Prorok aj pre dnešné časy. Svätý Pius X.

Boli to spisy svätého Pavla, ktoré viedli Martina Luthera k nesprávnemu chápaniu vzťahu duchovnej a materiálej reality, ktoré sa stali koreňom úpadku modernej civilizácie, ktorá vyústila v súčasnú sekularizáciu, teda zosvätštenia reality a utlačenia duchovna do súkromnej sféry, redukujúc kresťanskú vieru na náboženský sentiment. Môžeme smelo prehlásiť, že jeho myslenie a protestantizmus je koreňom úpadku stredovekej kresťanskej civilizácie.

Dnešné evanjelium od svätého Matúša po tom čo v úvode poukázalo na túto skutočnosť, keď Ježiš hovorí, že sa nedá slúžiť dvom pánom, poukazuje aj na liek, ktorý nám daruje skrze dar viery – zverenie sa do Božej prozreteľnosti. Mať pred naším zrakom neustále skutočnosť, že Boh je pôvodca celého stvorenia, ktorý všetko udržiava v bytí a bez jeho vedomia sa nám neskriví ani jeden vlások na hlave.

Dnes slávi Cirkev podľa Tradičného kalendára sviatok svätca, ktorého relikvie máme vystavené aj na oltári, svätého Pia X., pápeža. Giuseppe Sarto pôsobil po svojej kňazskej vysviacke ako kaplán a farár, následne ako kanonik a kancelár svojej diecézy. Jeho duchovným vzorom bol svätý Arský Farár, ktorého neskôr sám blahorečil ako pápež. Po tom čo bol menovaným za biskupa diecézy v Mantove, bol následne povýšený za Benátskeho Patriarchu a zaradený do kardinálskeho kolégia.

2. augusta sa v konkláve, ktoré sa zišlo k voľbe nástupcu Leva XIII., ukázala Božia prozreteľnosť, ktorá svojím pôsobením dokáže nepredvídateľným spôsobom vplývať skrze dejiny. Krakovský kardinál Jan Puzyna (1842-1911) komunikoval právo veta na horúceho kandidáta, ktorý mal byť zvolený na pápežský úrad kardinála Mariána Rampollu. Toto právo veta zaručovalo hlavám katolíckych štátov vetovať voľbu niektorého z kandidátov, prostredníctvom osoby kardinála daného kráľovstva, v tomto prípade cisára Františka Jozefa.

Vďaka tomuto zásahu bol Giuseppe Sarto 4. augusta 1904 zvolený za nástupcu svätého Petra a vzal na seba meno Pius X..

Jeho pontifikát bol poznačený bojom za pravovernú náuku, ktorá je jediná garantom našej vernosti Ježišovi Kristovi, ktorej strážcom má byť práve nástupca apoštola Petra – pápež. Túto pravdu vyjadril aj v motte, ktoré ohlásil vo svojej prvej, programovej encyklike, Suppremi pontificatus – Restaurare omnia in Christo- obnova všetkého je možná len v Kristovi.

Počas svojho pontifikátu dbal o svätosť kňazov, čoho dôvodom bolo práve aj jeho blahorečenie svätého Jána Máriu Vianneya. Uvedomoval si, že len prostredníctvom kléru oddanému svojmu majstrovi je možná obnova Cirkvi. Povolil prijímanie eucharistie pre čo najmladšie deti, akonáhle sú schopné užívania rozumu ako aj vydal dekrét o vhodnosti častého svätého prijímania. Reformoval aj liturgiu a rozširoval potrebu kvalitného gregoriánskeho chorálu v liturgii.

Najznámejší a najkľúčovejší boj  jeho pontifikátu však je boj proti modernizmu, ktorý definuje ako sumu všetkých heréz vo svojej encyklike Pascendi Dominici Gregis (Pasúc Pánovo stádo), ktorú vydal 3 roky po svojej voľbe na pápežský stolec a ktorá ho charakterizuje dodnes.

Dnes je mnohými zosmiešňovaný, alebo keď sa aj v rámci Cirkvi pripomína ako svätec, často sa úmyselne zamlčiava táto časť jeho náuky. Posmešky na jeho margo sa nesú práve v duchu toho, čo odsúdil ako súčasť modernizmu- intelektuálnej pýche, kedy ho títo označujú za muža skromných intelektuálnych kvalít. Akoby sa chcelo povedať – „dnešní teológovia majú lepšie vedomosti ako svätí“.

Na druhej strane je považovaný za príliš autoritárskeho. Autorita však pochádza od latinského augere- teda roznecovať- poslaním autority je napomáhať vzrastu života jemu zverených.

