Inos Biffi: „Dnes sa príliš ľahko označujeme za teológov“

Zdroj: iltimone.org

Z nápadu pátra Samueleho Pinnu sa zrodila neperiodická rubrika „Dietro le quinte“ (V zákulisí), ktorá chce predstaviť tých dôležitých ľudí, ktorí pracujú pre dobro a nie vždy sa objavujú v prvom rade, ale často sú „v zákulisí“. Dnes sa Don Pinna stretáva s Mons. Inom Biffim, už veselým deväťdesiatnikom, ktorému ďakujeme mu aj za jeho hodnotnú teologickú prácu.

Nie je to tak dávno, čo som telefonicky hovoril s Inosom Biffim, ambroziánskym kňazom a uznávaným teológom, teraz deväťdesiatnikom, a ten sa mi priznal: „Už som starý, som starý!“ Zaspomínal som si, ako som ho kedysi navštevoval na biskupstve, kde žije ako katedrálny kanonik: vždy, keď som vošiel do bytu, privítal ma vo dverách, aby ma zaviedol do svojej pracovne. Potajme som sa pozeral na kopy kníh, na ktorých vrchole boli šikovne poukladané ďalšie zväzky. Bolo ťažké nájsť voľnú stoličku, ktorá by ešte nebola použitá ako podložka pre vytlačený a do zväzkov zviazaný papier. Zvyčajne sa šikovne urobil poriadok, aby sa uvoľnilo miesto očakávanému hosťovi, zatiaľ čo majiteľ preplneného bytu sedel v malom kresle oproti a začal dialóg, plný hodnotných lekcií, z ktorých sa dalo načerpať množstvo vedomostí. Nečudo, že ho považovali za seriózneho bádateľa, najmä v oblasti stredoveku, schopného veľkých syntéz a schopného pokračovať v bádaniach, ktoré začali veľkí učenci.

Vyberám jeden svoj rozhovor, v ktorom som ho požiadal o definíciu pojmu „teológia“:

„Vo svojom najzákladnejšom význame,“ bolo mi vysvetlené, „je to reč o Bohu; logos vo vzťahu k nemu. Ak by sme to však chceli obmedziť, presnejšie povedané, na ľudskú reč o Bohu, fatálne by sme sa dostali na nesprávnu cestu. Je potrebné začať od začiatku a od konkrétneho princípu, ktorým je Božia iniciatíva: Božie slovo o človeku, jemu určené vtedy, keď ho uvádza do života.

To všetko je pôvodná tvorivosť, ktorá radikálne, ontologicky stavia človeka do postoja prijímania a načúvania, do nepomeru s Bohom, do pokory, v ktorej (človek) poznáva tým, že uznáva „už“ uskutočnené a nezávislé.

To môže prekážať len tým, ktorí si predstavujú (a je to rozšírená predstava) Boha v konflikte s človekom; stvorenie ako ozdravujúcu potrebu namiesto oslobodzujúcej lásky práve pre to, že bola darovaná zadarmo“.

Vzťah medzi Stvoriteľom a stvorením možno znovu čítať vo svetle „antropologického obratu“, definície, ktorá bola pred niekoľkými desaťročiami tak veľmi v móde: „Antropologický obrat“, hovorí sa nie bez kontroverzie, „nie je v prvom rade ten, ktorý môže urobiť človek, ten, o ktorom sa hovorí, že poznačil našu kultúru, navyše ak aj nie úmyselne, tak s často nejednoznačnými, ba dvojznačnými výsledkami.

Pôvodný antropologický obrat je ten, o ktorom rozhodol Boh vo svojom stvoriteľskom akte, ktorého cieľom bol najmä človek. Je to Boh, ktorý chce rozprávať o sebe, ktorý sa stáva logos, Slovom pre nás; ktorý sa stáva secretum alebo „tajomstvom“ práve vtedy, keď tvorí človeka, keď pristupuje k človeku, ktorý sa mu otvára, pretože ním bol stvorený. Tu sa jazyk stáva subtílnym, nešikovným. V konečnom dôsledku musíme povedať, že človek je cieľom Božej iniciatívy, jeho plánu, zatiaľ čo v skutočnosti človek sám ako taký ešte neexistuje a existuje práve pre tento plán. A predsa musíme povedať, že Boh sa zjavuje, ale my ho v tomto jeho zjavení nevyčerpáme, a aj keď na ňom máme účasť, predsa ho neobsiahneme. Zostáva tajomstvom, napriek tomu, že sa zdôveruje a otvára. V každom prípade to je predovšetkým počúvanie Boha, ktoré je pred naším slovom o Bohu. A všimnime si, že toto platí aj pre oblasť filozofie. Dobrý filozof najprv načúva hlasom bytia (počnúc sebou samým) a až potom ich vyjadruje. Filozofia na tejto úrovni je uznaním voči Bohu a vyznanie Jeho; je uvedomenie si Jeho prítomnosti.“

