SVET SA STÁVA TEMNEJŠÍM- NOVOROČNÉ POSOLSTVO BENEDIKTA XVI.
Svet sa stáva o čosi temnejším. Taliansky filozof Stefano Fontana dokonale vyjadril to, čo posledné hodiny zažíva každý z nás. Telesná schránka Benedikta XVI. už vyhasínala niekoľko rokov, avšak je na nás aby ho jeho posolstvo postupne prežiarilo...
Dnes, keď slávime koniec vianočnej oktávy a zároveň nový rok, keď sme 8 dní rozjímali nad tým, ako sa neviditeľný Boh ukázal v betlehemskej maštali ako Láska. Deus Caritas Est. Prvá encyklika Benedikta XVI. sa stala zároveň jeho poslednou. Svätý Otec už medzi nami nie je a nikdy viac nebudeme počuť jeho nežné slová, plné pokoja, rozvahy a múdrosti, ostávajú nám však jeho diela. Ako sa to s velikánmi stáva, sú často obeťou vykrúcaní a dezinterpretácií. Kým bol kardinál Ratzinger vykresľovaný ako zatuchnutý konzervatívec, zaspatý v minulosti, v jeho prvej encyklike hovorí o Bohu ako o láske, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Stáva sa to programovým vyhlásením aj po jeho odstúpení z úradu pápeža, keď bude do svojej smrti žiť slová, ktoré v tejto encyklike napísal: „Pápež Gregor veľký vo svojich Pastoračných pravidlách napísal, že Dobrý pastier musí byť zakotvený v kontemplácii. Len týmto spôsobom totiž môže prijať do svojho vnútra potreby druhých tak, aby sa stali jeho.“
Odchod Benedikta XVI., nás vedie k zamysleniu sa nad celým jeho posolstvom. Jeho osoba a pontifikát sú cieľene vykrúcané už niekoľko rokov ako nástroje liberálnej ideológie, ktorá sa chce popasovať s minulosťou Cirkvi ako niečim temným, dnes už nič nehovoriacim. Hoci on nás opustil, jeho slová, ktoré nám Boh skrze tohto spolupracovníka pravdy odovzdal, ostávajú. Dnes, keď si naša mladá krajina a náš národ pripomína 30. výročie založenia Slovenskej republiky, je potrebné, aby sme kontemplovali tohto velikána ducha. Ak si náš národ nebude vážiť týchto velikánov ducha, ktorí sú niekedy skrytý aj medzi nami, častokrát ostrakizovaní, upadne do zabudnutia. Symbolický odchod Svätého Otca do večnosti deň pred týmto výročím našej republiky nás pozýva prekonať našu typickú slovenskú malosť, otvoriť sa svetu a veľkým cieľom. Ak nechceme, aby nás povalila nihilistická, liberálna ideológia, ktorá už zničila šťastie a životy miliónov ľudí, Benedikt XVI. nám ukazuje, že len rozum, zakotvený v tradícií a snúbiaci sa s kresťanskou vierou, na ktorom vyrástla moderná Európa, má nádej na prosperitu a lepšie zajtrajšky. Koľko sme sa poučili z jeho početných príhovorov, kde nás upozorňoval na nebezpečenstvo relativizmu, v ktorom už žiadne pravdy nie sú absolútne, ale sú prispôsobiteľné ideologickým potrebám?
