V ŠKOLE MODLITBY II.
Poznámky otca Ľubomíra k nedeľnému evanjeliu. Ak ich chcete pravidelne dostávať, zapíšte sa k odberu noviniek na konci tohto textu a obdržíte ich už v sobotu večer. Tu sú poznámky uverejnené niekoľko dní neskôr.
Bratia a sestry !
Minulý týždeň sme si predstavili osobu blahoslaveného otca Marie Eugéna od dieťaťa Ježiša, ktorý bude našim sprievodcom v uvedení základných myšlienok o živote modlitby. Niektorí z Vás ostali šokovaný z listu otca Hieronymu- trapistu, adresovaného otcovi Mikulášovi, v ktorom píše, že kým človek začne chápať ako začiatočník čo to je modlitba, potrebuje k tomu asi 5000 hodín modlitby.
Z toho by vyplývalo, že je to 28 rokov, pri pol hodine denne. Z tohto už je jasné, že sa nejedná o nič jednoduché a zároveň ak sme všetci pozvaní k životu modlitby, je potrebné toto pozvanie brať vážne a venovať mu dostatočný čas. Z tohto dôvodu pri tradičnom breviári kladie Cirkev na pery kňazov každý týždeň ako prvé slová žalmu č.1- „O Pánovom zákone rozjímam dňom i nocou“.
Na úvod by sa však patrilo v prvom rade definovať čo pod pojmom modlitby myslíme. Klasická je definícia svätého Jána Damascénskeho – „Je to pozdvihnutie mysle k Bohu“. Svätá Terézia Avilská hovorí, že modlitba nie je nič iné ako vzťah priateľstva:
„Podľa môjho názoru totiž nie je ničím iným ako mentálnou modlitbou, ako vzťahom v priateľstve, keď sme mnohokrát tvárou v tvár tomu, o ktorom vieme, že nás miluje.“
Keď si teda chceme spytovať svedomie, nakoľko berieme modlitbu vážne, stačí ak si premietneme do nášho vzťahu k Bohu, či robíme v ňom to, čo očakávame my sami od našich priateľov. Kým starobylí pustovníci, ktorí zasvätili celý život modlitbe a samote s Bohom- skúsenosť, ktorú môžu zacítiť mnohí z nás, ktorí majú úprimní vzťah s Bohom, Terézia stavala svoje kláštory v ruchu miest a predsa odizolovane. Snažila sa vytvoriť priestor pre modlitbu, blízko každodenného života a predsa oddelene.
Z toho vyplýva, že prvým krokom pre každého, kto chce začať modlitby, je vytvoriť si miesto- priestor, kde sa môže venovať pravidelnej modlitbe. Druhý predpoklad je samozrejme plán duchovného života. Pravidelná ranná, večerná modlitba, čas na duchovné čítanie, ruženec a modlitba v prítomnosti sviatosti oltárnej, či jej krátke návštevy.
Páter Pio si bol zo svojej skúsenosti tiež dobre vedomí čítania množstva kvalitnej duchovnej literatúry, ako základu duchovného života. To isté vštepoval aj svojim duchovným deťom, pretože veril, že čítanie dobrých kníh je nevyhnutné pre duchovný pokrok, ako napísal Raffaeline Ceraseovej: "Nenazývaj ma príliš náročným, ak ťa stále prichádzam prosiť, aby si si vážila čítanie čo najviac svätých kníh. Duchovné čítanie je pre vás rovnako potrebné ako vzduch, ktorý dýchate. Čítajte, veľa čítajte a k dobrému čítaniu nikdy nechýba vrúcna a pokorná modlitba". (Epistolario II, p. 433)
„Bude trvať dlhšie alebo kratšie, kým si tento návyk osvojíte, v závislosti od toho, ako vám to milosť uľahčí. Nech sú ťažkosti akokoľvek vážne, musíte sa im venovať dovtedy, kým tento návyk nedosiahnete. Bez tejto zvyčajnej blízkosti s dobrým Ježišom by tento púštny priestor nemal zmysel a stratil by svoj hlboký význam. Ponúkal by len nudu alebo, čo je ešte horšie, stal by sa útočiskom malomyseľnosti a lenivosti.“[1]
Mnohí veriaci si môžu položiť otázku, či nestačí sa pomodliť ruženec, alebo ísť na svätú omšu. Odpoveď nám dáva Terézia: „Chcel by som, aby ste sa presvedčili o tejto pravde," hovorí svojim dcéram, "že ak chcete dobre recitovať Otče náš, musíte zostať s Majstrom, ktorý vás to naučil.“
Bez toho, aby sme sa snažili aj o formu rozjímavej modlitby, všetky naše ústne modlitby sa stanú len odrapotanými, bez toho aby sme naozaj splnili Damascénskeho definíciu- pozdvihli si mysle k Bohu.
