V nikom inom niet spásy. Prednáška kardinála Saraha v Českých Budejoviciach

Priatelia, počas minulého víkendu som sa zúčastnil s veriacimi na prezentácii novej knihy kardinála Roberta Saraha, Katechizmus duchovného života v Českých Budejoviciach. Prinášam Vám slovenský preklad kardinálovej prednášky. oĽ.

Keď pápež Benedikt XVI - ktorého pápež František počas generálnej audiencie 4. januára 2023 nazval "veľkým učiteľom katechézy" - 28. júna 2005 predstavil Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, tento verný služobník Krista a Cirkvi predstavil syntézu toho, čo Katechizmus predstavuje tým, že všetko sústreďuje v Kristovi. Takto zhrnul kristologický obsah Katechizmu. Citujem:

"Kristus, vyznávaný ako jednorodený Syn Otca, dokonalý Zjaviteľ božskej pravdy a definitívny Spasiteľ sveta; Kristus, slávený vo sviatostiach ako zdroj a opora života Cirkvi; Kristus, ktorého máme počúvať a nasledovať v poslušnosti jeho prikázaniam ako zdroj nového života lásky a harmónie; Kristus, ktorého napodobňujeme v modlitbe ako vzor a majster nášho vzťahu k Otcovi."

V dnešnej dobe panuje značný zmätok, nejednoznačnosť a neistota v doktrinálnom a morálnom učení, a to tak mimo Cirkvi, ako aj v jej vnútri, najmä však pokiaľ ide o identitu Krista a spásu, ktorú prináša. Už svätý Peter s istotou a radikálnosťou výslovne vyhlasuje: "V nikom inom niet spásy. Lebo niet iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mohli dosiahnuť spásu." (Sk 4, 12). Dnes sa však Ježiš Kristus a kresťanstvo stotožňujú s Budhom a budhizmom a Mohamedom a islamom. V tejto súvislosti som považoval za potrebné predstaviť základy duchovného života: ako postupovať v našom duchovnom živote a v našom osobnom vzťahu s Ježišom Kristom. Práve o tom je Katechéza duchovného života. Hoci som ho takto nazval, nemal som v úmysle konkurovať Katechizmu Katolíckej cirkvi. Má užší rozsah. Katechizmus duchovného života nám chce pomôcť hlbšie a dôvernejšie prežívať znamenia a tajomné nástroje, ktorými sú sviatosti, tajomstvo kríža, objavovať krásu a sviatosť liturgie, ústredné miesto Božieho slova a modlitby v živote kresťana, a dúfam, že týmto spôsobom odpovedá na hlbokú potrebu našej doby.

Mnohí dnes zabudli na Boha; vo väčšine západných krajín ľudia považujú svoj život, jeho skutočný zmysel a seba samých za izolovaných jednotlivcov, hľadajúcich pominuteľné pôžitky a bohatstvo, ktoré je v podstate materiálne a pozemské. Takéto chápanie seba samého je prázdne; je duchovne skrachované. Keď vidíme túto duchovnú prázdnotu za závojom všetkého materiálneho blahobytu a morálneho a kultúrneho úpadku, sme nútení vzdialiť sa od tohto sveta a jeho modelov. Odstupujeme od sveta a jeho ilúzií nie preto, že by sme pohŕdali stvorením a našou spoločnosťou, ale preto, aby sme hľadali pravdu. Vráťme sa do asketickej jednoduchosti púšte, kde sa môžeme bez rozptýlenia znovu naučiť základy monoteizmu, znovu objaviť seba a Boha, svoju závislosť od neho, ťaživú realitu nášho hriechu a potrebu milosrdenstva.

