Ekleziológia dnes
Zdroj: commons.wikimedia.com
Cambridgeský historik Richard Rex poznamenal, že prvá veľká kríza v kresťanstve sa týkala Najsvätejšej Trojice, najmä prirodzenosti Krista, a preto vznikli prvé kristologické herézy. Druhá veľká kríza spojená s reformáciou sa týkala povahy Cirkvi. To so sebou prinieslo protestantský útok na sviatosti a posvätnú hierarchiu. Tretia veľká kríza, poznamenáva Rex, tá, ktorú prežívame dnes, sa týka povahy ľudskej osoby. Tu sa konkrétne otázky točia okolo faktu sexuálnej rozdielnosti. Má rozdiel medzi mužskosťou a ženskosťou nejaký teologický význam?
Tento prehľad dejín cirkevných kríz je veľmi výstižný, ale možno dodať, že v Katolíckej cirkvi sa dnes kríza neobmedzuje len na otázky antropológie. Skôr ide o dokonalú búrku, ktorá sa rozpútala v rôznych odboroch teológie. V niektorých prípadoch kríza vznikla preto, lebo prvky katolíckej intelektuálnej tradície, ktoré by mali existovať v symbiotickom vzťahu, sa od seba oddelili a zostali v akomsi voľnom stave. Napríklad morálna teológia bola oddelená od dogmatickej teológie. Jednoducho povedané, oblasť fundamentálnej teológie, ktorá je základom všetkých ostatných odborov katolíckej teológie, sa za posledné polstoročie stala zónou intelektuálneho boja. V rámci katolíckych teologických akadémií neexistuje spoločná dohoda o takých „stavebných kameňoch“, ako je vzťah medzi prirodzenosťou a milosťou, vierou a rozumom, dejinami a ontológiou, Písmom a tradíciou a zásadami, ktorými by sa mala riadiť biblická exegéza. Nielenže sú tieto vzťahy predmetom akademických diskusií, ale aj samotné jednotlivé pojmy nie sú vo svete katolíckej vedy chápané rovnako. Neexistuje napríklad spoločná zhoda o kľúčových pojmoch ako „milosť“, „sviatosť“, „tradícia“ a dokonca ani „kňazstvo“. Pojmy ako chápanie kňaza ako „alter Christus“ niektorí akceptujú, iní odmietajú. Niektorí bádatelia sú presvedčení, že kňazstvo znamená ontologickú zmenu prijímateľa sviatosti, zatiaľ čo iní sa domnievajú, že táto myšlienka je stredoveký nezmysel. Niektorí bádatelia čítajú Sväté písmo cez prizmu súčasných sociálnych teórií, ako je kritická teória alebo najrôznejšie feministické teórie, zatiaľ čo iní prijímajú učenie v publikácii Interpretácia Biblie v Cirkvi (1993), ktorú vydala Pápežská biblická komisia a ktorá je vyslovene kritická voči využívaniu marxistických a feministických sociálnych teórií.
Uprostred toľkých nezhôd pápež František podporil sériu synod, na ktorých môžu zástancovia alternatívnych teologických vízií a fundamentálnych princípov prezentovať svoje argumenty. Hoci sa v priebehu storočí konalo mnoho synod, v minulosti boli na synody pozývaní biskupi a učenci s určitou akademickou autoritou v diskutovanej oblasti. Súčasná podoba synod však zahŕňa aj členov laikov, ktorí sú nepriateľsky naladení voči magisteriálnemu učeniu. Pre niektorých je dostatočným kritériom pre zaradenie na zasadnutia už len to, že sú na výplatnej listine Cirkvi. Je to bezprecedentné a došlo k tomu napriek tomu, že dva dokumenty Medzinárodnej teologickej komisie - Sensus fidei v živote Cirkvi (2014) a Synodalita v živote a poslaní Cirkvi (2018) - ponúkli zoznamy kritérií, ktoré je potrebné splniť, aby sa mohlo predpokladať, že ktorýkoľvek člen z radov laikov má sensus fidei. V oboch zoznamoch je nevyhnutným kritériom vernosť magisteriálnemu učeniu. Cirkev je totiž niečo úplne iné ako diskusná spoločnosť. Podľa slov Hansa Maiera existuje analógia medzi tým, čo ústavní právnici nazývajú bloc incontestables (súbor nespochybniteľných myšlienok alebo návrhov), ktorý určuje hranice akejkoľvek diskusie o ústavnom práve, a tým, čo teológovia nazývajú depozit viery alebo učenie Ježiša Krista, ktoré určuje hranice teologických diskusií. Nikdy predtým v cirkevných dejinách neboli jednotlivci vyzvaní, aby ponúkali svoje názory na základe niečoho tak spoľahlivého ako svoje pocity, a nikdy predtým sa nedovolilo, aby obyčajné pocity (uvádzané ako podnety Ducha Svätého) prevážili nad Písmom a tradíciou.
