifikálnu Tradičnú svätú omšu. Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, prednášal 25. mája 2019 v Paríži v kostole Saint-François-Xavier. Tu je celé znenie tejto pozoruhodnej prednášky.

-----------------------------------------------

Drahí priatelia,

Dovoľte mi, aby som na úvod poďakoval Mons. Michelovi Aupetitovi, parížskemu arcibiskupovi a farárovi z farnosti Saint François-Xavier, otcovi Lefèvre-Pontalisovi, za ich bratské prijatie.

Musím predstaviť svoju najnovšiu knihu: Le soir approche et déjà le jour baisse. Analyzujem v nej hlbokú krízu, ktorou Západ prechádza: krízu viery, krízu Cirkvi, krízu kňazstva, krízu identity, krízu zmyslu človeka a ľudského života, duchovný kolaps a jeho dôsledky.

Dnes večer by som chcel zopakovať tieto svoje hlboké presvedčenia a dať ich do súvislosti s dojímavou návštevou, ktorú som včera uskutočnil. Pred niekoľkými hodinami som bol v parížskej katedrále Notre-Dame. Keď som vstúpil do tohto vyprataného kostola a rozjímal nad jeho zrútenými klenbami, nemohol som si pomôcť, ale videl som v ňom symbol stavu západnej civilizácie a Cirkvi v Európe.

Áno, dnes sa zo všetkých strán zdá, že Cirkev je v plameňoch. Zdá sa, že ju pustoší požiar, ktorý je oveľa ničivejší ako požiar katedrály Notre-Dame. Čo je to za požiar? Musíme mať odvahu pomenovať ho. Pretože "pomenovať veci nesprávne znamená zväčšovať nešťastie sveta".

Tento požiar, tento oheň, pustoší Cirkev najmä v Európe, je intelektuálny, doktrinálny a morálny zmätok; je to zbabelosť hlásať pravdu o Bohu a človeku a brániť a odovzdávať morálne a etické hodnoty kresťanskej tradície; je to strata viery, ducha viery, strata zmyslu pre objektivitu viery, a teda strata zmyslu pre Boha, ktorý ako napísal Ján Pavol II. v Evangelium vitae: "Keď hľadáme najhlbšie korene zápasu medzi 'kultúrou života' a 'kultúrou smrti'... musíme sa dostať k jadru drámy, ktorú prežíva súčasný človek: zatmenie zmyslu Boha a zmyslu človeka, charakteristické pre spoločenský a kultúrny kontext, v ktorom dominuje sekularizácia, ktorá so svojimi stanovými rozšíreniami ide niekedy až tak ďaleko, že vystavuje skúške samotné kresťanské spoločenstvá... čo vedie k akémusi postupnému zatemneniu schopnosti vnímať životodarnú a spásonosnú Božiu prítomnosť"[1].

Drahí priatelia, katedrála Notre-Dame mala vežu, ktorá bola ako prst smerujúci k nebu. Zdalo sa, že táto veža nás smeruje k Bohu. V srdci Paríža sa zdalo, že každému hovorí o konečnom zmysle života.
Táto šípka symbolizovala jediný zmysel existencie Cirkvi: viesť nás k Bohu, nasmerovať nás k nemu. Cirkev, ktorá nie je zameraná na Boha, je cirkev, ktorá umiera a rúca sa. Nie náhodou sa zrútila veža parížskej katedrály! Notre-Dame de Paris symbolizuje celý Západ. Tým, že sa Západ odvracia od Boha, sa rúca.
Symbolizuje veľké pokušenie západných kresťanov: ak sa odvrátia od Boha, a ak sa obrátia k sebe, zomrú.
Som presvedčený, že táto civilizácia prechádza smrteľnou krízou. Tak ako v čase pádu Ríma, aj dnešné elity sa starajú len o zvyšovanie luxusu svojho každodenného života, zatiaľ čo ľudia sú anestetizovaní čoraz vulgárnejšou zábavou.

Ako biskup mám povinnosť varovať Západ! Hrozí vám požiar barbarstva! A kto sú tí barbari?
Barbari sú tí, ktorí nenávidia ľudskú prirodzenosť, barbari sú tí, ktorí pohŕdajú zmyslom pre posvätno, barbari sú tí, ktorí pohŕdajú životom a manipulujú ním a chcú "zväčšiť človeka"!
Keď je krajina pripravená nechať človeka v stave veľkej slabosti a závislosti zomrieť od hladu a smädu, kráča po ceste barbarstva! Celý svet sledoval, ako Francúzsko váhalo nakŕmiť Vincenta Lamberta, jedno zo svojich najslabších detí. Drahí priatelia, ako môže vaša krajina dávať svetu lekcie civilizácie?
Keď si krajina prisvojí právo na život a smrť nad najmenšími a najslabšími, keď krajina vraždí nenarodené deti v lone matky, kráča smerom k barbarstvu!

Západ je zaslepený svojou túžbou po bohatstve! Vábenie peňazí, ktoré liberalizmus šíri v srdciach ľudí, ich uspáva! Medzitým tichá tragédia potratov a eutanázie pokračuje. Zatiaľ pornografia a gender ideológia mrzačia a ničia deti a dospievajúcich.

Na barbarstvo sme si tak zvykli, že nás už ani neprekvapuje!
Západná civilizácia je v hlbokom rozklade a skaze, napriek fantastickým vedeckým a technickým úspechom a zdanlivému blahobytu! Chveje sa ako katedrála Notre-Dame. Stratila zmysel svojej existencie: ukazovať Boha a viesť k Bohu. Bez veže, ktorá korunuje budovu, sa rúcajú klenby.
Chcem vykríknuť na poplach, ktorý je zároveň výkrikom lásky a súcitu s Európou a Západom: Západ, ktorý popiera svoju vieru, svoje dejiny a svoje kresťanské korene, je odsúdený na opovrhnutie a smrť! Už nie je ako krásna katedrála založená na viere, ale skôr ruina, ktorá už nemá žiadny význam!
Tým, že sme stratili význam Boha, sme podkopali základy celej ľudskej civilizácie. Vertikálna architektúra katedrály hlása, že sme boli stvorení pre Boha. Naproti tomu človek oddelený od Boha je zredukovaný na svoj horizontálny rozmer.

