Krížová výprava za čistotu - II. Povolanie katolíckej ženy
Foto: englishhistoryauthor.blogspot.com
II. Láska k čnosti čistoty a láska k povolaniu katolíckej ženy
Pius XI. varoval mladých katolíkov pred duchom sveta, ktorý „nerobí nič iné, len núti ženy opustiť všetok zmysel pre dôstojnosť, znásobuje príťažlivosť drzosti, nemravnosti, neskromnosti vo všetkých formách a najmä v ženskom obliekaní. Táto úvaha stačí na to, aby sme pochopili, čo si treba myslieť o niektorých moderných trendoch, v ktorých sa prejavujú všetky perfídne lákadlá, všetky zlé tendencie sveta. (...) Svet pozýva ženu tam, kde nenájde nič iné ako falošné, klamlivé zdvorilosti či pozornosť, ktoré v skutočnosti nie sú ničím iným ako skutočnými urážkami, skutočným zneuctením jej dôstojnosti. Mladí katolíci preto nesmú váhať a musia odhodlane pokračovať vo svojom dobrom boji, v ktorom ide o česť Boha a jeho Cirkvi a zároveň o ich vlastnú česť, o ich dôstojnosť, o všetko, čo je pre nich najkrajšie, najslávnejšie, najcennejšie.“
Žiaľ, dnes už nepočujeme o cnosti čistoty: V tomto prípade nemám na mysli ani tak médiá alebo sociálne siete, o ktorých vieme, že propagujú nemravnosť, ale bohužiaľ v Cirkvi, v katolíckych školách, zo strany kňazov, biskupov, samotného pápeža... všetci sa boja riešiť túto otázku, pretože vedia, že by sa zo strany žien objavila „vzbura“ alebo aspoň hlboké nepochopenie. Je to jednoznačne plod pýchy: už neprijímať žiadne učenie Cirkvi, presne to, čo učil nemecký filozof Immanuel Kant: „človek je sebe samému najvyšším zákonodarcom“. Už teda nie „initium sapientiae timor Domini“, najvyššia podstata našej viery, ale „veda“ nás oslobodila od Boha, a tak sa Luciferov výkrik „non serviam“ vytýčil ako systém dnešnej mentality: poslušnosť voči akejkoľvek autorite, dokonca aj voči autorite Najvyššieho, je odmietnutá.
Lucifera, čistého ducha, najkrajšieho spomedzi rajských anjelov, poháňala len pýcha, keď sa vzbúril proti Bohu, a pýcha pohla aj Adama a Evu k neposlušnosti voči príkazu, ktorý dostali od Boha. Na rozdiel od Lucifera však prvým dôsledkom tohto hriechu pýchy, keďže človek bol stvorený z mäsa a nie je čistý duch ako anjeli, bola žiadostivosť. Pýcha spolu so žiadostivosťou sú teda dva hlavné hriechy človeka, tie, ktoré poháňajú všetky nespútané vášne. Obe sú prítomné v každej ľudskej duši, ale niekedy prevláda jedna, inokedy druhá. Povedal by som, že dnešný svet je hlboko ponorený do oboch týchto hriechov.
V Križiackej výprave za čistotu sa chceme jednoznačne zamerať a bojovať predovšetkým proti druhému z týchto hriechov: žiadostivosti, zmyselnosti. Aby sme však proti nim mohli lepšie bojovať, musíme milovať opačnú cnosť, a to čistotu, skromnosť, cudnosť. Pýcha je však tiež nečistotou mysle, rovnako ako zmyselnosť je pýchou zmyslov. Preto sa boj mravov nikdy neoddeľuje od boja ideí.
A práve preto sa pápeži 20. storočia obracali najmä na ženy, pretože si uvedomili, možno trochu neskoro, že sily nepriateľské Cirkvi a kresťanskej civilizácii sa zameriavajú na ženy, aby dosiahli svoje ciele.
Dôležitým aspektom Križiackej výpravy za čistotu je preto boj na poli oblečenia.