„Modlitba sa stotožňuje s každým životným hnutím milosti v našej duši. Táto milosť je synovská; jej základným hnutím je vzostup k Bohu. Keď duša už nedokáže alebo nevie urobiť toto gesto, ktoré je vlastnou modlitbou, znamená to, že milosť v nej odumrela alebo je blízko smrti“.
Tým, že človek je rozumoví tvor, mentálna-rozumová modlitba je pre neho kľúčová, pretože zodpovedá spôsobu akým nás Boh stvoril. Preto práve prvým blahodarným účinkom modlitby je že upevňuje presvedčenie v našom základnom smerovaní k Bohu. Tým, že má vplyv na náš intelekt-rozum, tak má dopad na následné naše konanie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom našej vôle. Preto sa takto modlitba stáva zdrojom konkrétnych skutkov a prejavov motivovaných nadprirodzenou čnosťou lásky.
Keď sa modlitba stane kontemplatívnou, podľa slov apoštola premieňa dušu od jasnosti k jasnosti k podobnosti s Bohom (porov. 2 Kor 3, 18, Vulg.).
„Aby sme sa mohli stretnúť s touto Láskou, ktorou je Boh, musíme mať posväcujúcu milosť, ktorá je rovnakej podstaty ako Boh, a preto môžeme milovať ako on. Táto milosť, ktorá nás robí jeho deťmi, je postojom zjednotenia, výmeny alebo dôverného vzťahu s Bohom, vzájomného života. Boh Láska, večne činný, nás žiada a čaká na nás. On je však nemenný: to naša láska sa k nemu musí približovať“.[2]
Aby sme teda mohli vôbec aktivovať v nás tento nadprirodzený život čností, viery, nádeje a lásky je nevyhnutné aby sme boli neustále v stave posväcujúcej milosti, teda človek v stave ťažkého hriechu nie je schopný v pravom slova zmysle modlitby, duchovného života. Veď keď Terézia definuje modlitbu ako vzťah priateľstva, a svätý Augustín definuje stav ťažkého hriechu ako stav nepriateľstva, tak je evidentné že sú to dva protirečivé stavy.
Priateľstvo s Bohom v modlitbe ako aj láskyplný vzťah s priateľom sú inšpirované láskou, ale tieto dve lásky nie sú rovnakej povahy. Prvé je nadprirodzené, druhé je prirodzené. Vidíme priateľa, ktorého milujeme, stýkame sa s ním, oceňujeme jeho vlastnosti, cítime jeho náklonnosť k nám a našu k nemu. Táto náklonnosť, aj keď je čistá, sa rozvíja na prirodzenej úrovni a zahŕňa naše ľudské schopnosti. Na druhej strane nevidím Boha, s ktorým ma spája modlitba: je to čistý Duch, nekonečné Bytie, neuchopiteľné mojimi ľudskými schopnosťami: "Boha nikto nikdy nevidel: jediný Syn, ktorý je Boh a je v lone Otca, ten ho zjavil" (Jn 1, 18).
Z toho čo sme si zatiaľ povedali nám môžu ako záver poslúžiť dve skutočnosti. Modlitba je zo svojej podstaty priateľským vzťahom s Bohom a ako to už definoval Aristoteles, vlastnosťou priateľov je byť spolu. Z toho vyplýva druhý záver, že pri modlitbe je najdôležitejšia modlitba. K tomu aby sa jej človek naučil, je potrebné jej praktizovanie. Priateľom sa učí byť človek tak, že sa ním stáva.
„Všimnime si čo náš Pán vyčíta všetkým tým, ktorí sa pokladajú za jeho verných priateľov:“ Vaša láska je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána“ (Oz 6,4). Tento verš by sme mohli pretlmočiť aj takto: začnete, ale nevytrváte, prichádzate, ale vzápätí odchádzate. Vaša vytrvalosť nevydrží dlhšie ako jedno ráno, nanajvýš jeden deň! Nie je ťažké povedať: Milujem ťa! Ťažkosť sa objaví v momente, keď pripojíme k tomu slovko: navždy, ale ešte viac, keď príde na to, aby sme premenili naši vyznanie na konkrétne skutky. Lebo „navždy“ trvá dlho, veľmi dlho. Pokiaľ je okúzlenie milovanou osobou ešte živé, zachovávanie vernosti nie je namáhavé ani strastiplné. Aby však toto očarenie postupom času, ktorý odhaľuje realitu života“, neochablo, mal by byť ten, kto miluje, schopný svoje očarenie v sebe prebúdzať, aby ho udržal v pôvodnej sviežosti“.[3]
[1] Dieťaťa Ježiša, Mária Eugena. Prvé kroky v modlitbe (Karmelitánske cesty) (talianske vydanie) (s. 10). Edícia OCD. Kindle Edition.
[2] Dieťaťa Ježiša, Mária Eugena. Prvé kroky v modlitbe (Karmelitánske cesty) (talianske vydanie) (s. 14). Edícia OCD. Kindle Edition
[3] Otec Hieronym, Žeravé uhlíky, s.24
S láskou Vás žehná Váš,
o. Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