Ak Boh stráca svoju centrálnosť a prvenstvo, človek stráca svoje právoplatné miesto; už nenachádza svoje miesto vo stvorení, vo vzťahoch s druhými. Moderné odmietnutie Boha nás uzatvára do novej totality: do relativizmu, ktorý neuznáva žiadny iný zákon okrem zákona zisku. Musíme zlomiť reťaze, ktoré nám chce táto nová totalitná ideológia vnútiť! Ak človek odmietne a odreže sa od Boha, bude sa podobať obrovskej a majestátnej rieke, ktorá však odrezaná od svojho prameňa skôr či neskôr vyschne a zanikne. Ak človek odmietne Boha a zavrhne ho, podobá sa obrovskému stromu, ktorý nemá korene: bezodkladne odumrie. Nicolas Berdiaeff má pravdu, keď hovorí: "Ak nie je Boh, nie je ani človek. Podstata socializmu sa obnažuje a demaskuje, zjavujú sa jeho konečné hranice; rovnako sa obnažuje a demaskuje skutočnosť, že nenáboženstvo a náboženská neutralita neexistujú, že náboženstvu živého Boha odporuje len náboženstvo diabla, že Kristovmu náboženstvu odporuje len náboženstvo Antikrista; kráľovstvo neutrálneho humanizmu, ktoré sa chcelo usadiť v strednej sfére, medzi nebom a peklom, sa rozkladá, a potom sa zjavuje priepasť nad a pod. Proti Bohočloveku sa stavia nie človek neutrálneho, stredného kráľovstva, ale bohočlovek človek, ktorý sa postavil na miesto Boha. Odhaľujú sa protikladné póly bytia a ničoty"[2].

Odoprieť Bohu možnosť vstúpiť do každého aspektu ľudského života znamená odsúdiť človeka na samotu. Nie je ničím iným ako izolovaným jedincom bez pôvodu a osudu. Ocitá sa odsúdený putovať svetom ako kočovný barbar, nevediac, že je synom a dedičom Otca, ktorý ho stvoril z lásky a volá ho, aby sa podieľal na jeho večnom šťastí.
Osamelý, blúdiaci v poli ruín, takým sa stal moderný človek, a to som včera zažil, keď som navštívil Notre-Dame v ruinách.
Duchovná kríza, ktorú opisujem, sa týka celého sveta. Jej zdroj je však v Európe. Odmietnutie Boha sa zrodilo v západnom vedomí. Duchovný kolaps má preto výrazne západné črty. Chcel by som zdôrazniť najmä odmietnutie otcovstva. Presvedčili sme našich súčasníkov, že ak chceme byť slobodní, nesmieme byť na nikom závislí. To je tragický omyl.

Západniari sú presvedčení, že prijímať je v rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby. Civilizovaný človek je však v podstate dedič, dostáva dejiny, kultúru, meno, rodinu, jazyk, náboženstvo, vieru, tradíciu, vlasť.
To ho odlišuje od barbara. Odmietnutie byť súčasťou siete závislosti, dedičstva a synovstva nás odsudzuje na to, aby sme nahí vstúpili do konkurenčnej džungle ekonomiky ponechanej na vlastnú päsť.
Stavitelia Notre-Dame mali tento zmysel pre závislosť a odovzdávanie hlboko vštepený. Pracovali desaťročia a stáročia pre svojich potomkov, často bez toho, aby sami videli dokončenie svojho diela. Vedeli, že sú dedičmi, a chceli odovzdať dedičstvo.

Pretože moderný človek odmieta prijať sám seba za dediča, odsudzuje sa do pekla liberálnej globalizácie, kde sa individuálne záujmy nestretávajú s iným zákonom ako so zákonom zisku za každú cenu.
Vo svojej knihe som však chcel ľuďom na Západe pripomenúť, že skutočným dôvodom tohto odmietnutia dedičstva, tohto odmietnutia otcovstva, je v podstate odmietnutie Boha. V hĺbke západných sŕdc rozoznávam hlboké odmietnutie Božieho stvoriteľského otcovstva.

Napriek tomu sme svoju prirodzenosť ako muži a ženy dostali od Boha. "Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril; muža a ženu ich stvoril" (Gn 1, 27). To sa však stáva pre moderné myslenie neúnosné. Rodová ideológia je teda odmietnutím prijať sexuálnu prirodzenosť od Boha. Niektorí ľudia na Západe idú až tak ďaleko, že sa búria, rebelujú a bojujú proti Bohu. Stavajú sa proti svojmu Stvoriteľovi a Otcovi čelom. Preto sa strašne a zbytočne mrzačia, aby zmenili pohlavie. Vo svojej štruktúre ako muži a ženy však zásadne nič nemenia. V skutočnosti len zhmotňujú a radikalizujú svoj odpor a vzburu proti Bohu. Prirodzený zákon násilne odmietajú a bojujú proti nemu modernou filozofiou a duchom. Svätý Ján definuje hriech takto: "Každý, kto sa dopúšťa hriechu, bojuje proti Bohu, lebo hriech je boj proti Bohu" (1 Jn 3, 4). Táto negácia je vyvrcholením odmietania Boha, hlásania neobmedzenej slobody ako absolútnej hodnoty a ospravedlňovania hriechu. Dokonalým príkladom toho je rodová ideológia.