Pius XII. to dobre vysvetlil vo svojom prejave v roku 1941. Nabádal mladé ženy, aby vstúpili do boja proti nebezpečenstvu zlých mravov a bojovali proti nim vo všetkých oblastiach: v oblasti módy a oblečenia, v oblasti osobnej starostlivosti a športu, v oblasti spoločenských vzťahov a zábavy. Hovorí: „Vašimi zbraňami budú vaše slová a váš príklad, vaša zdvorilosť a vaše správanie, ktoré hovorí aj k ostatným a umožňujú správať sa tak, aby vaše konanie bolo čestné a zároveň chvályhodné.“ A na adresu matiek potvrdil: „Keby ste vedeli, akú budúcnosť vnútorných problémov a nebezpečenstiev, nesprávne chápaných pochybností a zle skrývaných zahanbení pripravujete svojim synom a dcéram tým, že ich neopatrne nechávate zvyknúť si na to, že sú sotva zahalení, že im dovoľujete stratiť úprimný zmysel pre skromnosť; sami by ste sa červenali a báli by ste sa hanby, ktorú si robíte, a škody, ktorú spôsobujete deťom, ktoré vám zverilo nebo, aby ste ich vychovali ako kresťanov. A to, čo hovoríme matkám, opakujeme aj nie málo veriacim (dokonca zbožným) ženám, ktoré - tým, že súhlasia s nasledovaním tej či onej nehanebnej módy, svojím príkladom odbúravajú posledné zaváhania, ktoré pomáhali húfom ich sestier odmietnuť módu, ktorá by sa pre nich mohla stať zdrojom duchovnej skazy.“
„Je vhodné, aby všetky kresťanské ženy mali odvahu čeliť takejto vážnej morálnej zodpovednosti. A vy, milované dcéry, zo živého citu, ktorý ste načerpali zo svojej viery a z úprimnej cnosti, máte tú česť byť zjednotené, vo svojom svätom ťažení ako bojovníčky za čistotu. Izolovane by vaša odvaha mala malú cenu v boji proti invázii zla, ktoré vás obklopuje; tesne spojené však budete dostatočne silnou légiou, aby ste vzbudili rešpekt voči právam kresťanskej skromnosti.“
Benedikt XV. sa už v roku 1919 obrátil na katolícke ženy: „S akým uspokojením sme teda spoznali, že členky Katolíckej ženskej únie si do svojho programu zapísali zámer slušne sa prezentovať aj v štýle obliekania. Tým si splnia prísnu povinnosť nedávať pohoršenie - nebyť prekážkou na ceste cnosti - a zároveň ukážu, že po rozšírení svojho poslania vo svete chápu potrebu dávať dobrý príklad už nielen medzi tými, ktorí sú doma, ale aj na uliciach, ba aj na verejných námestiach.
Je nevyhnutné, aby sa katolícke ženy cítili viazané nielen povinnosťou individuálnou, ale aj spoločenskou. Preto by sme chceli, aby početné členky Katolíckej únie žien, ktoré sa dnes zišli v Našej prítomnosti, vytvorili medzi sebou ligu s cieľom bojovať proti neslušnej móde nielen u seba, ale aj u všetkých osôb alebo rodín, ktoré môžu svojou prácou účinne osloviť.“
A to je to, čo chceme robiť, to je náš program: byť hrdé na to, že sme katolíčky, a ako katolíčky podporovať životný štýl, ktorý presahuje aj oblečenie, ktorý odráža duchovný a hierarchický poriadok, v ktorý veríme. Naša viera musí byť vtelenou vierou, ktorú možno vidieť aj bez toho, aby sme o nej hovorili, ako je to na slávnom príklade svätého Františka z Assisi: vo Fioretti sa rozpráva, že jedného dňa vyšiel s jedným zo svojich bratov kázať do Assisi. Počas celého dňa títo dvaja pokorní bratia kráčali so sklopenými očami úzkymi uličkami malej dediny. Keď prišiel večer, vrátili sa do kláštora bez toho, aby prehovorili čo i len slovo. „Ale nemali sme predsa kázať?“ pýta sa brat Masseo. A brat František: „A nekázali sme prostredníctvom našej pani Chudoby a sestry Radosti?“ Františkovi teda stačilo, aby v tichosti a s „radosťou“ prešiel mestom v ich habite a vyslal jasný odkaz: slová neboli potrebné.