Významným sociologickým vývojom za posledné polstoročie bolo zamestnávanie katolíckych laikov v cirkevných inštitúciách, školách, univerzitách a nemocniciach. Keďže po roku 1960 prudko klesol počet povolaní do rehoľného života, nová generácia laických katolíkov zaujala miesto rehoľníkov vo vedení cirkevných inštitúcií. Zároveň mnohé takéto inštitúcie začali dostávať finančné prostriedky od svetských vlád. Krajinou, kde je tento vývoj najvýraznejší, je Nemecko. Zo štatistík z roku 2022 vyplýva, že Katolícka cirkev v Nemecku zamestnáva približne 650 000 ľudí. Priamo v Cirkvi pracuje 150 000 osôb na pastoračných pozíciách a v administratíve, a to vrátane duchovných. Približne 500 000 ľudí pracuje v iných cirkevných inštitúciách, ako sú školy a nemocnice. Katolícka cirkev v Nemecku má približne 22 miliónov veriacich, z ktorých približne 1,2 milióna sa zúčastňuje na nedeľných bohoslužbách (niekedy vo forme bohoslužby slova, keď nie je prítomný kňaz). Denník Frankfurter Allgemeine Zeitung nedávno informoval o prieskume, ktorý sa uskutočnil medzi katolíkmi a evanjelickými protestantmi. V oboch denomináciách je približne 30 % ľudí, ktorí veria, že „Boh sa zjavil v osobe Ježiša Nazaretského“. V oboch denomináciách však požehnanie homosexuálnych párov akceptuje alebo podporuje približne 85 %. Ďalším faktom je, že v roku 2022 z Cirkvi v Nemecku formálne vystúpilo rekordných 522 821 katolíkov.
Nemecká Synodálna cesta (Synodale Weg) bola epifenomenálnym prejavom tohto stavu. Hoci v Nemecku sú v Cirkvi zamestnané státisíce ľudí vďaka štátnemu financovaniu prostredníctvom daňového systému „Kirchensteuer“, ich zamestnanie nie je v žiadnom prípade synonymom katolíckej viery a praxe. Značná časť Nemcov, ktorí sa označujú za „katolíkov“, má problém vyznať vieru v Kristovo božstvo, nehovoriac o mnohých ďalších menej ústredných prvkoch katolíckej intelektuálnej tradície. Je ťažké pochopiť, ako pozývanie takýchto ľudí na národné diskusné festivaly prispeje k vyriešeniu toho, čo je v podstate krízou viery a presvedčenia.
Jedným z vysvetlení duchovnej katastrofy, ktorou je katolícke Nemecko, je, že generácia bezprostredne po druhej svetovej vojne potrebovala príbeh, ktorý by vysvetlil, ako mohol nacistický režim prežiť viac ako desať rokov a ako mohlo dôjsť k holokaustu z rúk nemeckých dôstojníkov. Naratív, ktorý mnohí prijali, najmä v bezprostredne povojnovej generácii, poskytla kritická teória Frankfurtskej školy, ktorá bola nepriateľská voči pojmom ako objektívna pravda a spoločenská hierarchia. Keď sa Kritická teória aplikuje na rozbor riadenia Cirkvi, podporuje dekonštrukciu posvätnej hierarchie. „Odmytologizuje“ pápežstvo, kňazstvo a biskupstvo a presadzuje demokratizáciu Cirkvi smerom ku kongregacionalizmu. Tieto myšlienky boli populárne nielen v Nemecku, ale aj v Holandsku a Belgicku. Prostredníctvom absolventov teologických akadémií v Nemecku, Holandsku a Belgicku sa rozšírili aj do iných krajín. Je historickou skutočnosťou, že každý jeden intelektuálny vodca hnutia teológie oslobodenia (považovaného za kvintesenciu latinskoamerického hnutia), získal doktorát na európskych (najmä nemeckých a belgických) univerzitách. Jednoducho povedané, teológia oslobodenia bola „vyrobená v Nemecku“!