Západ akceptuje len to, čo si sám skonštruuje. Transhumanizmus je konečným avatarom tohto hnutia. Dokonca aj ľudská prirodzenosť, pretože je darom od Boha, sa stáva pre západného človeka neznesiteľnou.
Podstata tejto vzbury je duchovná. Je to satanova vzbura proti daru milosti!

V podstate som presvedčený, že západný človek odmieta byť spasený čistou milosťou. Odmieta prijať spasenie a chce si ho vybudovať sám. "Západné hodnoty" presadzované OSN sú založené na odmietaní Boha, ktoré prirovnávam k odmietaniu bohatého mladíka z evanjelia. Boh sa pozrel na Západ a miloval ho, pretože robil veľké veci. Pozval ho, aby išiel ďalej, ale Západ sa odvrátil a dal prednosť bohatstvu, ktoré dlhoval len sám sebe.
Som presvedčený, že veľké katedrály Západu mohli postaviť len muži veľkej viery a veľkej pokory, ktorí boli hlboko šťastní, že vedia, že sú Božími synmi. Sú ako pieseň radosti, hymnus na Božiu slávu vytesaný do kameňa a vymaľovaný vo vitrážach. Sú dielom synov, ktorí milujú a zbožňujú svojho nebeského Otca! Všetci s radosťou vytesali do kameňa vyjadrenie svojej viery a lásky k Bohu, nie slávu svojho mena. Ich majstrovské diela mali oslavovať a chváliť iba Boha. Moderný západný človek je príliš smutný na to, aby vytvoril takéto majstrovské diela.
Rozhodol sa byť sirotou a samotárom. Ako môže opevňovať slávu večného Otca, od ktorého všetko dostal? Čo by teda mal robiť? Tvárou v tvár ruinám Notre-Dame sú niektorí v pokušení povedať si: Toto je budova, ktorá sa už prežila. Postavme niečo nové, niečo modernejšie.
Postavme niečo na náš obraz! Budovu, ktorá už nebude hovoriť o sláve Boha, ale o sláve človeka, o sile vedy a modernosti.

Rovnako sa niektorí ľudia pozerajú na Katolícku cirkev a hovoria: táto Cirkev má svoje dni za sebou, poďme ju zmeniť, poďme urobiť novú Cirkev, na náš obraz!
Myslia si: Cirkev už nie je dôveryhodná, už ju nie je počuť v médiách. Je príliš poznačená škandálmi pedofílie a homosexuality medzi duchovnými. Veľký počet jej duchovných je zvrátený. Je potrebné ju zmeniť a nanovo vytvoriť.
Zdá sa vám kňazský celibát v dnešnej dobe príliš ťažký? Urobme ho dobrovoľným.
Zdá sa vám morálne učenie evanjelia príliš náročné? Zmiernime ho. Rozrieďme ho relativizmom a laxnosťou. Zamerajme sa viac na sociálne otázky.

Vychádza katolícke učenie v médiách zle? Zmeňme to. Prispôsobme ju mentalite a morálnym zvrátenostiam našej doby. Prispôsobme ju novej globálnej etike presadzovanej OSN a gender ideológii.
Chcú premeniť Cirkev na ľudskú a horizontálnu spoločnosť. Chceme, aby hovorila jazykom médií. Chcú ju urobiť populárnou. Ale o takúto Cirkev nemá nikto záujem!
Drahí priatelia, svet nemá nič spoločné s Cirkvou, ktorá odráža len svoj vlastný obraz!
Cirkev ho zaujíma len preto, že nám umožňuje stretnúť sa s Ježišom. Je užitočná len preto, že je dverami, ktoré nás vedú k intímnej skutočnosti Božského tajomstva a umožňujú nám pozrieť sa Bohu do očí. Je legitímna len preto, že nám odovzdáva Zjavenie. Keď sa Cirkev preťažuje ľudskými štruktúrami, bráni vyžarovaniu Boha v nej a cez ňu.
Cirkev musí byť ako katedrála. Všetko v nej musí spievať na Božiu slávu. Musí neustále smerovať náš pohľad k nemu, ako veža Notre-Dame smerujúca k nebu.

Drahí priatelia, musíme obnoviť katedrálu. Musíme ju obnoviť presne takú, aká bola predtým. Nemusíme vymýšľať novú Cirkev. Musíme sa obrátiť, aby Cirkev mohla opäť žiariť, aby Cirkev mohla byť opäť katedrálou, ktorá spieva Božiu slávu a vedie ľudí k Nemu. Čo by sme teda mali urobiť prioritne?
Poviem vám to bez váhania: Chcete pozdvihnúť Cirkev? Potom si kľaknite na kolená!
Chcete pozdvihnúť túto krásnu katedrálu, ktorou je Katolícka cirkev? Potom si kľaknite na kolená!
Pretože katedrála je predovšetkým miestom, kde ľudia môžu kľačať; katedrála je prostredím pre Božiu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti.
Najnaliehavejšou potrebou je znovu objaviť význam adorácie! Strata zmyslu adorácie Boha je zdrojom všetkých požiarov a kríz, ktoré dnes otriasajú svetom a Cirkvou.
Nemáme však dostatok adorantov! Svet umiera, pretože mu chýbajú uctievači! Cirkev vysychá pre nedostatok uctievačov, ktorí by uhasili jej smäd! Chýbajú nám ľudia, ktorí by kľačali ako Ježiš, keď sa obracal na svojho a nášho Otca: "Potom od nich Ježiš odišiel asi na vzdialenosť čo by kameňom dohodil a zohnutý na kolenách sa modlil... Otče, vezmi odo mňa tento kalich! Ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane" (porov. Lk 22, 41; Mt 26, 39; Mk 14, 35).