U váženého milánskeho prednášateľa bola argumentácia aj irónia vždy ostro nabrúsená. V 50. rokoch ho Giovanni Colombo nechcel mať medzi profesormi v seminári (neskôr dlhé roky učil na Teologickej fakulte v severnom Taliansku), pretože mladým adeptom na kňazstvo, spomína sám monsignor, „stačili obyčajné otvárače na listy, neboli potrebné žiadne ostré žiletky“. Zo zdravotných dôvodov ho poslali do farnosti v oblasti Varese, kde by ho služba úplne nepohltila, ale bola by taká, aby mohol pokračovať v teologickom výskume: „Možno Giovanni Colombo neočakával, že tento pobyt bude trvať tak dlho, a pravdepodobne čakal, že prejavím nespokojnosť a netrpezlivosť a požiadam o preloženie: Lenže kým on bol určite pripravený ma aspoň utešiť, ja som si dovolil nebyť vôbec smutný. Naopak, skôr ma to bavilo a s pribúdajúcimi rokmi som mal čoraz väčší pocit, že ma nemohli stretnúť šťastnejšie a priaznivejšie podmienky, aby som mohol bez učiteľských povinností a bez nepríjemností a obmedzení bežného života naplniť svoju vášeň pre teológiu a štúdium vôbec. Zdalo sa mi, že niekto píše rovno na krivých riadkoch“.

Vďaka tomuto nadprirodzenému „vyrovnaniu“ sa mohla uskutočniť dlhá akademická kariéra, „povolanie“ teológa, ktorý „počúva toho, ktorý sa zdôveruje“. Pýtam sa, čo je to robiť teológiu: „je to reagovať; alebo odpovedať Bohu, ktorý sa stal Slovom. Je to viera v zmysle prijatia a poslušnosti: znamená to nechať sa vyučovať. Teológ je človek, ktorý sa teší z toho, že je stvorením, v ktorom povstáva Božie slovo a dáva mu hovoriť, a slovo sa stáva chválou, porozumením, uvedomením. Je to závislosť, ktorá nevyvoláva nespokojnosť. V tejto línii vyznania a obdivu sa nachádza teológia Anzelma, Bernarda, Bonaventúru a v najvyššej miere teológia Tomáša Akvinského. Na druhej strane, keď sa do teológie vkradne a začne pôsobiť akási zatrpknutosť voči skutočnosti, že Boh je Boh; voči skutočnosti, že slobodne rozhodol o tajomstve, a ak údiv, ktorý nasleduje porozumenie, vystrieda kritika, ktorá si trúfa súdiť samotného Boha, teológia je na ceste k smrti. Augustín napísal na túto tému nádherné slová: Per fidem copulamur, per intellectum vivificamur; prius haereamus per fidem, ut sit quod vivificetur per intellectum: „Vierou sme s ním spojení, porozumením dostávame život. Majme ho najprv skrze vieru, aby sme potom mohli mať život skrze porozumenie.“

Čo je teda skutočným obsahom teológie? „Obsahom“ je Ježiš Kristus, Boží Syn, vzkriesený z mŕtvych, a ľudstvo pretvorené podľa jeho smrti a zmŕtvychvstania. Božím vyvolením, projektom či tajomstvom je človečenstvo Boha a človečenstvo v Bohu: Ježiš Kristus, Cirkev a vesmír v Kristovi pre Cirkev a s Cirkvou. Toto je cielený Boží projekt v jednote a originalite. Boh tvorivo zveruje (ako Stvoriteľ) ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Syna, a keďže chce ľudskosť, rozhoduje o nej: ľudskosť Syna ako vzor a základ, a teda možnosť každej konkrétnej ľudskej podoby. Konkrétna: to znamená v skutočnosti v tom zmysle, že iný typ ľudskosti je určite mysliteľný, ale mysliteľný neznamená skutočný, pretože v skutočnosti je ľudskosť vybraná a určená v Ježišovi Kristovi.

Boh tvorivo daruje (ako Stvoriteľ) ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Syna, a keďže chce človeka, rozhodne sa pre toto: ľudskosť Syna ako vzor a základ, a teda možnosť každej konkrétnej ľudskej podoby. Konkrétne: to znamená v skutočnosti, v tom zmysle, že iný typ ľudskosti je určite mysliteľný, ale mysliteľný neznamená skutočný, pretože v skutočnosti je vybraná a určená ľudskosť v Ježišovi Kristovi.

