Protestantská drina vs. Katolícka siesta

Zdroj: unsplash.org

Spoločnosť založená na protestantskej pracovnej etike, spoločnosť bez prestávok, je antihumánna spoločnosť, ktorá zaobchádza s ľuďmi ako so strojmi.

Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti. 1 Tim 6,10

Na nedávnom stretnutí Spoločnosti Svätého mena náš kňaz prednášal o dobrodení pre kňazov, ktorí žijú spoločným spôsobom života naplneným bratskou láskou a časom na spoločnú modlitbu. Použil príklad francúzskych jezuitov v Novom Francúzsku, ktorí počas prvých rokov svojho pôsobenia v Kanade zaznamenali len malý úspech; po prijatí novej stratégie sa všetko zmenilo.

Ponajprv, keď jezuiti prišli, usúdili, že najlepším spôsobom evanjelizácie domorodcov je žiť medzi nimi a získať si ich dôveru a priateľstvo, čo by pomohlo aj pri osvojovaní si jazyka a pochopení ich duchovných tradícií. Samozrejme, v tomto zmýšľaní bolo veľa pravdy, hoci po mnohých námahách a problémoch sa ukázal nedostatok.

Prvé roky misionárskej práce v Kanade boli strastiplné a plné obetí, keďže katolícki kňazi žili v podstate sami v odľahlých dedinách s domorodcami. Tlačili sa pri ohni v zadymenej chatrči, okolo nich pobehovali psy a nahé deti, zatiaľ čo sa pri svetle ohňa snažili modliť svoje ofícium. Domorodci si misionárov vo väčšine prípadov skutočne obľúbili a vznikali medzi nimi veľké priateľstvá. Obrátenia však boli zriedkavé a zdalo sa, že úsilie, ktoré vynakladali hrdinskí misionári, neprinášalo ovocie účinnej evanjelizácie. 

Jean de Brébeuf a jeho spoločníci posielali v priebehu rokov do Francúzska listy, v ktorých opisovali svoje zážitky. Mladý francúzsky kňaz, ktorý sa mal po príchode do Severnej Ameriky stať novým predstaveným misie Huronia, vymyslel plán. Sníval o systéme priorátu, v ktorom by kňazi žili spoločne v tesnej blízkosti domorodcov, ale nie s nimi. Tak vznikla dedina Sainte-Marie Among the Hurons.

Odtiaľ pravidelne dochádzali na svätú omšu, spovedanie a katechézu. Potom sa vracali do kláštora, kde si mohli oddýchnuť, rekreovať sa a tráviť čas štúdiom a modlitbou. To bolo veľmi odlišné od toho, ako žili misijní kňazi a pre Brébeufa a ostatných to bola vítaná zmena.

Je prekvapivé, že keď kňazi trávili menej času medzi domorodcami v ich prirodzených príbytkoch, konverzie sa stávali častejšími a začali byť oveľa hojnejšie. Ako je to možné?

Nešlo o to, že by hrdinskí misionári, ktorí razili cestu novému systému, boli úplne neúčinní alebo že by ich práca bola márna. Ale stres z osamelého života bez bratskej lásky a spoločného modlitbového života s bratmi kňazmi zabrzdil ich rast v duchovnom živote. Hovorím to v relatívnom zmysle, pretože sa neodvažujem obviňovať týchto veľkých svätcov z nejakej duchovnej vyprahnutosti, akoby som bol na mieste, aby som hodnotil ich vnútorný život. Kňazi sú však ľudské bytosti, rovnako ako vy a ja, a potrebujú oddych, priateľstvo, štúdium, ticho a musia tráviť čas adoráciou Najsvätejšej sviatosti, čo všetko bolo prakticky nemožné, keď žili sami medzi domorodcami.

Priorát poskytoval kňazom miesto, kde mohli načerpať nové sily a rásť vo svätosti, a tento rast vo svätosti bol pre evanjelizáciu divokej kultúry účinnejší ako akákoľvek fyzická alebo intelektuálna činnosť.

Náš duchovný otec nám to predniesol, aby vysvetlil našej skupine laikov, že aj rodiny si musia osvojiť túto mentalitu, ktorá je taká ťažká vo svete, kde je každý stále „v pohybe“ a musí niekde byť a niečo robiť. Z pohľadu rodičov všetky aktivity a dokonca aj cirkevné podujatia vo svete môžu zostať neplodné, ak rodina netrávi čas v tichej modlitbe a mimo hluku nášho pohanského sveta.

Keď som počúval duchovného otca, pripomenul som si skutočnosť, že katolícka civilizácia si po stáročia osvojovala práve túto mentalitu, ktorá sa prejavovala siestou.

