Kňaz – bytie pretvorené v Krista – rozhovor s kardinálom Robertom Sarahom o poslaní kňazov

Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí od roku 2014 do februára 2021 kardinál Robert Sarah nám v novej knihe s názvom Naveky (1) ponúka nádherné "meditácie o poslaní kňaza". Hovoríme o tejto knihe a o prípadoch sexuálneho zneužívania maloletých, ktoré otriasajú Cirkvou vo Francúzsku.

 La Nef - Vaša kniha je veľkolepou výzvou pre kňaza a jeho povolanie: prečo práve dnes? A je náhoda, že vychádza v čase, keď francúzskou cirkvou otriasa škandál sexuálneho zneužívania a správa CIASE, ktorú si vyžiadala Konferencia biskupov?

Kardinál Robert Sarah - Túto knihu som chcel napísať preto, aby všetci, laici aj kňazi, mohli znovu objaviť podstatu kňazstva. Už roky prijímam mnoho otrasených, znechutených a izolovaných kňazov. Chcel som ich posilniť v ich povolaní. Všimol som si tiež, že veriaci už nevedia, čo je to kňaz. Buď ním opovrhujú, alebo ho podozrievajú z monopolizácie údajnej moci, alebo z neho robia hviezdu pre jeho aktivizmus. Ale kňaz už nie je vnímaný ako to, čím je, ako bytosť prispôsobená Kristovi, ženích Cirkvi. Skôr než sa začneme pozerať na to, čo robia, vážme si kňazov za to, čím sú! Nepredpokladal som, že vydanie tejto knihy sa bude zhodovať so správou CIASE (správa o zneužívaní mladistvých kňazmi vo Francúzsku pozn.prekl). Ukázalo sa však, že je to prozreteľné. V čase, keď sú niektorí ľudia v pokušení vymyslieť nové kňazstvo, som chcel dať slovo svätým, pretože oni nám odovzdávajú živé evanjelium. V tejto knihe vykresľujú postavu kňaza tak, ako nám ju zanechal naveky sám Ježiš. Nebojme sa ju prijať a milovať bez toho, aby sme ju chceli retušovať a prispôsobiť vkusu súčasného sveta, ktorý veľmi rýchlo vyjde z módy.

 Dá sa povedať, že vaša kniha ide zásadne proti súčasnému hnutiu - a najmä proti správe CIASE, ktorá ide až tak ďaleko, že pranieruje "patriarchálny systém" Cirkvi -, ktorý má tendenciu "desakralizovať" postavu kňaza, urobiť z neho obyčajného človeka presne takého, ako sú ostatní, a ktorý by sa preto mal môcť oženiť: aké sú korene a príčiny tohto znižovania vízie kňaza a čo si myslíte o správe CIASE a jej odporúčaniach?

 Bolo potrebné objasniť zločiny spáchané kňazmi. Bolo správne zmerať rozsah hriechu a ľahostajnosť voči tomuto hriechu, ktorý sa dostal do mentality biskupov. Strata zmyslu pre hriech je znakom barbarstva našej doby. Spôsob, akým sa riešili pedofilné zločiny, je tragickou ukážkou. Systém, ktorý viedol k mlčaniu pred týmito zločinmi, je predovšetkým formou praktického morálneho relativizmu. Prestali sme pomenovávať zlo, odsudzovať kata, trestať zločinca pod zámienkou nesprávne pochopeného milosrdenstva, ktoré bolo len zásterkou kultúry ospravedlňovania, subjektívnej samoľúbosti a zabúdania na objektívnu závažnosť hriechu.Niektorí by však radi využili tieto hriechy menšiny kňazov (3 %) na obviňovanie samotnej Cirkvi a kňazstva. Napriek tomu bola drvivá väčšina kňazov (96 %) verná. Pretože niektorí kňazi podľahli patologickej a zvrátenej praxi otcovstva, posvätnosti a autority, chceli by sme z kňaza urobiť človeka ako každého iného, upierať mu otcovstvo, jeho posvätný charakter? Ide o chybu v argumentácii. Prevažnú väčšinu sexuálnych trestných činov páchajú ženatí muži s rodinami. Je na vine manželstvo a otcovstvo? Mala by sa rodina zrušiť? Za týmto sofizmom sa skrýva omyl, ktorý Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne odsudzuje: hriech nie je len plodom spoločenskej štruktúry. Naše správanie zostáva slobodné. Sme za to zodpovední. Ak sa kňazi prejavujú ako hriešnici, je to preto, že zabudli, kým sú. Prostredníctvom sviatosti posvätného rádu sú pripútaní ku Kristovi, ženíchovi a služobníkovi Cirkvi na večnosť. Ich duše sú navždy poznačené pečaťou nazývanou sviatostný charakter, ktorá ich navždy posväcuje. Toto zasvätenie nie je izoláciou od reality, ktorá by otvárala dvere k akejsi forme psychologickej všemohúcnosti, ale je to vyčlenenie sa pre Boha, ktoré ich zaväzuje nasledovať Krista ako služobníka až po jeho obetu, na kríž.