Ďalším nemeckým fenoménom je vplyv Immanuela Kanta. Kant chcel oddeliť teológiu od filozofie, takto oddelenú teológiu marginalizovať a potom obhajovať kresťanskú morálnu tradíciu len s odvolaním sa na rozum, nekontaminovaný teologickými princípmi. To viedlo k tomu, čo nemecky hovoriaci teológovia nazývajú „moralizmus“ - prezentácia kresťanskej viery ako morálneho kódexu. Je síce pravda, že katolícka viera obsahuje miesto pre morálnu teológiu, ale morálna teológia nie je cieľom alebo účelom kresťanského života. Cieľom alebo účelom kresťanského života je účasť na živote a láske Najsvätejšej Trojice. Katolícky „morálny kódex“ je takpovediac jedným z prostriedkov na jeho dosiahnutie - je to prostriedok, nie cieľ.
Výskum sociologičky Julie Pagis o vodcoch študentských protestných hnutí v roku 1968 dospel k záveru, že mnohí z týchto študentov, ktorí sa stali marxistami, boli vychovaní v kresťanských rodinách. Dôležitým znakom takýchto rodín bolo, že kresťanstvo bolo deťom prezentované ako morálny kódex. Dalo by sa povedať, že študentskí rebeli boli vychovaní na kantovskom type kresťanstva, aj keď boli pokrstení katolíci. Po príchode na univerzitu si zachovali túžbu byť morálnymi ľuďmi, ale pred morálkou Cirkvi uprednostnili morálku marxizmu s jeho dôrazom na oslobodenie „obetí sociálneho útlaku“. Dostupnosť antikoncepčných tabletiek odlákala generáciu roku 1968 od kresťanskej morálnej teológie.
Jedným z výsledkov bolo, že mnohí katolíci zo strednej triedy absorbovali prvky marxistickej sociálnej teórie do svojho intelektuálneho rámca, pričom ignorovali učenie Cirkvi o otázkach týkajúcich sa sexuálnej morálky. Tento vývoj bol ústrednou témou prác talianskeho filozofa Augusta del Noceho. Del Noce chápal, že marxizmus „novej ľavice“, ktorú charakterizovali ľudia ako Antonio Gramsci a sociálni teoretici Frankfurtskej školy, „dosahuje oveľa hlbšiu formu ireligiozity než je [jednoduchá] ateistická negácia a v tejto forme sa spája s buržoázno-sekulárnym duchom dovedeným do finálnej podoby“.1 Stručne povedané, del Noce pochopil, že súčasný liberálny katolicizmus je postavený na spojenectve buržoázno-sekulárneho ducha, špeciálne na záujme o vzostupnú sociálnu mobilitu, s formami marxizmu novej ľavice. Je preto logické, že útoky na tradíciu morálnej teológie, a najmä na morálnu teológiu svätého Jána Pavla II. zo strany učencov (prevažne klerikov), ktorí sa označujú za „katolíkov“, majú takmer vždy podobu odvolávania sa na spoločenské vedy a sú spojené so znižovaním autority Svätého písma.
Tento vplyv spojenectva buržoázno-sekulárneho ducha s prúdmi marxizmu novej ľavice v katolíckych akadémiách a v katolíckych rodinách a katolíckych agentúrach viedol afrických katolíckych lídrov k tomu, že lamentovali nad tým, že katolíci prvého sveta (katolíci v západnej Európe a v anglosfére) sa stali synkretistami. Inými slovami, legitímne prvky katolíckej viery sa zaplietli s koktailom intelektuálnych myšlienok absorbovaných z nepriateľských tradícií. Tento synkretizmus, ktorý predstavuje istú formu modloslužby, je významnou príčinou žalostne nízkej miery účasti na sviatostnom živote Cirkvi a rovnako žalostne nízkeho počtu mladých, ktorí vstupujú do kňazstva a rehoľného života v krajinách prvého sveta. Všeobecný africký postoj je „po ovocí ich spoznáte“ a úroda na miestach ako je Nemecko a Belgicko, je takmer úplne neúspešná. V liberálnom nemeckom katolicizme je niečo sterilné.