Zmysel pre dôstojnosť ľudskej osoby znovu objavíme len vtedy, ak budeme súhlasiť s uznaním Božej transcendencie. Človek je veľký a dosahuje svoju najvyššiu vznešenosť len vtedy, keď pokľakne pred Bohom. Veľký človek je pokorný a pokorný človek je na kolenách!
Priatelia, ak si niekedy zúfate pred mocnosťami tohto sveta. Ak niekedy podľahnete mocnostiam tohto sveta, potom pamätajte, že vám nikto nikdy nemôže vziať slobodu kľačať!  Ak bezbožní kňazi zneužívajú svoju autoritu a šikanujú vás, aby vám zabránili pokľaknúť si na sväté prijímanie, nestrácajte svoj pokoj a vyrovnanosť pred Ježišom v Eucharistii. Neodporujte im, ale radšej sa modlite za týchto kňazov, ktorí sa svojím správaním rúhajú a znesväcujú Toho, ktorého držia v rukách. Pokúste sa napodobniť Božiu pokoru a prineste na kolená svoje srdce, svoju vôľu, svoju inteligenciu, svoju sebalásku a celé svoje vnútro. Tam na vás bezbožníci nedosiahnu. Nemajú tam prístup, pretože vaše srdce, alebo vaša vnútorná bytosť je výlučnou doménou Boha. Človek na kolenách je mocnejší ako svet! Je nedobytným valom proti ateizmu a ľudskej hlúposti. Jeden človek na kolenách spôsobuje, že satanova pýcha sa trasie!

Vy všetci, ktorí ste v očiach ľudí bezmocní a bez vplyvu, ale viete zostať na kolenách pred Bohom, nebojte sa tých, ktorí sa vás snažia zastrašiť! Máte veľké poslanie: "zabrániť rozpadu sveta"!
Hovorím to najmä vám, ktorí ste chorí, ktorí ste slabí na tele alebo na duchu, ktorí trpíte postihnutím, vám, ktorých spoločnosť považuje za zbytočných a chce sa ich zbaviť: keď sa modlíte, keď sa klaniate, ste veľkí! Máte osobitnú dôstojnosť, pretože sa mimoriadne podobáte ukrižovanému Kristovi. Dovoľte mi povedať, že celá Cirkev pred vami kľačí, pretože nesiete jeho obraz, jeho prítomnosť! Chceme vám slúžiť, milovať vás, utešovať vás, upokojovať vás. Chceme sa od vás aj učiť. Hlásate nám evanjelium adorácie v utrpení. Ste poklad!
Katedrála nemá zmysel, ak sa do nej nikto nepríde pokloniť! Ak sa nikto nepríde skloniť na kolená pred Bohom. Nemá význam, ak liturgia, ktorá sa v nej slávi, nie je celá určená na to, aby nás nasmerovala k Bohu, k jeho krížu. Naša katedrála preto bude potrebovať kňazov, ktorí budú sláviť liturgiu svätej omše a liturgiu hodín.
Aby sa Boží ľud mohol adorovať, musia byť kňazi a biskupi prvými adorátormi. Sú povolaní neustále stáť pred Bohom. Ich existencia je určená na to, aby sa stala nepretržitou a vytrvalou modlitbou, trvalou liturgiou. Oni sú prvými z radu.

Nezriedka sa stáva, že biskupi a kňazi zanedbávajú adoráciu; sú potom zameraní na seba a svoje aktivity, zaoberajú sa ľudskými výsledkami svojej služby. Nenachádzajú si čas na Boha, pretože stratili zmysel pre Boha. Boh už nemá v ich živote veľa miesta.
Drahí priatelia, som presvedčený, že jadrom krízy Cirkvi je kríza kňazstva, kríza kňazov. Ak sa katedrála rúca, je to preto, že sa najprv zrútila kňazská identita. Kňazi boli zbavení svojej identity. Boli presvedčení, že musia byť obchodníkmi, výkonnými, aktívnymi a prítomnými vždy a všade.
Kňaz je však v podstate pokračovateľom Kristovej prítomnosti medzi nami. Je v podstate adorátorom, človekom, ktorý neustále stojí pred Bohom. Nemal by byť definovaný tým, čo robí, ale tým, čím je: je ipse Christus, sám Kristus.

Odhalenie rozsiahleho sexuálneho zneužívania maloletých kňazmi odhaľuje hlbokú duchovnú krízu. Samozrejme, sú tu aj sociálne faktory: kríza 60. rokov, erotizácia spoločnosti, ktoré majú vplyv na Cirkev. Musíme však mať odvahu ísť ďalej. Ako nedávno dobre povedal Benedikt XVI. korene tejto krízy sú duchovné. Konečným dôvodom zneužívania alebo morálneho života nezlučiteľného s kňazským celibátom je napokon konkrétna neprítomnosť Boha v živote kňazov. Už dlho sme svedkami šírenia kňazského života, ktorý už nie je určovaný vierou. Ak však existuje život, ktorý musí byť úplne a absolútne určovaný vierou, je to práve kňazský život. V konečnom dôsledku je dôvodom sexuálneho zneužívania neprítomnosť Boha. Takéto veci sú možné len tam, kde už viera neurčuje konanie človeka. Ako pripomína Benedikt XVI. je dôležité pochopiť, že "trvalým a živým základom nášho celibátu je Eucharistia. Pre kňazov musí byť skutočným stredobodom života každodenné slávenie svätej Eucharistie. Ústredné sú tu slová konsekrácie: "Toto je moje telo, toto je moja krv". Hovoríme teda in persona Christi. Kristus nám dovoľuje používať svoje "ja", hovoríme Kristovým "ja", Kristus nás "vťahuje do seba" a dovoľuje nám zjednotiť sa s ním, zjednocuje nás so svojím "ja". A tak prostredníctvom tohto konania, skutočnosti, že nás "priťahuje" k sebe, takým spôsobom, že sa naše "ja" zjednocuje s jeho "ja", realizuje trvalosť, jedinečnosť svojho kňazstva... Práve toto zjednotenie s jeho "ja" sa realizuje v slovách zasvätenia... Toto zjednotenie jeho "ja" s naším "ja" znamená, že aj my sme "vtiahnutí" do jeho vzkriesenej skutočnosti... Celibát je anticipáciou, ktorú umožňuje milosť Pána, ktorý nás "priťahuje" k sebe, do sveta vzkriesenia"[3]. To si vyžaduje život v dôvernej modlitbe. Kňaz, ktorý sa nemodlí, ktorý nežije konkrétne ako druhý Kristus, je odrezaný od svojho bytia, od svojho zdroja. Nakoniec zomiera, alebo upadá do všeľudskosti a zvrátenosti.