Aj pri prežívaní našej potreby sme závislí od Božej milosti. On je ten, kto nás obracia k sebe. Vedie nás tak, ako viedol Židov na púšti. Duchovný život nám nikdy nedovolí ilúziu sebestačnosti, nikdy nám nedá falošný pocit istoty. Keď nás Boh vedie, dáva nám jasne najavo, že sme ospravedlnení jedine v Ježišovi Kristovi: skrze Krista, v Kristovi a s Kristom. Sme na ňom závislí. On je naša skala. Božie slovo je naším pevným základom. Svetský život je postavený na piesku alebo možno na bahne mnohých vrstiev relativizmu. Keď sa pozeráme na túto realitu, na ilúzie svetskosti a iluzórne pokrytectvo moralizmu oddeleného od Boha, vidíme aj svoju vlastnú potrebu neustále sa usilovať stále viac približovať ku Kristovi, vracať sa k jeho slovu a k jednoduchosti kresťanskej viery. Je to jednoduchosť púšte: prijať našu závislosť od Boha a byť vnímaví na jeho dary lásky a milosti, ktorými nás pripodobňuje sebe. Keď sa utiahneme do púšte, uvedomíme si pravdu, že stvorenie je vo vojne. Duchovný boj so zlom je súčasťou kresťanského života. Svätý Pavol hovorí: "Veď nebojujeme proti nejakej obyčajnej ľudskej moci, ale proti vládcom a autoritám, proti tým, čo majú svoju ríšu temnoty v tomto svete, proti zlým duchom v povetrí." (Ef 6, 12)

Sám Kristus odišiel na púšť bojovať so Satanom (Mt 4, 1 - 11; Lk 4, 1 - 13). Aby sme mohli bojovať, musíme byť primerane vybavení a našou zbraňou je Božie slovo. List Židom ho nazýva "dvojsečným mečom" v našich rukách. (Hebr 4,12) Sám Kristus sa vo svojom boji so Satanom odvoláva na Písmo. Sme slabí a svet je plný pokušení, hriechov a stôp zla. Démoni sa neustále usilujú o naše zničenie, zúfalstvo a vzdialenie sa od Boha. Víťazstvo Cirkvi je isté vďaka smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista, ale boj pokračuje v srdci každého z nás. Každý deň sme pozvaní bojovať, disciplinovať vlastnú myseľ a telo a znovu sa vrátiť k Bohu, upierať zrak na kríž a trpieť s Kristom. Keď čítame Písmo, vstupujeme do dôvernejšieho vzťahu s Bohom. Učíme sa rozpoznávať jeho hlas a približovať sa k nemu vo chvíľach pokušenia a vo chvíľach utrpenia.

Duchovný zápas je vždy rovnaký. Božie slovo bolo vždy našou zbraňou a my sa k nemu musíme vždy vracať. Aké je smutné, že mnohí biskupi a niektorí duchovní prestali veriacim pripomínať realitu duchovného boja a potrebu obracať sa a približovať sa k Bohu každý deň - nielen preto, aby sme našli útechu a potechu uprostred všetkých svetských protivenstiev, ale preto, že vo vesmírnom zápase sme od neho úplne závislí. Všetci sme vo vojne, či si to uvedomujeme, alebo nie. Je dobré, aby sme si to všetci uvedomili a denne sa uisťovali, že bojujeme na Božej strane. Je tiež smutné pozorovať, ako mnohí zabudli, že už od Mojžišových čias sa náš nepriateľ snaží obmedziť slobodu uctievania Božieho ľudu. Kult práce a svetských zábav, kult absolútnej slobody, dostal prednosť pred kultom Boha. Ohrozenie náboženskej slobody má dnes mnoho podôb. Na celom svete naďalej zomiera nespočetné množstvo mučeníkov za vieru. Ale aj na Západe je náboženská sloboda ohrozená. Často nejde o otvorenú nenávisť voči viere, ale o kombináciu skrytých predsudkov voči kresťanstvu, autoritárskych impulzov zo strany sekulárnych vlád a nedbanlivosti mnohých kresťanov. Počas pandémie boli drakonické obmedzenia omše všeobecne akceptované bez námietok. Určite je dobré chrániť ľudský život. Ale nie je dobré nebrať ohľad na to, čoho sa človek vzdal: to nie je život!