Správne píšete, že sme svedkami „laicizácie“ klerikov a „klerikalizácie“ laikov: mohli by ste nám vysvetliť tento dvojitý pohyb a uviesť niekoľko príkladov? A ako môžeme veci napraviť?

 Duch sveta preniká do Cirkvi. A duch sveta je utkaný zo strachu, závisti a túžby po nadvláde. V Cirkvi vznikla rivalita a boj o moc. Jeden z najstrašnejších prejavov vidím v súperení medzi životnými stavmi. Klerici žiarlia na svetský charakter laikov, otrocky ich napodobňujú v odeve a zriekli sa reverendy. Začali sa chcieť angažovať do politickej činnosti, ktorá je vlastnou oblasťou laikov. Mnohí publikujú texty nie o Božom slove, ale o demokracii, o správe verejných vecí, spravodlivosti a mieri a o ekológii. Niektorí klerici sa odmietajú považovať za vyčlenených pre Boha a Cirkev. Neboli sme nedávno svedkami toho, že kňazi tvrdili, že počas liturgie sedia s laikmi v lodi?

Podobne aj laici žiarlia na klérus. Chcú ich napodobňovať, predsedať liturgiám, spravovať farnosti, kázať počas nedeľnej liturgie. Teraz sa podporuje márny a zbytočný boj o moc medzi ženami a mužmi. Niektoré ženy chcú byť kňazmi a kňazi sa bránia svojmu duchovnému otcovstvu. Odkiaľ pochádza tento zmätok?

Domnievam sa, že do Cirkvi bola zavedená falošná a deštruktívna myšlienka, že každý úrad, každý životný stav je predovšetkým mocou alebo právom. Odvtedy sa celý život Cirkvi analyzuje z hľadiska boja o moc a rovnováhy síl. Táto myšlienková štruktúra, zdedená po marxizme, bola prostredníctvom francúzskej teórie spopularizovaná v amerických akademických kruhoch. Podľa tejto hermeneutiky je celá spoločnosť v podstate vzťahom sily a nadvlády. Správanie teda nie je ničím iným ako bojom o zrušenie alebo zachovanie štruktúr nadvlády a privilégií.

Je čas, aby sa tento boj medzi životnými stavmi skončil! Nemusia sa deliť o moc nadvlády! V Cirkvi sú jednotlivé stavy života (klerici, rehoľníci, laici) povolaní k spoločenstvu a nie k súťaženiu. Aby sme mohli spolupracovať, musí byť každý na svojom mieste. Toto je jedno z veľkých učení Druhého vatikánskeho koncilu.

Odsudzujete aj "klerikalizmus", ale nie v obvyklom zmysle: čo je to ten klerikalizmus, ktorý odsudzujete?

 Myslím si, že klerikalizmus je postoj, ktorý sa týka tak klerikov, ako aj laikov. Nebezpečne ohrozuje celú štruktúru a členov Cirkvi: od pápeža cez kňazov až po posledných laikov. Charakterizuje sa ako boj o moc a nadvládu: laici sa "klerikalizujú", aby odňali predpokladanú moc klerikom. Nárokujú si "služby", ktoré sú chápané ako vonkajšie výsady. Klerikalizmus je postoj, ktorý mení životný stav, službu alebo úrad na súkromný majetok a odrazový mostík pre zakomplexované ego. Pápež František to nazýva autoreferencialitou. Hoci každý stav života je špecifickou formou odkazu na Kristovo tajomstvo a stotožnenia sa s niektorým aspektom tohto tajomstva, klerikalizmus si privlastňuje poslanie, ktoré udeľuje, a premieňa ho na nástroj moci.

Druhý vatikánsky koncil mal skvelý a prorocký zámer zdôrazniť komplementárnosť medzi životnými stavmi, a nie ich agresívnu konkurenciu alebo súperenie. Musíme si znovu prečítať Lumen gentium, ktoré opisuje viaceré formy svätosti. Vlastným povolaním kňazov je sviatostne zastupovať Krista Pastiera uprostred jeho ľudu, a to predovšetkým darovaním sviatostí, hlásaním evanjelia a službou autority, ale aj celým svojím životom. Cirkev nie je miestom moci, ale služby. Opakujem: mnohí laici sú v teológii alebo pastorácii kompetentnejší a lepšie vzdelaní ako klerici. Nikdy však nebudú schopní "zaujať miesto Krista Pastiera a konať v jeho osobe".