Benedikt XV. vyjadril poľutovanie nad „slepotou mnohých žien každého veku a stavu, ktoré - z hlúposti a túžby páčiť sa - nevidia, do akej miery pohoršujú každého čestného muža a urážajú Boha neslušnosťou svojho odevu. Väčšina z nich by sa predtým pri takomto spôsobe obliekania červenala ako pri vážnom previnení proti kresťanskej skromnosti. Teraz im nestačí vystavovať sa na verejných priestranstvách; neboja sa ani prekročiť prah kostolov, účastniť sa svätej omšovej obety, ba dokonca nosiť zvodný pokrm hanebných vášní k eucharistickému stolu, kde sa prijíma nebeský Zdroj čistoty. A to nehovoríme o tých exotických a barbarských tancoch, nedávno importovaných do módnych kruhov, z ktorých každý je šokujúcejší ako ten predchádzajúci. Človek si nevie predstaviť nič vhodnejšie na vyhnanie posledných zvyškov skromnosti“.[1]
To, čo Benedikt XV. odsúdil a čo odsúdili aj neskorší pápeži, Pius XI. aj Pius XII., bol veľmi presný program, preštudovaný a premyslený v slobodomurárskych lóžach, v ktorom bolo mnoho medzistupňov. Jeden z nich je jasný z listu medzi slobodomurármi z konca 19. storočia, ktorý bol neskôr zverejnený: „Katolicizmus sa nebojí ostrého meča a neboja sa ho ani monarchie. Ale tieto dva základy spoločenského poriadku sa môžu zrútiť pod mravnou skazou; nikdy sa neunavme v snahe skaziť ich... z krvi mučeníkov sa rodia kresťania; nerobme z nich mučeníkov, ale popularizujme neresť medzi zástupmi; nech ju dýchajú svojimi piatimi zmyslami; nech ju pijú a sú nasýtení. Vytvorte necudné srdcia a nebude viac katolíkov.
Je to rozvrat veľkého rozsahu, na ktorý sme sa podujali... skazenosť, nám jedného dňa umožní priviesť Cirkev do hrobu. Nedávno som počul, ako sa jeden z našich priateľov filozoficky vysmieval našim projektom, keď povedal: „Aby ste zničili katolicizmus, mali by ste odstrániť ženy.“ Táto myšlienka je v istom zmysle dobrá, ale keďže sa žien nemôžeme zbaviť, skorumpujme ich spolu s Cirkvou. Corruptio optimi, pessima. („Skaza najlepšieho je najhoršia.“) Najlepšou dýkou, ktorou možno zasiahnuť Cirkev, je nemravnosť.“
Mária Madiseová píše: „V tejto korešpondencii sa ženy považovali za dôležitú úlohu vo všeobecnom rozklade katolicizmu. Pri spätnom pohľade vidíme, ako sa tento program skazy odhodlane realizoval a v spojení s feministickým hnutím v 60. rokoch 20. storočia prinieslo toto úsilie bohaté ovocie“ . A v skutočnosti, v kontinuite so slobodomurárskymi listami z predchádzajúceho storočia, písal v tom čase francúzsky časopis l'Humanisme: „Prvé víťazstvo, ktoré treba vykonať, je víťazstvo nad ženami. Žena musí byť oslobodená od reťazí Cirkvi a od zákona. [...] Ak chceme zničiť katolicizmus, musíme začať potlačením dôstojnosti žien, musíme ich skaziť spolu s Cirkvou. Rozšírime prax nahoty: najprv ruky, potom nohy, potom všetko ostatné. Nakoniec budú ľudia chodiť nahí, alebo takmer nahí, bez mihnutia oka. A keď sa odstráni skromnosť, zmysel pre posvätno vyhasne, morálka sa oslabí a viera sa zadusí.“
A to je presne to, čo sa stalo: skazenie žien prostredníctvom oblečenia, prostredníctvom módy nariadenej zhora.