Spomeňte si na Knihu Exodus, kde sa desať egyptských rán, exodus Hebrejov a zničenie Egypta odohrali preto, aby Boží ľud mal slobodu uctievania a mohol uctievať Boha spôsobom, ktorý on sám určil. Náboženská sloboda sa musí považovať za samozrejmosť, nesmie byť ohrozená ani zanedbávaná. Musíme sa stretávať na svätej omši a prijímať nášho Pána v Eucharistii, ako nám to prikázal. Nesmieme zabúdať, že Eucharistia je "prameňom a vrcholom celého kresťanského života" (LG 11). Niekedy sa musíme prispôsobiť. Budeme čeliť novým pandémiám a iným mimoriadnym situáciám a bude sa diskutovať o tom, ako im najlepšie čeliť vo vzťahu k sláveniu Eucharistie a iných sviatostí. To je dobré. Liberálna demokracia si vyžaduje diskusiu, nie diktatúru. V tejto diskusii sa však nikdy nesmie zanedbať význam našej adorácie Boha. Liberálne demokracie musia tiež celkom nevyhnutne rešpektovať Boha; to je neoddiskutovateľné. Kristus nám vydobyl slobodu od hriechu a slobodu uctievať Boha v duchu a pravde. Nesmieme riskovať stratu tejto slobody, ak zanedbáme sviatosti, ktorými v nás udržiava svoj vlastný božský život, dáva mu rast a robí ho životom pre Boha s Bohom a v Bohu.

Sviatosti sú najvzácnejším Božím darom jeho Cirkvi - sú to úkony Božej milosti a prostriedky milosti, prostredníctvom ktorých sa s nami pravidelne stretáva a udržiava nás. Dnes si musíme tieto hlboké dary znovu vyzdvihnúť. Sviatosti zostávajú súčasťou života veriacich, ale ich význam je zabudnutý, banalizovaný a slávený s folklórnou povrchnosťou, často zatienený svetskými záujmami. Musíme ich znovu objaviť ako hlavné prostriedky milosti, ktoré Ježiš ustanovil vo svojej Cirkvi. Potrebujeme ich správne pochopiť a tajomne prežívať. Nie sú to sociálne záležitosti. Nie sú to len chvíle družnosti a rodinného zdieľania. Napríklad krst by sa nemal odkladať, kým sa nezíde celá rodina. Nie, "svätý krst je základom celého kresťanského života, bránou k životu v Duchu ("vitae spiritualis ianua") a bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam". (KKC 1213) Krst je ponorením sa do božského života, trojičného života. Krstom už patríme Bohu. Stávame sa Božím vlastníctvom, chrámom Ducha Svätého. Stávame sa Božími deťmi a Boh sa stáva naším Otcom. Stávame sa dedičmi: Božími dedičmi, spoludedičmi s Kristom, ak máme skutočnú účasť na jeho utrpení (porov. Rim 8, 17). Rodičia by sa mali poponáhľať pokrstiť svoje deti. Prostredníctvom sviatostí sa stretávame s Kristom; on sa zvelebuje v tichu našich sŕdc. Každá zo siedmich sviatostí je darom Cirkvi a osvetľuje nám, ako Boh zasahuje do nášho života pre našu spásu.

Najdôležitejšia je svätá Eucharistia. Bez viery v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii sa Cirkev a jej liturgia stávajú úplne horizontálnym a sekularizovaným fenoménom. Cirkev stráca zmysel svojej existencie. Ak v nej Kristus neprebýva hmatateľne, viditeľne, sviatostne, akú dobrú správu ponúkneme svetu? Aký zmysel má evanjelizácia? Keď kresťania zabúdajú, prečo sú kresťanmi, keď strácajú zo zreteľa Boží primát v liturgickom slávení a vo svojej každodennej existencii, spoločenstvo upadá. Strácame smer a stávame sa roztržitými. Zabúdame na evanjelium a strácame zo zreteľa svoj cieľ. Tí, ktorí stále pristupujú k Eucharistii, hoci im chýba viera v skutočnú prítomnosť Krista, ju pravdepodobne prijímajú nehodne. Tým škodia vlastnému telu, privolávajú na seba odsúdenie a v konečnom dôsledku urýchľujú úpadok kresťanského spoločenstva. Na obnovu Cirkvi stačí počúvať Ježišove slová: "Toto je moje Telo", "Toto je moja Krv" (Mk 14, 22 - 24). Kristus jednoducho nie je prítomný v myšlienkach, subjektívne, keď sa zhromažďujeme na omši. Je medzi nami prítomný viditeľne, sviatostne a fyzicky tým najvznešenejším spôsobom - svojím Telom, Krvou, Dušou a Božstvom pod podobou eucharistických darov. Dáva sa nám ako pokrm. Vstupuje do našich tiel. A nikdy sa v nás nestráca, ale my sme v ňom prijatí.