Hoci sa to v dnešnom kontexte nesprávne chápe, posvätná náuka je veda, ktorú sa možno naučiť len intelektuálnym úsilím. Napriek tomu sa v mnohých kruhoch narieka nad nedostatkom slobody, ktorú by mal teológ požívať, akoby sa snáď mal stať voľnomyšlienkárom:

„Zdá sa, že to, čo dnes chýba, nie je slobodná teológia, ale teológia, ktorá nie je ani charizmou alebo gratia gratis data, ani službou, ktorá sa prijíma s vysviackou alebo inštitúciou, ba dokonca ani s poverením alebo misiou. Namiesto toho je výsledkom vynaliezavosti a dlhodobého štúdia. Vieme, že človek môže „ vnímať Božie veci“, mať s nimi skúsenosť: dar, ktorý môžu prijať aj tí, ktorí nie sú teológmi z „povolania“. Na to poukazuje aj svätý Tomáš, keď hovorí o teologickom poznaní na základe náklonnosti alebo istej „connaturalite“. Ale v tu chápanom zmysle je teológia „úsudok, ktorý sa získava štúdiom a výskumom“ [porov. S. Th., I, 1, 6, 3m], ako hovorí sám Anjelský učiteľ, keď sa pýta, či je posvätná náuka múdrosťou. Štúdium nie je pre nikoho samozrejmosťou a nezriedka sa stáva, že odvolávanie sa na teológiu ako skúsenosť a múdrosť je sprevádzané buď neschopnosťou, alebo neochotou k vytrvalej a zvyčajne nevďačnej teologickej práci, ktorá si vyžaduje prísnu, tvrdú a každodennú askézu. Bez tejto disciplíny intelektu aplikovanej na historickú alebo špekulatívnu oblasť neexistuje teológia a tí, ktorí ju chcú mať živú, konkrétnu, sú zvyčajne tí, ktorí veria, že sa dá lacno kúpiť“.

Opäť sa pýtam svojho partnera na charakteristiku teológa: „Teológ musí byť seriózny a jedným z ukazovateľov serióznosti je trpezlivosť, zmysel pre mieru, „skromnosť“ alebo „odpútanosť“, trpezlivosť, nedôvera k ľahkej publicite. Nebyť náchylný stavať sa do pozície obete alebo nepochopeného génia. Pre tých, ktorí sa jej venujú bez postranných úmyslov, musí byť teológia naplnením života kresťanského učenca“. V každej disciplíne, ktorú si človek chce osvojiť, je potrebný čas na učenie, ktorý, zdá sa, v súčasnosti chýba mnohým ľuďom, ktorí sa improvizovane stávajú magistrami posvätných náuk: „Dnes, možno až príliš ľahko,“ súhlasím s ním, „sa človek vyhlasuje za teológa: alebo sa márne stráca čas diskusiou o slobode teológa namiesto toho, aby sa človek snažil stať sa teológom na plný úväzok“. Preto sa treba zamerať na cirkevnú tradíciu: „Pri zrode teológie stojí kresťanské tajomstvo; možno ju teda definovať ako pochopenie viery a je nepredstaviteľné, že by sa v určitej dobe mohla úplne pretvoriť. V rozmanitosti čias je živená neprerušenou tradíciou obsahu a tiež jazyka, ktorý nepripúšťa drastickú a revolučnú diskontinuitu bez hrozby straty identity. Človek môže byť prinajmenšom trochu zmätený, keď sa stretne s teológom, ktorý je presvedčený, že ponúka nezvyčajné a zvláštne teologické doktríny, ktoré sa nikdy predtým neučili. To však neznamená, že teológia je predurčená na čisté opakovanie. Samotné dejiny teológie ukazujú, ako sa bez prerušenia kontinuity rôznym spôsobom a dokonca zásadne obnovovala, ale nie preto, že by tajomstvo nejakým spôsobom zatajovala alebo zanedbávala, ale naopak, že mu umožnila vynoriť sa s väčšou silou a koherenciou“. V tomto riadnom neporiadku, v ktorom sme sa ocitli, sa musím spýtať, aká by mohla byť cesta k teologickej obnove: „Tou cestou je kristocentrizmus. V skutočnosti to nie je vôbec nič nové. Kresťanská teológia vždy mala - a ani nemohla inak - mať Ježiša Krista vo svojom strede; zrodila sa a vyvinula z jeho pôsobenia. A to nie je nič prekvapivé, ak na jednej strane je cieľom teológie pochopiť Božie slovo a na druhej strane je plnosťou tohto slova Ježiš Kristus a jeho pôsobenie“.

Zdá sa mi, že aj teraz vidím monsignora v tieni Madonniny, ako ma víta na prahu so svojím zvyčajným trúchlivým úsmevom, formálne zdvorilým, ale odťažitým, s pohľadom hlbokým a prenikavým, ako keď má posúdiť správnosť alebo nesprávnosť teologickej tézy.

Samuele Pinna

Zdroj: iltimone.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.