V roku 1934 malý, sedemročný Joseph napísal list Ježiškovi. Je to prvý písomný dokument budúceho pápeža. „Drahé dieťatko, drahý Ježiško. Čoskoro prídeš na zem. Prinesieš radosť mnohým deťom. Aj mne prinesieš radosť. Prosím ťa preto o malý latinsko-nemecký misálik, zelené omšové rúcho a obraz Srdca Ježišovho. Budem vždy dobrý. Srdečný pozdrav Ti posiela Joseph Ratzinger.“
Mladý nemecký teológ, najmladší univerzitný profesor v celom Nemecku, veľmi rýchlo precitne do diania v Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. Uvedomuje si nebezpečie egocentrických nemeckých teológov svetového mena ako Rahner či Küng, ktorí chcú ducha vytvoreného revolúciou roku 1968 preniesť do Cirkvi. Zakotvený v gréckej filozofickej tradícií, ako aj vo veľkých diskusiách univerzít v stredoveku, veľmi dobre si uvedomuje, že v Cirkvi nemôže nastať Zlom s jej minulosťou, pretože niť, ktorá ju spája ako Alfa a Omega, je neprerušená Tradícia. Táto myšlienka je srdcom najdôležitejšieho príhovoru Benedikta XVI., ktorý prednesie niekoľko mesiacov po svojom zvolení na Petrov stolec, o takzvanej hermeneutike kontinuity v reforme. Bola to práve láska malého Josepha k tradičnej liturgii Cirkvi, ktorú podčiarkol vo svojom prvom liste, kedy si od Ježiška prosil malý latinsko-nemecký misálik. Tá ho sprevádzala počas celého života, aj vtedy, keď ho kanonici mníchovskej arcidiecézy veľmi chladno prijali za svojho nového arcipastiera, pretože skalopevne zastával predkoncilovú liturgiu a bol veľkým kritikom nových liturgických spôsobov ktoré sa pretláčali bez toho, aby mali akékoľvek zakotvenie v Tradícii. Práve preto známy životopisec Jána Pavla II. George Weigel nedávno nazval dokument Summorum Pontificum autentickým vysvetlením liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Žiadna výnimka pre isté tvrdohlavé kruhy, ako to tvrdia ideológovia takzvaného Duchu Koncilu, ktorý Benedikt XVI., veľmi rázne odsúdil. Sám si bol vedomí, že je to boj na dlhé trate – aj svoj posledný príhovor kňazom rímskej diecézy venoval práve tejto téme. Tu nejde len o spojitosť akejsi formy liturgie, ale skrze ňu o spojenie so spoločenstvom viery našich predkov, v ktorom nemôže existovať zlom s jej minulosťou. Akcelerácia progresívnych a liberálnych prúdov počas posledných rokov ešte jasnejšie ukazuje, aký to bol prorocký príhovor.
Túžba po tichu a intímnom spojení s Bohom prenikala celý život mladého nemeckého teológa, až do jeho posledných dní ako Kristovho námestníka. V katechéze o svätom Benediktovi, podľa ktorého si vzal svoje meno ako pápež, hovorí, že „život svätého Benedikta bol ponorený do modlitby, nosného základu jeho existencie. Bez modlitby nejestvuje skúsenosť s Bohom. No Benediktova spiritualita nebola len zvnútornenie mimo reality. V nepokojoch a zmätkoch svojej doby žil stále pred Božím zrakom, a práve preto nikdy nestratil zo zreteľa povinnosti každodenného života, ani človeka s jeho konkrétnymi potrebami. Hľadiac na Boha pochopil realitu človeka a jeho poslanie.“
Azda najkrajší príhovor Benedikta XVI. je jeho homília počas vešpier v kartuziánskom kláštore pri hrobe svätého Bruna. Podstata života zasväteného Bohu spočíva v „,Fugitiva relinquere et aeterna captare‘: opustiť prchavú realitu a snažiť sa uchopiť večnosť“.
„Technický rozvoj, zvlášť v oblasti dopravy a komunikácií, urobili život človeka pohodlnejším, ale zároveň viac vzrušujúcim a občas kŕčovitým. Mestá sú takmer vždy hlučné: zriedka v nich nájdeme ticho, pretože v niektorých ich častiach ostáva v pozadí hluk aj v noci. Ďalej rozvoj médií v posledných desaťročiach rozšíril a zosilnel istý fenomén, ktorý sa profiloval v šesťdesiatych rokoch: Virtualita, ktorá hrozí, že prevládne nad realitou. Vždy viac sú ľudia ponorení do virtuálnej dimenzie, aj keď si to neuvedomujú, z dôvodu audiovizuálnych správ, ktoré sprevádzajú ich životy od rána až do noci. Mladí, ktorí sa už narodili v týchto podmienkach, sa akoby snažili zaplniť každý prázdny moment hudbou a obrazmi, práve zo strachu načúvať tomuto prázdnu. Tento trend tu existoval vždy, osobitne medzi mladými v kontexte viac vyvinutejších mestských častí. Dnes však tento trend dosiahol takú úroveň, že môžeme začať hovoriť o antropologickej mutácii. Niektorí ľudia už nie sú viac schopní ostať na dlhší čas v tichu a osamote.