Keď si my moderní ľudia žijúci v našom industrializovanom svete predstavíme siestu, pravdepodobne si spomenieme na stereotypy o Talianoch a Mexičanoch, ktorí po výdatnom obede odchádzajú z práce, aby si mohli zapáliť a zdriemnuť, v porovnaní s horlivou pracovnou etikou Severoameričanov, ktorí sa takýmto hlúpym činnostiam nevenujú, pretože sa usilujú byť „produktívnejší“.

 Sme však naozaj produktívnejší ako tí šťastní Latinoameričania, ktorí si popoludní nájdu čas na to, aby zavreli obchody a navštívili krajinu snov? Sme zdravší? Sme šťastnejší?

Produktívna mentalita severoamerického života sa často pripisuje protestantskej pracovnej etike, ktorú mnohí považujú za pozitívnu vlastnosť, ale ja si myslím, že by sme ju mali považovať za hanlivú. Je iróniou, že protestantizmus je do veľkej miery založený na odmietaní potreby práce v duchovnom živote v ekonómii milosti, ale dal nám spoločenský rámec, v ktorom všetci pracujeme do úmoru pre mamonu a materiálny blahobyt. Je ironické, že protestantizmus je do veľkej miery založený na odmietaní potreby skutkov v duchovnom živote v ekonómii milosti, ale dal nám spoločenský rámec, v ktorom sme všetci upracovaní až do špiku kostí pre mamonu a materiálny blahobyt.

Spoločnosť založená na protestantskej pracovnej etike, spoločnosť bez siesty, je antihumánna spoločnosť, ktorá zaobchádza s ľuďmi ako so strojmi. V skutočnosti sa k ľuďom správa horšie ako k zvieratám. Dokonca aj dobytok potrebuje odpočinok medzi orbou a pobytom na pastvinách, ale ľudia majú tridsať minút na zjedenie sendviča a musia sa uskromniť s desiatimi dňami v roku na odpočinok.

Protestantská mentalita, ktorá v Severnej Amerike po stáročia obklopovala naše ekonomické vnímanie, nás urobila veľmi bohatými, ale aj veľmi chorými. Sme chorí fyzicky, pretože si nemôžeme nájsť čas na varenie; sme chorí duševne, pretože si nemôžeme nájsť čas na odpočinok; a sme chorí duchovne, pretože nám nie je dopriaty čas na stretnutie s Bohom. Dokonca aj naša predstavivosť ochorela, pretože sme boli ochudobnení o ten posvätný čas popoludní, keď je slnko najvyššie na oblohe, keď zatvárame oči a snívame o vzdušných zámkoch.

Rodinný dom musí byť ako kláštor v Sainte-Marie medzi Huronmi a my si musíme nájsť čas, aby sme opustili divoký chaos padlého sveta a strávili čas pri stole, čas v slnečnej izbe s knihou a čas na kolenách s ružencom v ruke. Ak to nebudeme robiť so svojimi blízkymi, ocitneme sa v situácii, keď naše veľké úsilie, ktoré prinieslo mnoho materiálnych plodov, bude v našich dušiach a v dušiach našich detí bez ovocia.

Samozrejme, v istom zmysle sme obeťami tohto sveta, ktorý sme nevytvorili, a viem si predstaviť, že vás šéf asi dlho nepodrží, ak sa budete odvolávať na svoje náboženské presvedčenie ako na zámienku, aby ste na poludnie odišli domov a vrátili sa o pol tretej. Podobne riaditeľ pravdepodobne zavolá inšpektora, ak vaše dieťa každý deň zmizne na tri hodiny, aby sa po výdatnom obede vrátilo domov a zdriemlo si.

Latinoameričan, ktorý si poobede urobí dlhú prestávku, nie je lenivý, je to človek. Neukladá si poklady na zemi, pretože chápe, že na jeho pohrebe nikto za pohrebným autom nebude ťahať jeho bankový trezor. Ak teda nemôžeme očakávať, že nám naši šéfovia a vlády poskytnú posvätné právo na oddych a načerpanie nových síl, budeme musieť byť kreatívni a nájsť spôsoby, ako si urobiť minisiestu všade, kde sa dá. 

U každého to bude inak, ale je žiaduce, aby sme sa zamysleli nad svojou každodennou prácou a zhodnotili, kedy môžu nastať tie vhodné okamihy, aby sme sa osviežili a boli zdraví ako starček s mozoľnatými rukami driemajúci pod stromom.

Kennedy Hall

Zdroj: crisismagazine.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.