Túto knihu som venoval kňazom vo svete, pretože viem, že trpia. Mnohí sa cítia opustení. My biskupi nesieme veľkú zodpovednosť za krízu kňazstva. Boli sme im otcami? Počúvali sme ich, chápali sme ich, viedli sme ich? Dali sme im príklad?
Veľmi často sa diecézy menia na administratívne štruktúry. Stretnutia, konferencie, komisie a cesty sa množia.
Biskup by mal byť vzorom kňazstva. Ale zďaleka nie sme prví, ktorí sa v našich katedrálach modlia v tichu a spievajú ofícium. Obávam sa, že sa strácame vo svetských a druhoradých povinnostiach.
Miesto kňaza je na kríži. Keď slávi omšu, je pri zdroji celého svojho života, teda pri kríži. Celibát je jedným z konkrétnych spôsobov, ako môžeme toto tajomstvo kríža prežívať v našom živote. Celibát vpisuje Kríž aj do nášho tela. Preto je celibát pre moderný svet neznesiteľný. Kňazský celibát je pre moderných ľudí pohoršením, pretože Kríž je pohoršením.

V tejto knihe som chcel povzbudiť kňazov. Chcel som im povedať: Milujte svoje kňazstvo! Buďte hrdí na to, že ste ukrižovaní s Kristom! Nebojte sa nenávisti sveta! Chcel som vyjadriť svoju náklonnosť ako otec a brat kňazom na celom svete! Pred vami a s vami by som chcel vyjadriť svoju hlbokú náklonnosť veriacim kňazom celého sveta! Pred vami a s vami im chcem vzdať hold!
Drahí priatelia, milujte svojich kňazov! Ďakujte im nie za to, čo robia, ale za to, kým sú! Drahí priatelia, nenechajte sa znepokojiť tendenčnými vyšetrovaniami, ktoré vám predkladajú katastrofálnu situáciu nezodpovedných rehoľníkov s anemickým vnútorným životom na čele samotnej vlády Cirkvi; zostaňte pokojní a sebaistí ako Panna Mária a svätý Ján pod krížom. Kňazi, biskupi a kardináli bez morálky nijako nepoškvrnia žiarivé svedectvo viac ako štyristo tisíc kňazov na celom svete, ktorí každý deň verne, sväto a radostne slúžia Pánovi!

Drahí priatelia, myslím si, že musíme byť realistickí a konkrétni. Áno, existujú hriešnici. Áno, sú neverní kňazi, biskupi a dokonca aj kardináli, ktorí zlyhávajú nielen v čistote, ale aj, a to je rovnako vážne, v pravde učenia! Hriech by nás nemal prekvapovať. Musíme však mať odvahu nazvať ho pravým menom. Musíme mať odvahu znovu objaviť spôsoby duchovného boja: modlitbu, pokánie a pôst. Musíme mať jasnozrivosť trestať neveru. Musíme nájsť praktické spôsoby, ako im predchádzať. Som presvedčený, že bez života spoločnej modlitby, bez minimálneho bratského a spoločného života medzi kňazmi je vernosť ilúziou. Musíme sa obrátiť k vzoru Skutkov apoštolov. Chcem však zopakovať toto: Vy, kňazi a rehoľníci, ktorí ste skrytí a zabudnutí, vy, ktorými spoločnosť niekedy pohŕda, vy, ktorí ste verní sľubom svojho svätenia, vy spôsobujete, že mocnosti tohto sveta sa chvejú!
Pripomínate im, že nič nemôže odolať sile daru vášho života pre pravdu. Pripomínate im životne dôležitú a nevyhnutnú Božiu prítomnosť pre budúcnosť ľudstva. Vaša, tvoja prítomnosť je pre knieža lži neznesiteľná.
Bez vás, drahí bratia kňazi a zasvätení muži, by ľudstvo bolo menej veľké, menej žiarivé a menej krásne! Bez vás by katedrály boli neživými a neužitočnými stavbami!