Taká krásna je svätá omša. Keď sa nad ňou len na chvíľu zamyslíme a začneme kontemplovať nesmiernosť Eucharistie, naša viera v jeho prítomnosť musí ožiť a pozdvihnúť naše srdcia k nemu.

V Eucharistii máme osobné stretnutie s Ježišom Kristom. Ak sme sa s ním stretli, ako by sme netúžili zostať s ním v adorácii. Minúty a hodiny, ktoré strávime v jeho eucharistickej prítomnosti, pokračujú v jeho diele premieňania a pripodobňovania sa mu. Liturgia je posvätná. Je našou povinnosťou prispôsobiť sa jej, nechať sa ňou formovať a odrážať jej svätosť, a to pre naše dobro i pre dobro iných. Je to celkom zjavné v našej kontemplácii toho, čo robíme v liturgii. Pripomíname si umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána, ktorými nás vykúpil a vtiahol do svojho božského života. Aký priestor pri takomto konaní zostáva pre subjektívne preferencie alebo čokoľvek triviálne. Veriacim to treba pripomínať slovom i skutkom. Ich formácia vychádza zo zdravého učenia o viere a kresťanských tajomstvách zverených Cirkvi, ako aj z liturgie slávenej s úctou, posvätnosťou a bázňou, s priestorom na ticho, v ktorom sa prehlbuje naše stretnutie s Pánom.

Na to, aby bola eucharistia možná, je však nevyhnutná prítomnosť kňaza, ktorý platne prijal posvätný úrad. Kňaz je osoba úplne oddaná Bohu a jeho Cirkvi. Kňaz nie je len alter Christus, ale je priamo ipse Christus, sám Kristus. Musí sa prispôsobiť, identifikovať a pripodobniť Kristovi. Kňaz je zasvätenou osobou, ktorá je vždy schopná povedať: "Som si vedomý, že Ty, všemohúci Bože, musíš byť hlavným cieľom môjho života, aby každé slovo, každá emócia vyjadrovala Teba." (Z Traktátu o Trojici od sv. biskupa Hilára, Lib. 1, 37-38; Pl. 10, 48-49.)

Spoveď je druhou sviatosťou, ktorá sa dosť často zanedbáva. Aj ona má svoj pôvod v evanjeliu. (Mk 1, 15) Pokánie je začiatkom božského života, obnovou nášho priateľstva s Bohom. Sviatosť pokánia je úžasný dar, prostredníctvom ktorého nám Pán obnovuje svoju milosť. Musíme prijať do svojho srdca ľútosť nad svojimi hriechmi, ktorá je dielom Ducha Svätého, a prijať slobodu od hriechov, ktorá vyplýva z pokánia. Musíme si zvyknúť každý deň sa nanovo obracať k Pánovi a rýchlo uniknúť zúfalstvu a zvodom tohto sveta. Namiesto toho, aby sme prijali dar spovede, príliš veľa ľudí voči nej pociťuje odpor. Tak veľmi pohŕdajú pravdou, pravdou, že oni - my - sme hriešnici, ktorí potrebujú Božie milosrdenstvo. Žiaľ, v posledných desaťročiach sme stratili zmysel pre hriech. Morálne zmýšľanie sa stalo príliš subjektívne orientované a mnohí veriaci nedokážu jasne a jednoducho spytovať svoje svedomie. Možno sa niektorí veriaci odmietajú vyspovedať aj preto, že sa nechcú podriadiť autorite kňazov, ktorých povesť je pošpinená zverstvami sexuálneho zneužívania, ktorých sa dopustilo nemálo ľudí. Táto vzbura je však scestná. Spoveď nemá nič spoločné s osobným charakterom kňaza. Kristus odpúšťa práve prostredníctvom kňaza. My všetci ho prosíme o odpustenie. A žiadna nedôvera, odpor, vlažnosť či pýcha by nám nikdy nemali brániť v tom, aby sme sa utiekali prijať jeho milosrdenstvo.