Pius XII. napríklad napomenul mladé ženy z Katolíckej akcie týmito slovami: „Nie je Naším zámerom sledovať tu smutný a príliš známy obraz neporiadku, ktorý sa ukazuje pred vašimi očami, ako sú nedostatočné šaty, (ktoré sa zdajú byť vyrobené tak, aby odhaľovali to, čo by mali naopak zakrývať), šport a prejavy ‚kamarátstva‘ v odeve, ktorý je nezlučiteľný aj s tou najzhovievavejšou skromnosťou; tance, predstavenia, prehliadky, literatúra, ilustrácie, ozdoby, v ktorých mánia zábavy a potešenia hromadí najvážnejšie nebezpečenstvá. Namiesto toho máme teraz v úmysle pripomenúť vám a znovu vám pred oči postaviť zásady kresťanskej viery, ktoré v týchto veciach musia osvietiť váš úsudok, usmerniť vaše kroky a vaše správanie, inšpirovať a podporovať váš duchovný boj.“
Nestačí však poznať zásady našej viery, musíme ich predovšetkým milovať. V skutočnosti však nemožno milovať to, čo nepoznáme, to je základná zásada svätého Tomáša.
Vo svojej knihe o móde citujem vetu Mary Quantovej, anglickej módnej návrhárky, ktorá sa zaslúžila o vynájdenie minisukní a krátkych nohavíc: „Milujem vulgárnosť. Dobrý vkus je smrť, vulgárnosť je život“ .
Túto zásadu musíme obrátiť: „Milujem čistotu, milujem slušnosť, milujem dobrý vkus. Vulgárnosť je smrť, čistota je život. Móda skutočne čoraz viac inklinuje k vulgárnosti. Vulgárnosť nielenže pošliapava dobrý vkus a dekórum, ale odráža mentalitu, ktorá sa stavia proti akémukoľvek poriadku a disciplíne a proti akejkoľvek zábrane - či už estetickej, morálnej alebo spoločenskej - a ktorá v konečnom dôsledku naznačuje úplne „oslobodený“ štandard správania.
Presný opak sme pozorovali počas pohrebu kráľovnej Alžbety alebo korunovácie kráľa Karola. Tam bol všade poriadok, dekórum, krása, všetko odrážalo hierarchický poriadok potrebný pre spoločnosť. Nie nadarmo obe udalosti sledovali miliardy ľudí: vďaka tomu si musíme uvedomiť, že dnešného človeka, hoci ponoreného do hrôzy, vulgárnosti a morálneho neporiadku, v skutočnosti silno priťahuje ich pravý opak. Diablovi sa teda nepodarilo úplne vykoreniť z ľudského srdca túto silnú túžbu po kráse, po čistote.
Na druhej strane je smutné, že všetky tieto obrady, ktoré sa zrodili v stredoveku, a teda v katolíckej sfére, sa zachovali u anglikánov a nie v katolíckych monarchiách, nehovoriac o Cirkvi, ktorá po koncile zničila krásu pápežských obradov. Napriek tomu však musíme byť anglickej monarchii vďační za zachovanie všetkého, čo nám umožňuje milovať tieto obrady svetského poriadku, ktoré všetko podriaďujú Stvoriteľovi. Anglická monarchia teda zachovala formu, ale nemá podstatu. Katolícka cirkev má podstatu, obetu nášho Pána, všetky sviatosti, ale nemá už formu.
Musíme milovať formu aj podstatu, pretože kde sa stráca forma, tam sa pomaly stráca aj podstata. A to sa prejavuje aj v našom správaní, v našom obliekaní: ak si chceme zachovať podstatu, teda čistotu, spojenie s Bohom, praktizovanie cnosti, musíme si chrániť formu, teda skromnosť a krásu v obliekaní a správaní.
Virginia Coda Nunziante
[1] Benedikt XV., Príhovor k riaditeľkám Talianskej katolíckej ženskej únie (22. októbra 1919).
pokračovanie v ďalšej časti
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.