Iný spôsob, ako sa na tento problém pozrieť, je povedať, že archetypálne nemecký synkretizmus sa vedome či nevedome pripája k forme humanizmu, ktorú Gottlieb Söhngen opísal ako humanizmus contra crucum - humanizmus, ktorý sa vyhýba askéze a je opatrný voči sebaobetavej láske - humanizmus, ktorý sa chce vyhnúť krížu. Esej v tejto zbierke, ktorá bola vydaná pri príležitosti výročia založenia pasionistického rádu, sa zaoberá touto otázkou.
Aby som nebola obvinená z nespravodlivosti voči nemeckým katolíkom, malo by byť jasné, že Josepha Ratzingera a ďalších Nemcov z jeho intelektuálneho okruhu, ako napríklad spomínaného Gottlieba Söhngena, považujem za lekárov Cirkvi, ktorí ponúkli presnú diagnózu duchovných patológií, ktoré sú základom súčasnej krízy. Ratzinger sa v mnohých ohľadoch ocitol v epicentre búrky súčasnej fundamentálnej teológie. Z jeho príležitostných príhovorov, homílií a esejí možno poskladať patologickú správu o implózii katolíckej viery v Európe a zároveň mapu cesty z labyrintu, ktorý vytvorilo niekoľko storočí nemeckých pokusov zlepšiť ľudský život bez toho, aby sa odvolával na Boha.
Mladý páter Joseph Ratzinger v homílii z roku 1959 označil deň prvých Vianoc za „zimný slnovrat svetových dejín“. Kristus je niečo viac ako ďalší morálny učiteľ alebo slávny filantrop a jeho Cirkev - vrátane kňazstva, Petrovho úradu a biskupstva - je posvätná inštitúcia, nie ďalšia nadnárodná sociálna agentúra. Citujem z § 766 Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý je sám o sebe ozvenou § 3 Lumen gentium:
„Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania za našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži. „Začiatok a vzrast [Cirkvi] naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša.“ „Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo [sviatosť] celej Cirkvi.“ Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži.“
Čo teda potrebujeme teraz?
V prvom rade musíme bojovať na sviatostnej pôde. Musíme sa oprieť o modlitbu a sviatosti.
Po druhé, musíme byť kritickí voči koncepcii Cirkvi, ktorá ju predstavuje najmä ako filantropickú inštitúciu.
Po tretie, musíme sa vyhnúť pasci, kedy katolícku vieru chápeme len ako morálny rámec. Áno, má morálny rámec, ale tento rámec je infraštruktúrnou podporou pre náš vzťah k Najsvätejšej Trojici, čo je to hlavné, čo znamená byť kresťanom.
Po štvrté, musíme si začať klásť otázky, či synody nie sú len niečo ako diskusné kluby, kde ľudia môžu presadzovať akúkoľvek myšlienku, ktorá im vyhovuje, alebo či viera ako taká je niečo, čo nám už bolo dané a čo môžeme len prijať a odovzdávať, nie neustále rekonštruovať. Inými slovami, otázka znie, či existujú niektoré náuky, ktoré jednoducho nemožno odmietnuť, pretože sú súčasťou samotného depozitu viery.
Po piate, hoci nové historické situácie môžu priniesť nové výzvy pre praktizovanie viery a môžu byť podnetom pre rozvoj magisteriálneho učenia, ako napríklad príchod antikoncepčnej pilulky, ktorý bol podnetom pre katechézu svätého Jána Pavla II. o ľudskej láske, samotná pravda sa nemení. Ako povedal Joseph Ratzinger vo svojich Princípoch katolíckej teológie:
„Sídlom všetkej viery je teda memoria Ecclesiae, pamäť Cirkvi, Cirkev ako pamäť. Existuje počas všetkých vekov, ochabuje a slabne, ale nikdy neprestáva byť spoločným sídlom viery... Môže dôjsť k ochabovaniu alebo slabnutiu, k zabúdaniu alebo spomínaniu, ale k žiadnemu pretváraniu pravdy v čase.“
Tracey Rowland
Tracey Rowlandová je vedúcou Katedry teológie svätého Jána Pavla II. na Univerzite Notre Dame (Austrália). V roku 2020 získala Ratzingerovu cenu za teológiu a v roku 2023 bola vymenovaná za členku Pápežskej akadémie sociálnych vied. Tento príspevok je úryvkom z jej predslovu k najnovšej knihe: Unconformed to the Age: Essays on Ecclesiology (Steubenville: Emmaus Academic, 2024).
1 Augusto del Noce, The Age of Secularization (Montreal: McGill-Queen’s University Press, 2017), 242.
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.
