Na pripomenutie Jubilea a odpustkov

Zdroj: commons.wikimedia.org

Od súmraku až do polnoci 1. januára roku 1300 sa davy Rimanov tlačili v konštantínovskej bazilike svätého Petra.

Rozšírila sa totiž správa, že návšteva hrobu svätého Petra prináša odpustenie časných trestov za vlastné hriechy. Pápež Bonifác VIII., Benedetto Caetani, ktorý v tom čase už päť rokov spravoval Cirkev a bol vynikajúcim znalcom práva, dal preskúmať Archív a Pápežskú knižnicu, aby našiel potvrdenie tohto presvedčenia. Medzi najvýznamnejšími aktmi odpustenia trestov zo strany jeho predchodcov našiel dekrét Urbana II. na koncile v Clermont (1095), v ktorom tento pápež, aby podnietil kresťanov k účasti na prvej križiackej výprave, vyhlásil, že účasť na nej prináša úplné odpustenie trestov.

Bonifác VIII. potom zvolal kardinálske kolégium na slávnostné konzistórium a rozhodol sa vydať bulu Antiquorum habet fida relatio („Od predchodcov máme spoľahlivé správy“), v ktorej potvrdil starobylú tradíciu a oficiálne vyhlásil prvý Svätý rok kresťanskej éry. Ku kópiám dokumentov, ktoré boli rozoslané do celého katolíckeho sveta, pripojili tri verše:

"Každé sté výročie v Ríme je vždy jubilejné,
viny sú zmazané, odpustenie je dané tým, ktorí sa kajajú.
Toto vyhlásil Bonifác a potvrdil."

Večné svedectvo jubilejného roku

Aby sa na túto udalosť nikdy nezabudlo, Bonifác VIII. prikázal vyryť jubilejnú bulu do mramorovej dosky, ktorá bola umiestnená v átriu starej konštantínovskej baziliky. Následne vydal 22. februára 1300, na sviatok Katedry svätého Petra, ďalšiu bulu Nuper per alias, ktorou pútnikom, ktorí prišli do Ríma, udelil plnomocné odpustky – teda také rozsiahle, že zahladzovali každú vinu a každý časný trest za spáchané hriechy. Mohol ich získať každý pútnik, ktorý sa úprimne kajal, vyspovedal a počas Svätého roku vykonal púť do Ríma na uctenie si svätých apoštolov Petra a Pavla návštevou ich bazilík. Týmto aktom pápež potvrdil svoju plenitudo potestatis – najvyššiu moc udeľovať veriacim duchovné dary z pokladu milostí, ktorého správcom je Rímska cirkev.

O prvom jubileu máme podrobné svedectvá kardinála diakona Jacopa Stefaneschiho, autora diela De centesimo seu Jubileo anno liber, ktoré napísal na začiatku 14. storočia, ako aj veľkého florentského kronikára Giovanniho Villaniho a mnohých ďalších. Všetci opisujú, ako sa na začiatku roku 1300 ulice Ríma zaplnili skutočnými davmi – najprv domácimi obyvateľmi, neskôr pútnikmi, ktorí prichádzali z ďalekých krajín Východu aj Západu.

Dante vo VIII. speve Pekla (verše 22–43) opisuje, ako na moste Sant’Angelo, ktorý bol povinným prechodom na ceste k bazilike svätého Petra, mestská správa zaviedla striedavý jednosmerný pohyb, aby sa zabezpečil usporiadaný tok pútnikov. Stráže zároveň dohliadali na to, aby sa presúvanie zaobišlo bez incidentov a nepokojov. Podľa Villaniho bolo každý deň v Ríme, okrem stálych obyvateľov, prítomných až dvestotisíc pútnikov, nazývaných „Romei“, pričom väčšina z nich podstúpila náročné a často nebezpečné cesty.

Motív pútnikov: odpustenie časných trestov

Čo poháňalo týchto pútnikov, ktorí pri pohľade na Večné mesto s nadšením spievali hymnus O Roma nobilis? Tribunál pokánia im už odpustil vinu za hriechy, no oni si dobre uvedomovali, že musia odpykať časné tresty – buď v tomto živote, alebo v budúcom. Sväté Písmo totiž učí, že do neba nemôže vstúpiť nič nečisté (Zjv 21,27). Miestom, kde by si odpykali tieto tresty, je očistec, ktorý Dante vo svojej Božskej komédii opisuje ako vrchol hory na južnej pologuli, priamo oproti Jeruzalemu, no podľa väčšiny teológov sa nachádza v hlbinách zeme, blízko pekla. Jubileum im ponúkalo výnimočnú príležitosť skrátiť tieto časné tresty.

Odvtedy Cirkev pravidelne – najskôr každých sto, neskôr každých dvadsaťpäť rokov – vykonávala svoju moc odpúšťať hriechy pre osoh veriacich.

Dante a Bonifác VIII.: sporný pohľad

Dante Bonifáca VIII. nenávidel a považoval ho za jedného z hlavných vinníkov morálneho a duchovného úpadku Cirkvi. V XIX. speve Pekla, kde sú zatratení simonisti, Dante stretáva pápeža Nikolaja III., ktorý predpovedá príchod Bonifáca VIII. do tejto pekelnej priepasti a obviňuje ho, že korupciou zneuctil Kristovu Cirkev (verše 52–57). Cirkevní historici však považujú Danteho súd za nespravodlivý a poukazujú na to, že aj napriek jeho odporu voči Bonifácovi nikdy nespochybnil jeho moc riadiť Cirkev.

Dante sa tak drží učenia svätého Petra Damianiho, ktorý prirovnával simóniu k heréze, no vysvetľoval, že aj simonistickí kňazi platne udeľujú sviatosti a vykonávajú jurisdikciu (Liber qui dicitus gratissimus, PL, 145, 100–159).

Odpustky: dar Cirkvi pre veriacich

Moc udeľovať odpustky patrí medzi najvyššie privilégiá Kristovho vikára, podľa Kristových slov Petrovi:
„Čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi; a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ (Mt 16,19)

Tridentský koncil vo svojom dekréte De indulgentiis učí, že „tí, ktorí odmietajú odpustky alebo popierajú moc Cirkvi ich udeľovať, nech sú prekliati“. Zároveň však varuje pred ich nezodpovedným udeľovaním, aby sa neoslabovala cirkevná disciplína (Sess. XXV, cap. XXI).

Treba však chápať, že odpustky neoslobodzujú od pokánia. Nezaručujú život bez kríža, ale pomáhajú niesť ho. Plnomocné odpustky Svätého roku sú mocnou silou pobádajúcou k väčšej láske k Bohu a hlbšiemu odporu voči hriechu. Preto pri prechode Svätou bránou pokľakneme, pobozkáme ju, to všetko s modlitbou na perách.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!