Chcel som zdôrazniť túto sociálno-kultúrnu situáciu, pretože vyzdvihuje osobitnú charizmu kartúzy, ako vzácny dar pre Cirkev a pre svet. Dar, ktorý zahŕňa hlboký odkaz pre náš život a celé ľudstvo. Zhrnul by som to takto: Človek sa utiahnutím sa do ticha a samoty „vystavuje“ realite vo svojej nahote, vystavuje sa „prázdnote“, o ktorej som hovoril pred chvíľou, práve preto, aby zakúsil Plnosť, prítomnosť Boha, Realitu vo svojej plnosti, ktorá sa nachádza za zmyslovo vnímateľnou dimenziou. Je to prítomnosť, ktorá sa dá vnímať v každom stvorení: vo vzduchu, ktorý dýchame, vo svetle, ktoré vidíme a ktoré nás hreje, v rastlinách, v kameňoch... Boh, Creator omnium (Stvoriteľ všetkého), prechádza cez všetky veci. Avšak je nad nimi a práve kvôli tomu je základom všetkého. Mních, zanechajúc všetko, akoby „riskuje“: vydáva sa samote a tichu, aby nežil nič iné ako to, čo je podstatné. A práve v prežívaní toho podstatného nachádza aj hlboké spoločenstvo s bratmi, s každým človekom.“
Svätý Otec Benedikt XVI. nám zanecháva tieto základné posolstvá. Božia láska, ktorá sa vteľuje v betlehemskej maštali, ktorá musí preniknúť celý náš život. Vrcholným sprítomnením tejto lásky je svätá omša. Ak chceme, aby sme nikdy neboli vylúčení zo spoločenstva našich otcov vo viere, musíme dbať o neprerušiteľnosť tejto Tradície. Tieto skutočnosti budú napokon zárukou nášho hlbokého spojenia s Bohom, ktoré je zdrojom skutočného šťastia uprostred meniaceho sa sveta. Pri príležitosti blahorečenia svojho obľúbeného svätca, Johna Henryho Newmana, s ktorým má mnohé spoločené črty, predniesol aj tieto slová, charakteristické aj pre jeho vlastný život: „Motto kardinála Newmana – Cor ad cor loquitur alebo ,Srdce hovorí k srdcu‘ – nám umožňuje nahliadnuť do jeho chápania kresťanského života ako povolania k svätosti, zakúšaného ako hlboká túžba ľudského srdca vstúpiť do dôverného spoločenstva so srdcom Boha. Pripomína nám, že vernosť modlitbe nás postupne premieňa do božskej podoby. Ako napísal v jednej zo svojich kázní, ,,zvyk modlitby, zvyk obracať sa k Bohu a nevidenému svetu v každom období, na každom mieste, v každej núdzi, modlitba, ako hovorím, so sebou nesie to, čo sa dá nazvať prirodzeným účinkom v zduchovňovaní a pozdvihovaní duše. Človek viac nie je tým, čím bol predtým; postupne vstrebáva nové usporiadanie myšlienok, a napĺňa sa novými princípmi‘ (Parochial and Plain Sermons, iv, 230-231).“
Obráťme teraz náš zrak spolu s Benediktom XVI. k Márii a modlime sa :„Koľkokrát povedal Pán, tvoj Syn, to isté svojim učeníkom: Nebojte sa! V golgotskej noci si opäť počula tieto slová. V hodine zrady svojim učeníkom povedal: ,Dúfajte, ja som premohol svet‘ (Jn 16, 33). ,Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje‘ (Jn 14, 27). ,Neboj sa, Mária.‘ V nazaretskej hodine ti anjel povedal aj toto: ,jeho kráľovstvu nebude konca‘ (Lk 11, 33). Skončilo sa azda skôr, než začalo? Nie, pod krížom si sa na základe slov samotného Ježiša stala matkou veriacich. V tejto viere, ktorá bola aj v temnotách Bielej soboty istotou nádeje, si vykročila v ústrety veľkonočnému ránu. Radosť vzkriesenia sa dotkla tvojho srdca a novým spôsobom ťa spojila s učeníkmi, aby sa prostredníctvom viery stali Ježišovou rodinou. Tak si tu bola uprostred spoločenstva veriacich, ktorí sa v dňoch po nanebovzatí jednomyseľne modlili za dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14) a dostali ho v deň Turíc. Ježišovo kráľovstvo bolo iné, než si ho ľudia mohli predstaviť. Toto ,kráľovstvo‘ začínalo v onú hodinu a nikdy sa neskončilo. Ty zostávaš uprostred učeníkov ako ich matka, ako Matka nádeje. Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva! Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie!“
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