Počas pontifikátu Pia X. sa uplatňovalo rozhodnutie encykliky jeho predchodcu Leva XIII., Aeterni Patris v ktorej určuje svätého Tomáša Akvinského ako smerodajného učiteľa pre katolícku teológiu. Nie je to nejaké arbitrárne rozhodnutie týchto pápežov, že vybrali práve svätého Tomáša, ale je to skutočnosť, že jeho náuka najdokonalejším spôsobom vyjadruje vyvážený vzťah medzi vierou a rozumom. Je to myšlienka, ktorú zdôraznil v novších dejinách aj Ján Pavol II., svojou encyklikou Fides et Ratio. Je to práve pokrivený vzťah viery a rozumu, ktorý stojí u modernistickej krízy, čias Pia X., či neskôr modernizmu obdobia II. Vatikánskeho koncilu. Známy francúzsky filozof, Jacques Maritain, priateľ pápeža Pavla VI., vo svojom kritickom diele na obdobie pokoncilového diania a niektorých aspektov samotného koncilu, obyvateľ Garrony hovorí, že modernizmus obdobia Pia X., je len slabou chrípkou voči tomu, čo pozorujeme dnes (rozumej v 60tych rokoch.) Čo by potom povedal Maritain dnes ?

Práve pod vplyvom modernizmu ktorého koreň spočíva v moderných filozofoch si dnešný človek falošne namýšľa, že neexistuje akýsi zrelý stav Cirkvi a je potrebený neustály vývoj a neustále zmeny. Totiž práve podľa nemeckého filozofa Hegela  je tento vývoj neustály. Viera sa tak stáva predmetom našej intelektuálnej šikovnosti a rôznych diskusií o tom, ako takémuto neustálemu vývoju napomôcť. Je vždy potrebná jej aktualizácia. Zároveň sa takto viera stáva niečim subjektívnym, teda niečím, čo každý môže vnímať ináč, podľa seba.

Opak je však pravdou. Podľa katolíckej náuky je viera objektívnou skutočnosťou, ktorá je nám odovzdávaná skrze Božie zjavenie, skrze Písmo a Tradíciu. Je to preto práve Tradícia, ktorá je chápaná akoby v neustálom procese vývoja- evolúcie. Preto sú verní katolíci modernistami často označovaní za tých, ktorí sa zasekli v čase. Katolícke vnímanie Tradície je pre modernistu brzdou jeho neustáleho vývoja. V tomto ponímaní boli aj samotní apoštoli tí, ktorí ešte ničomu nerozumeli, keďže boli pri samotnom začiatku kresťanstva. Podľa modernistickej viery bola v počiatkoch nezrelá viera, plná mýtov, zastaralá. Následným vývojom kultúry a času sa ukázali nové pravdy. Pre niektorých modernistických teológov sú napríklad samotné sviatosti neskorším výmyslom Cirkvi samotnej. Mnohé časti morálnej náuky, vrátane tej o sexualite a homosexualite sú preto zastaralé, pretože starozákonní autori, či svätí Pavol ešte nemali moderné poznatky.

Bratia a sestry, dobre vnímate, že koreňom modernizmu je intelektuálna pýcha, ktorá si namýšľa, že len jej rozumové pochopenie a nie Tradícia darovaná Bohom a odovzdávaná a uchovávaná v celistvosti vplyvom Ducha svätého počas dejín je tou správnou. Je to pýcha diabla, ktorý hovorí svoje non serviam Božiemu plánu, ktorý on stanovil.

Nenechajme sa oklamať tými, ktorí hovoria, že sme zastaralí. Riaďme sa radou svätého Augustína, ktorú som citoval minulú nedeľu. „Chceš pochopiť ? Uver ! Boh povedal skrze proroka:“ Ak neuveríte, nepochopíte... Dal túto radu: ak si nepochopil, najprv uver! Inteligencia je ovocím viery. Nesnažte sa teda chápať, aby ste verili, ale verte, aby ste chápali“ (In Io. Evang. Tr.29,6)

Nech sú nám napokon povzbudením slová svätého Pavla : „Lebo naše povzbudzovanie nepochádza z omylu ani z nekalých pohnútok, ani nebolo falošné. Ale ako nás Boh vyskúšal, že nám možno zveriť evanjelium, tak hovoríme, nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia. Nikdy sme sa, ako viete, nezaliečali rečami, ani nás nehnalo lakomstvo, Boh je svedok, ani sme nehľadali slávu u ľudí, ani u vás ani u iných.“ (1Sol,2,3-6)

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!