Ste živou oporou pravdy, pretože ste prijali lásku až po kríž. Drahí bratia kňazi, drahí rehoľníci a rehoľníčky, skúsenosť kríža je skúsenosťou pravdy nášho života! Muž alebo klerik, ktorý ohlasuje Božiu pravdu, nevyhnutne stúpa na Kríž.  Zakúsi umučenie, ukrižovanie a smrť Kríža. Všetci kresťania, a najmä kňazi, sú neustále na kríži, aby ich svedectvom zažiarila Pravda a bola zničená lož. Výsostným spôsobom všade a vždy nesieme vo svojom tele utrpenie Ježišovej smrti, aby sa aj v našom tele prejavil Ježišov život (porov. 2 Kor 4, 10).
Často počúvam tvrdenie, že celibát kňazov je len otázkou historickej disciplíny. Som pevne presvedčený, že to nie je pravda. Ako sme už povedali, celibát odhaľuje samotnú podstatu kresťanského kňazstva, t. j. dokonalú konfiguráciu, úplné stotožnenie kňaza s Kristom, veľkňazom novej zmluvy a budúcich dobrých vecí (Hebr 9, 11). V tomto zmysle je kňaz nielen alter Christus, iný Kristus, ale je skutočne ipse Christus, sám Kristus. Prostredníctvom eucharistickej konsekrácie je úplne konfigurovaný na Krista, je akoby "transsubstanciovaný", premenený na Krista. A pretože Kristus a apoštoli dokonale prežívali čistotu a celibát ako znak svojho úplného a absolútneho darovania sa Otcovi, je aj dnes zásadné považovať celibát za životne dôležitú požiadavku Cirkvi. Hovoriť o ňom ako o druhoradej skutočnosti je zraňujúce pre všetkých kňazov na svete! Som pevne presvedčený, že relativizovať zákon kňazského celibátu znamená redukovať kňazstvo na obyčajnú funkciu. Kňazstvo však nie je funkcia, ale stav. Byť kňazom neznamená v prvom rade robiť, ale byť. Je to byť Kristom; je to byť rozšírením Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi.  Kristus je skutočne ženíchom Cirkvi. A on miloval Cirkev a vydal sa za ňu, aby ju posvätil očistením vodou, ktorá prichádza so slovom, pretože si ju chcel predstaviť celú žiarivú, bez škvrny, vrásky alebo niečoho podobného, ale svätú a bez poškvrny (Ef 5, 25 - 27). Kňaz sa zasa dáva tak, ako sa Kristus dal za celú Cirkev. Celibát je konkrétnym a podstatným znakom tohto daru. Celibát je pečaťou kríža na našom kňazskom živote! Je to volanie kňazskej duše, ktoré ohlasuje lásku k Otcovi a úplné darovanie seba samého Cirkvi!

Túžba relativizovať celibát sa rovná pohŕdaniu týmto radikálnym darom, ktorý prežíva toľko verných kňazov od svojho vysvätenia. Spolu s mnohými mojimi bratmi kňazmi chcem vyjadriť svoje hlboké utrpenie z pohŕdania kňazským celibátom! Samozrejme, že v tejto oblasti sa môžu vyskytnúť aj slabé miesta. Ale tí, ktorí padnú, okamžite opäť vstanú a pokračujú vo svojej ceste v Kristových šľapajach s väčšou vernosťou a odhodlaním.
A potom, milí priatelia, čo ešte bude naša katedra katedrála potrebovať? Bude potrebovať pevné piliere, ktoré budú podopierať jej klenby. Aké budú tieto piliere? Na akom základe bude spočívať pôvabná štíhlosť gotických rebier? Myslím, že môžeme povedať, že katolícke učenie prijaté od apoštolov je jediným možným pevným základom.

Ak bude každý obhajovať svoj vlastný názor, svoje teologické hypotézy, svoje novoty alebo pastoračný prístup, ktorý je v rozpore s požiadavkami evanjelia a večného Magistéria Cirkvi, potom sa všade rozšíri rozdelenie.
Bolí ma, keď vidím, že toľko pastierov zrádza katolícku náuku a vytvára rozdelenie medzi veriacimi. Kresťanskému ľudu dlhujeme jasné, pevné a stabilné učenie. Ako môžeme akceptovať, aby si biskupi alebo biskupské konferencie navzájom protirečili? Tam, kde je zmätok, nemôže prebývať Boh! Veď Boh je svetlo a pravda.
Jednota viery predpokladá jednotu magistéria v priestore a čase. Keď sa nám dostane nové učenie, treba ho vždy vykladať v súlade s predchádzajúcim učením. Ak zavádzame trhliny a revolúcie, narúšame jednotu, ktorou sa svätá Cirkev riadila po celé stáročia. To však neznamená, že sme odsúdení na fixizmus. Každý vývoj však musí byť lepším pochopením a prehĺbením minulosti. Hermeneutika reformy v kontinuite, ktorú Benedikt XVI. tak jasne učil, je nevyhnutnou podmienkou jednoty. Tí, ktorí hlasno ohlasujú zmenu a rozchod, sú falošní proroci! Nehľadajú dobro stáda. Sú to žoldnieri prepašovaní do stáda!

Naša jednota sa bude vytvárať okolo pravdy katolíckej náuky a morálneho učenia Cirkvi. Iná cesta neexistuje. Túžba získať mediálnu popularitu na úkor pravdy sa rovná plneniu Judášovho diela! Nebojme sa! Aký úžasnejší dar môžeme ponúknuť ľudstvu ako pravdu evanjelia? Aký vzácnejší poklad môžeme ponúknuť ako svetlo evanjelia a Božiu Múdrosť, čiže Ježiša Krista (1 Kor 1, 24).
Zdá sa, že niektorí kresťania sa chcú o toto svetlo a múdrosť pripraviť. Nútia sa vidieť svet cez sekularizovanú optiku. Prečo to robia? Je to túžba byť prijatý svetom? Túžba byť ako všetci ostatní?

Rozmýšľam, či sa za týmto postojom v hĺbke duše neskrýva jednoducho strach, ktorý nás núti odmietnuť počuť to, čo nám hovorí sám Ježiš: "Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta". Aká česť, ale aj aká zodpovednosť! Aké bremeno! Zrieknuť sa byť soľou zeme znamená odsúdiť svet na to, aby zostal mdlý a bez chuti; zrieknuť sa byť svetlom sveta znamená odsúdiť ho na temnotu, opustiť ho v temnote vzbury proti Bohu! Na to nesmieme rezignovať!
Obráťme sa k svetu, ale aby sme mu priniesli jediné svetlo, ktoré neklame: keď sa Cirkev obracia k svetu, nemôže to znamenať, že potláča pohoršenie kríža, ale len to, že ho znovu sprístupňuje v celej jeho nahote. Drahí priatelia, duchovne ma dojala fotografia uverejnená deň po požiari Notre-Dame v Paríži. Je na nej vidieť interiér kostola zahádzaný troskami, z ktorých sa ešte stále dymí. Ale nad týmito hromadami zuhoľnatených trámov a roztrhaných kameňov stále stojí svetelný kríž, ktorý nainštaloval kardinál Lustiger! "Stat Crux, dum volvitur rbis": "Kríž zostáva, kým sa svet točí". Svet sa otáča a rúca, ale iba kríž zostáva stabilný a ukazuje nám smer spásy. Zostáva len pravda kríža, pravda katolíckej náuky.

