Zabudnuté tradície – čo sú to kántry?
Drahí bratia a sestry !
Slávime rorátnu svätú omšu a zároveň máme kántrovú sobotu.
Čo sú to však tie kántry ? Často o nich hovoríme, ale možno menej vieme o čo ide. Tradične sa jedná o štyri obdobia v roku, v liturgickom kalendári, keď sa postíme a odriekame si jedlo. Sú to dni duchovnej obnovy, kedy sa viac venujeme okrem pôstu modlitbe a prosíme o svetlo Ducha Svätého k tomu, aby sme spoznali kam sme sa od uplynulých kántrových dní posunuli v našom duchovnom živote.
Kántrové dni boli zvyčajne na začiatkoch ročných období a ich cieľom bolo zároveň poďakovať Bohu za dary prírody, aby sa človek naučil ich miernemu užívaniu a vedel sa o tieto dobrá deliť s blížnym.
Historicky nachádzame už kázne pápeža Leva Veľkého pri príležitosti kántrových dní, teda hovoríme o piatom storočí. Práve tento veľký pápež poznamenáva na margo decembrových kántrových dní, že je veľmi užitočné, aby sme na počiatok zimy obetovali tieto naše pôsty Božej prozreteľnosti skrze naše odriekanie a almužnu. Zároveň patrí medzi starobylú tradíciu z apoštolských čias, že práve túto sobotu boli vysviacaní kňazi a diakoni na službu veriacim. Tí svoje pôsty a obety obetovali Všemohúcemu aby im ráčil udeliť svätých a horlivých služobníkov oltára.
Dnes, keď slávime túto rorátnu svätú omšu uprostred tmy, myslíme jednak na tmu, ktorá obklopuje aj spoločenstvo kňazov Kristovej Cirkvi ale i mnohých veriacich, ktorí ju poškvrňujú svojim životom nezodpovedajúcim Svetlu Kristovmu.
V skutočnosti ak si uvedomíme, že Kristus je pravé svetlo, ktoré je cudzie všetkej nepravde, pochopíme, že aj náš život musí byť osvetlený lúčmi Pravdy. Cnosti sú lúče Slnka spravodlivosti, ktoré nás ožarujú, aby sme odmietali činnosti temnoty a správali sa čestne ako za bieleho dňa. Odmietnime hanebné pretvárky, robme všetko vo svetle; potom sa sami staneme svetlom, aby sme osvietili druhých, čo je vlastné svetlu. A ak považujeme Krista za naše posvätenie, že sa budeme zdržiavať všetkých nečistých a profánnych skutkov a myšlienok, a tak ukážeme, že sme naozaj účastníkmi Jeho mena, vyznávajúc svojím jeho meno, vyznávajúc svojím životom, teda nielen slovom, ale aj praxou, jeho moc posvätenia". Taká je situácia v kňazstve. Ježiš Kristus nám dal krásnu, žiarivú a jasnú ikonu svojho kňazského bytia. Sviatosť posvätného rádu je táto ikona Ježiša, veľkňaza. Ale naše kompromisy so svetom pridali ďalšie vrstvy nekvalitnej farby na božskom umeleckom diele. Umelecké dielo stratilo svoj lesk. Preto sa musí obnoviť.“ [1]
Bratia a sestry, modlime sa tieto dni zvlášť za posvätenie našich kňazov, aby boli hodnými služobníkmi Pánovho oltára, vernými jeho poslaniu. Prosme aby za nich orodovala a nám takýchto služobníkov vyprosila Matka kňazov, preblahoslavená Mária. Tak ako ona priniesla na svet pravé Svetlo, nech aj kňazi nasledujú toto jej poslanie a prinášajú pravé svetlo svojim veriacim- Ježiša Krista, nášho Pána. AMEN.
[1] Cardinal Robert Sarah, Pour l’éternité, p.12-13