Kritizujete chybu, že sa v Cirkvi oddeľuje vykonávanie autority a vysvätenej služby: prečo je toto spojenie medzi nimi dôležité?

 Niekedy počúvame, že je potrebné oddeliť vykonávanie autority od vysvätenej služby. Tu a tam sa hovorí, že vládu v Cirkvi môžu vykonávať muži i ženy, laici i kňazi a biskupi. Takéto formulácie sú strašne dvojznačné a ničia hierarchickú štruktúru Cirkvi, ako ju zamýšľal a organizoval sám Ježiš Kristus. Samozrejme, že existujú laici, ktorí sú kompetentnejší v komunikácii, riadení a vládnych technikách ako kňazi. Je potrebné, aby im boli zverené príslušné odborné úlohy a rady. V prísnom zmysle slova však vláda v Cirkvi nie je v prvom rade odbornosťou, ale prítomnosťou Krista - služobníka a pastiera. Preto funkciu vlády v Cirkvi nikdy nemôže vykonávať nikto iný ako vysvätený služobník. Kresťania sa chcú riadiť Kristom a nie odborníkom. Kňazi, pretože sviatostným spôsobom sprítomňujú Krista pastiera a služobníka, musia vládnuť bez toho, aby uplatňovali ľudskú nadvládu, ale pokračovaním v diele Dobrého pastiera. Niekedy nie sú schopní plniť svoje poslanie, ale napriek tomu je im zverený tento úrad vlády na základe vysviacky, ktorá ich priraďuje k Dobrému pastierovi.To však neznižuje potrebu vyzdvihovať kompetencie a výnimočnosť laikov. Žiadne rozhodnutie by sa nemalo prijať bez konzultácie s tými, ktorí sú skutočne kompetentní. Ale len služobník, ktorý je nastavený na Dobrého pastiera, môže prijať rozhodnutie pred Cirkvou bez toho, aby sa autorita premenila na moc dominancie ľudským spôsobom. Je preto načase prestať chápať autoritu v Cirkvi ako moc alebo útlak. Je to vždy služba, ktorú klerici poskytujú celému telu. Autorita v Cirkvi je skrz-naskrz služobná. Preto sa prijíma v duchu služby, ako to Ježiš učil prvých dvanásť kňazov pri umývaní nôh. Predpokladajú to aj kňazi, ktorí vedia, že sú nástrojmi Dobrého pastiera, a nie tyranmi.

Niekoľko krásnych strán venujete veľkosti kňazstva, ktoré ho robí účastným na Kristovom kňazstve a núti ho konať in persona Christi pri oltári: nesúvisí problém, ktorý sa jasne ukazuje pri čítaní vašej knihy, nakoniec aj v Cirkvi, so stratou zmyslu pre Boha, so zabudnutím na dôležitosť nadprirodzeného, aby sa všetko vrátilo k ľudským veciam, príliš ľudským, ovplyvneným duchom sveta?

 Čítaním evanjelia bez viery riskujeme jeho znesvätenie. Všetko sa v ňom stáva otázkou štruktúr nadvlády, boja o moc. Skresľujeme ho tým, že naň aplikujeme naše politické koncepcie. Preto som po vzore pápežov často hovoril, že kňaz je iný Kristus, alter Christus. Dokonca som podľa Otcov Cirkvi a svätých dodal, že je Ipse Christus, sám Kristus.

Tieto slová, ktoré svätí vzťahujú na každého pokrsteného, sa osobitným spôsobom vzťahujú na kňazov. Charakter prijatý vo sviatosti svätenia ich osobitne priraďuje ku Kristovi, kňazovi, ženíchovi jeho Cirkvi a služobníkovi jeho ľudu. Tieto duchovné a mystické skutočnosti hovoria o skrytom tajomstve kňazstva. Žiaľ, niektorí ich pochopili veľmi psychologicky a ľudsky. Je zrejmé, že kňaz nie je novým vtelením Slova. Je zrejmé, že kňaz zostáva človekom so svojimi hriechmi a chybami! Konfigurácia s Kristom nedáva právo na akúkoľvek formu psychologickej všemohúcnosti. Naopak, táto konfigurácia zaväzuje kňazov na cestu služby a obety. Konfigurácia s Kristom kňazom nás zaväzuje nasledovať ho na kríži. Je to jediný trón, ktorý nám ponúka.

Z francúzskeho originálu « Le prêtre, un être configuré au Christ », uverejnenom v časopise NEF preložil o. Ľubomír