Ak by pre Cirkev obrátenie sa k svetu znamenalo odvrátenie sa od Kríža, neviedlo by to k obnove, ale k smrti!
Mnohí kresťania sa boja a zdráhajú svedčiť o viere, alebo prinášať svetu svetlo evanjelia. Naša viera sa stala vlažnou, ako spomienka, ktorá postupne bledne. Stáva sa ako studená hmla. Preto sa už neodvažujeme tvrdiť, že je jediným svetlom sveta. Musíme však svedčiť nie o sebe, ale o Bohu, ktorý nám vyšiel v ústrety a zjavil sa v Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a pravom človeku.
Preto je naliehavo potrebné trvať na vyučovaní katechézy dospelých i detí. Máme na to úžasný nástroj: Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho Kompendium.

Zlyhanie katechézy vedie mnohých kresťanov k udržiavaniu akejsi nejasnosti okolo viery, alebo náboženského synkretizmu. Niektorí sa rozhodnú veriť v jeden článok Vyznania viery a odmietajú iný. Dokonca to končí tým, že robíme prieskumy o tom, ako sa katolíci hlásia ku kresťanskej viere... Viera nie je stánok v obchode, kde si vyberiete ovocie a zeleninu, ktoré vám vyhovujú! Keď ju prijímame, prijímame celého Boha! Slávnostne vyzývam kresťanov, aby milovali dogmy a články viery a vážili si ich. Milujme svoju katechézu! Ak ju budeme prijímať nielen ústami, ale aj srdcom, potom prostredníctvom formuliek viery skutočne vstúpime do spoločenstva s Bohom. Je načase odtrhnúť kresťanov od nejednoznačných a zmätených rečí niektorých prelátov či od prevládajúceho relativizmu, ktorý znecitlivuje srdcia a uspáva lásku! Spomeňte si na jasné a pevné Petrovo svedectvo: "Nie je pod nebom dané ľuďom iné meno, v ktorom by sme mali byť spasení, iba v mene Ježiša Nazaretského" (Sk 4, 10 - 12). Pomyslite na všetkých kresťanov v Afrike, Ázie a na Blízkom východe, ktorým pre Ježišovo meno podrezávajú hrdlá!
Je načase, aby sa viera stala pre kresťanov tým najintímnejším a najcennejším pokladom. Pomyslite na všetkých mučeníkov, ktorí zomreli pre čistotu svojej viery.

Naša apatia tvárou v tvár doktrinálnym odchýlkam je mierou vlažnosti, ktorá sa medzi nami rozmohla. Nie je zriedkavosťou, že na katolíckych univerzitách, alebo v oficiálnych kresťanských publikáciách sa vyučujú vážne omyly. Nikto nereaguje! My biskupi sa uspokojujeme s opatrnými a nesmelými vysvetleniami. Pozor, jedného dňa nás veriaci budú volať na zodpovednosť. Obvinia nás pred Bohom, že sme ich vydali napospas vlkom, a že sme opustili svoje postavenie pastierov, ktorí chránia ovčinec.

Nechápte ma zle: moje volanie je volaním lásky! Naša viera určuje našu lásku k Bohu. Brániť našu vieru znamená brániť tých najslabších, najjednoduchších a umožniť im milovať Boha v pravde. Drahí priatelia, musíme horieť láskou k našej viere. Nesmieme ju riediť svetskými kompromismi. Nesmieme ju falšovať ani poškodzovať. V hre je spása našich duší a duší našich bratov a sestier! V deň, keď už nebudeme horieť láskou k našej viere, svet zamrzne a príde o to najcennejšie, čo má. Je na nás, aby sme bránili a hlásali vieru!

Kto dnes povstane, aby mestám na Západe ohlásil vieru, na ktorú čakajú? Kto povstane, aby moslimom ohlásil pravú vieru? Hľadajú ju bez toho, aby ju poznali. Obracajú sa k islamizmu, pretože Západ im ponúka konzumnú spoločnosť ako jediné náboženstvo.
Kto bude misionárom, ktorého svet potrebuje? Kto bude misionármi, ktorí budú učiť celistvosť viery toľkých katolíkov, ktorí nevedia, v čo veria? Neskrývajme už svetlo viery pod krídlom, neskrývajme už tento poklad, ktorý nám bol zadarmo daný! Odvážme sa hlásať, svedčiť a katechizovať!
Už sa nemôžeme nazývať veriacimi a v praxi žiť ako ateisti!

Viera ovplyvňuje celý náš rodinný, profesionálny a kultúrny život, nielen náš duchovný život. Na Západe sme svedkami toho, že niektorí ľudia sa vyhlasujú za tolerantných, alebo sekulárnych, aby tak nastolili istú formu schizofrénie medzi súkromným a verejným životom. Viera má svoje miesto vo verejnej diskusii! Musíme hovoriť o Bohu, nie aby sme ho vnucovali, ale aby sme ho zjavili a navrhli. Boh je pre ľudstvo nevyhnutným svetlom.
Drahí priatelia, vitráže sú stále potrebné na dokončenie našej katedrály. Prinášajú medzi nás žiarivú, radostnú a farebnú prítomnosť nebeských svätých.