Potrebujeme spoveď, pretože vďaka nej sme znovu pripustení do spoločenstva s Bohom, stávame sa hodnými znovu ho prijať v Eucharistii. Na hĺbku Eucharistie sa tak ľahko zabúda, tak ľahko sa zanedbáva, tak ľahko sa prijíma banálne, ako sa v reštaurácii konzumuje ryba. Boh v Eucharistii sa považuje za banálnu vec, za nič. Dobrá správa je, že Ježiš Kristus, druhá osoba Svätej Trojice, sa stal človekom, aby sme sa skrze neho obnovili v priateľstve s Otcom. Otcovia to nazývali "admirabile commercium", obdivuhodná výmena. Celá dobrá správa a celé dejiny spásy sú zhrnuté v Eucharistii. Pri Poslednej večeri Ježiš ustanovil kňazstvo a Eucharistiu, pričom vo svojej mysli anticipoval definitívny akt, ktorým naplní svoje poslanie a obetu spásy na zemi a zjaví Božiu lásku: svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Urobil to v posledných hodinách svojho pozemského života. Predznamenal svoje víťazstvo a urobil z neho niečo, čo navždy pretrvá v spoločenstve jeho priateľov, ktorým je Cirkev. Preto je Eucharistia "prameňom a vrcholom kresťanského života" - sebazjavenie Boha na kríži a prostriedok, ktorým obnovuje naše priateľstvo s ním. A je to naša účasť na jeho obete, prostredníctvom ktorej sa mu pripodobňujeme, postupne premieňaní jeho milosťami.

Príliš často sú tajomstvá našej viery popierané kultúrnymi a folklórnymi prvkami, utopené v tom, čo je populárne, čo vyvoláva nadšenie a čo sa často falošne nazýva inkulturáciou alebo "znamením doby". Hĺbka je zatienená povrchnosťou. Bez hlbokých koreňov vo Svätom písme a Tradícii sa aj dobré pastoračné záujmy môžu zveličovať, čo nás vzďaľuje od spásonosnej hĺbky a pripravuje nás o jasnosť evanjelia. V dnešnom slávení Eucharistie je mnoho výziev, ale azda všetky majú jedno spoločné: zamieňajú posvätné so svetským, trvalé s pominuteľným, to, čo je Božou pokorou a ponížením, s tým, čo je krikľavé a ľudské. Protiliekom je mlčanie. V tichu sa vraciame k Božej prítomnosti v našom srdci. V tichu sa relativizujú všetky rozruchy a rozptýlenia, a dokonca aj tie najoprávnenejšie obavy, keď sa správne vzťahujú na kríž. Tam, v tichu, pri úpätí kríža, sa všetko - každý čin, každá myšlienka, každé zranenie - zjavuje vo svete evanjelia. Všetko, vrátane nás samých, sa tam ponúka Bohu. A v modlitbe nie sme sami. V tichu v nás počujeme volanie Ducha Svätého - Boha, ktorý nás oslovuje. Vstup do tohto ticha a účasť na Božom živote nás pripravuje na to, aby sme pohanom ohlasovali nevystihnuteľné Kristovo bohatstvo a jasne (všetkým) ukázali, ako sa toto tajomné rozhodnutie (uskutočňuje). Od vekov bolo skryté v Bohu, Stvoriteľovi všetkého, ale teraz sa prostredníctvom Cirkvi zjavila kniežatám a mocnostiam v nebi nesmierna Božia múdrosť. Tak sa od večnosti rozhodol, že to urobí prostredníctvom nášho Pána Ježiša Krista. (Ef 3, 8-11).

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!