Potrebujeme svätých, ktorí sa odvážia pozerať na všetko s vierou, ktorí sa odvážia nechať sa osvietiť Božím svetlom. Priatelia, budeme svätými, na ktorých svet čaká? Vy, dnešní kresťania, budete svätými a mučeníkmi, na ktorých čakajú národy, na novú evanjelizáciu! Vaše krajiny túžia po Kristovi! Nesklamte ich! Cirkev vám zverila túto misiu!
Som presvedčený, že sa nachádzame v zlomovom bode dejín Cirkvi. Áno, potrebuje hlbokú a radikálnu reformu, ktorá sa musí začať reformou spôsobu života kňazov. Ale všetky tieto prostriedky sú v službe jej svätosti. Cirkev je svätá sama osebe. My jej svätosti bránime, aby vynikla našimi hriechmi a svetskými záujmami. Je načase skoncovať so všetkými týmito excesmi a nechať Cirkev konečne vyzerať tak, ako ju stvoril Boh.

Niekedy si myslíme, že dejiny Cirkvi sú poznačené štrukturálnymi reformami. Som presvedčený, že sú to svätí, ktorí menia dejiny. Štruktúry potom nasledujú a jednoducho zvečňujú činnosť svätých. Keď Boh volá, je radikálny! To znamená, že ide až na koniec, až ku koreňom. Drahí priatelia, nie sme povolaní byť priemernými kresťanmi! Nie, Boh nás volá k úplnému sebadarovaniu, k mučeníctvu tela alebo srdca! Volá nás k svätosti: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý" (Lv 19, 1).

V závere svojej knihy hovorím o jede, ktorému všetci padáme za obeť: o tekutom ateizme. Preniká do všetkého, dokonca aj do nášho cirkevného diskurzu. Spočíva v tom, že popri viere pripúšťame radikálne pohanské a svetské spôsoby myslenia či života, ktoré sú skutočne v rozpore s evanjeliom, a my sme s týmto neprirodzeným spolužitím spokojní! To svedčí o tom, že naša viera sa stala tekutou a nekonzistentnou!
Prvú reformu musíme urobiť v našich srdciach. Spočíva v tom, že sa už nebudeme paktovať so lžou tekutého ateizmu. Viera je poklad, ktorý chceme brániť, a zároveň sila, ktorá nám umožňuje ho brániť.

Z celého srdca chcem ako pastier pozvať dnešných kresťanov k obráteniu. V Cirkvi nemusíme vytvárať strany. Nesmieme sa vyhlasovať za spasiteľov tej či onej inštitúcie. To všetko by hralo do karát nepriateľovi. Na druhej strane si každý z nás môže dať toto predsavzatie: Lož ateizmu už cezo mňa neprejde. Už sa nechcem zrieknuť svetla viery; už nechcem z pohodlnosti, lenivosti alebo konformizmu dovoliť, aby vo mne koexistovali svetlo a tma! Je to veľmi jednoduché rozhodnutie, vnútorné aj konkrétne. Zmení náš život do najmenších detailov. Nejde o to ísť do vojny. Nie je to o odsúdení nepriateľov. Nie je to o útočení, alebo kritizovaní. Ide o to, aby sme zostali pevne verní Ježišovi Kristovi, jeho evanjeliu a tajomstvu Cirkvi. Ak nemôžeme zmeniť svet, môžeme zmeniť seba. Ak by sa tak každý pokorne rozhodol urobiť, potom by sa systém lží zrútil sám od seba, pretože jeho jedinou silou je miesto, ktoré mu sami v sebe dávame!

Drahí priatelia, Západ postavil nádherné katedrály. Dnes im hrozí, že sa stanú bezduchými múzeami. Ale svet, v ktorom sa katedrály stali akoby kamennými mŕtvolami, by bol smutný, zbytočný a bezvýznamný.
Dovoľte mi, aby som na záver citoval Benedikta XVI: "Človek potrebuje volanie k svojej duši, ktoré ho môže niesť a udržiavať. Potrebuje miesto pre svoju dušu. Práve to symbolizuje katedrála. Ale budova sa stáva katedrálou len vďaka ľuďom, ktorí tento priestor pre dušu budujú, vďaka ľuďom, ktorí premieňajú kamene na katedrálu, a tým udržiavajú pre všetkých otvorené volanie nekonečna, volanie, bez ktorého sa ľudstvo dusí. Ľudstvo potrebuje "služobníkov katedrály", ktorých nezištný, čistý život robí Boha dôveryhodným.
Drahí priatelia, ja vás zasa pozývam, aby ste sa stali týmito staviteľmi katedrál.

Musíme vytvárať miesta, kde môže prekvitať cnosť. Je čas znovu objaviť odvahu nekonformity. Kresťania musia mať silu vytvárať oázy, kde sa dá dýchať, kde je jednoducho možný kresťanský život.
Vyzývam kresťanov, aby otvárali oázy bezodplatnosti v púšti triumfálnej ziskovosti! Áno, nemôžete zostať sami na púšti spoločnosti bez Boha. Kresťan, ktorý zostáva sám, je kresťan v nebezpečenstve! Skončí tak, že ho zožerú žraloky komerčnej spoločnosti. Kresťania musia vytvárať spoločenstvá okolo svojich katedrál: Božích domov. Musíme vytvárať miesta, kde sa dá dýchať vzduch, alebo jednoducho povedané, kde je možný kresťanský život. Naše spoločenstvá musia postaviť Boha do centra! Do stredu našich životov, do stredu našich myšlienok, do stredu nášho konania, našich liturgií a našich katedrál. V lavíne lží musíme byť schopní nájsť miesta, kde sa pravda nielen vysvetľuje, ale aj prežíva. Ide o to, aby sme žili evanjelium! Nemyslieť naň ako na utópiu, ale skutočne ho prežívať! Viera je ako oheň! Musíte byť sami v ohni, aby ste ju mohli odovzdávať ďalej. Strážte tento posvätný oheň! Nech je vaším teplom v srdci západnej zimy. Keď oheň rozžiari noc, ľudia sa okolo neho postupne zhromažďujú. To je naša nádej. To je naša katedrála.

Kardinál Robert Sarah

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!