Nad ranami národa

Znova prešiel ďalší rok nášho života a znova slávime slávnosť Sedembolestnej Patrónky Slovenska, Panny Márie. Azda nám prídu na um mnohé umelecké diela, ktoré tento sviatok zdobia, počnúc od Michelangelovej piety, až po slávnu starobylú sekvenciu Stabat Mater. Všetci známy hudobníci k nej komponovali krásne melódie. Vivaldi, Haydn, Dvořák Pergolesi a desiatky iných, aby som spomenul len tých najznámejších skladateľov. Nie je nič krajšie, než si sadnúť do pohodlného kresla a vypočuť si ich, nechávajúc sa uniesť meditáciou tejto hudby, ktorá pozdvihuje naše duše k Bohu.

 Dvořákova Stabat Mater vyjadruje doslova geniálnym spôsobom smrť rodiča nad svojím dieťaťom. Podľa odborníkov na toto dielo dokončil práve po tom, keď zomreli s odstupom dvoch rokov dve jeho deti. V momente, keď vidí bezvýchodiskovú situáciu vo svojom živote, Dvořák počuje Ježišove slová z evanjelia: „Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrie“ (Ján 11,25).Svoju vieru a dôveru v Pána tak vyjadruje prostredníctvom hudby.

Utrpenie našej Sedembolestnej patrónky nás konfrontuje práve s krutosťou smrti a hriechu. Boží Syn, Ježiš Kristus, svojou smrťou učinil zadosť za naše hriechy a dnešný sviatok ho kladie pred naše oči v rukách Sedembolestnej: „Tvoja Matka pretrpela kvôli tebe mnohé bolesti a všetky muky zniesla pri tvojom ukrižovaní. Koľké slzy vyronili jej oči, keď ťa pochovali a uložili do hrobu... Kruté bolesti pretrpela, keď ťa videla visieť na kríži a keď ti na Golgote kopijou prebodli bok.“[1]

Práve otázka ľudského utrpenia je pre dnešného človeka Tabu. Odstránením tejto otázky zo spoločenského ale aj duchovného života sa nastolila dnešnému človeku čierna ulička, ktorá vedie k hlbokému nešťastiu väčšiny našich súčasníkov. Celá teologická tradícia sa snaží nájsť vierohodnú odpoveď na otázku, že keď je Boh dobrý, prečo dopúšťa utrpenie človeka, zvlášť utrpenie nevinných a detí. Bez hlbokého nadprirodzeného pohľadu odpoveď na túto otázku nie je možná.

“Otázka zla je zložitá, avšak to neznamená, že nemá riešenie, alebo že riešenie nie je isté. Znamená to však, že odpoveď na otázku zla sa nám naskytne, keď prídeme do istého bodu, kde sa všetko rozjasní. Prečo mnohokrát radšej prijímame nastolovanie problémov než samotné odpovede na ne ?Prečo je náš duch disponovanejší prijať chaos, než Pravdu samotnú ?”[2] pýta sa kardinál Journet.

Pravda samotná spočíva v Ježišovom Kríži, pod ktorým sa nachádza práve naša Sedembolestná Patrónka. Dnešná doba slovami arcibiskupa Sheena oddelila Kríž od Krista a Krista od Kríža. V tomto duchu sa stáva aj dnešný sviatok len akýmsi folklórom. Sedembolestná okrem toho, že je Ježišovou Matkou, je zároveň aj jeho učeníčkou a preto pred bolesťou ukrižovania neuteká, nezatvára si pred ním oči ako to robí dnešný človek. Pri každej príležitosti, keď sa počas slávenia svätej omše znovuzprítomňuje Kristovo utrpenie a smrť na Kríži, si môžeme pri nohách oltára predstaviť práve našu Bolestnú Patrónku. Ona, ako žena viery vie, že vykúpenie je hlboko spojené s týmto najvyšším gestom lásky, kde láska nie je povrchným sentimentom, ale realitou, za ktorú sa kruto platí najvyššia cena. „Nik nemá väčšiu lásku, ako ten, čo dá svoj život za priateľov“.

Dnes sa veľakrát zo svätej omše, miesto toho, aby naozaj poukazovala na to čím je v skutočnosti- zprítomnením spásy na Kríži stalo akési bezduché zhromaždenie, ktoré častokrát nepripomína nič iné, len ochotnícke divadlo za asistencie síce nadšených- ale neschopných hercov. Ak chceme znova nájsť zmysel nášho bytia, ako aj silu v boji proti ťažkostiam, ktoré nás dnes čakajú na každom rohu, musíme sa znova ponoriť do základných právd našej katolíckej viery a na prvom mieste padnúť na kolená počas svätej omše a vyznať: „Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet“.

Po 40 rokoch komunistickej Tyranie sa v Európe nastoľuje vláda ešte sofistikovanejšieho  neomarxistického systému. Ak sa naši predkovia, veľkí muži nášho národa, biskupi Buzalka, Gojdič, Barnáš či Vojtašák sa dokázali vzoprieť nepriateľom Kristovho Kríža, bolo to práve aj vďaka ich hlbokej úcte k Sedembolestnej, ku ktorej vyhláseniu za Patrónku Slovenska pápežom Piom XI. sa zaslúžil aj boží služobník biskup Ján Vojtašák. Ak sa dnes toľko volá po reforme Cirkvi ako nikdy v jej minulosti, zoberme si práve z tohto ctiteľa Sedembolestnej príklad. Jeho životopisec píše nasledovné:

„Biskup Vojtašák bol typ reformátora, ktorý si bol vedomý neblahých následkov silnejúceho liberalizmu a sekularizmu v Československo na náboženský život slovenských katolíkov....Jedným z dôležitých pilierov upevňovania náboženskej identity Slovákov bola u neho úcta k Eucharistii a pravidelnosť spojená s dôslednosťou pri vykonávaní náboženských úkonov...Za príčinu narušenej spoločnosti považoval krízu rodín...Východiská v liberalizmom poznačenom slovenskom prostredí a posilňovaní náboženskej identity Slovákov videl nielen v prehlbovaní nábožnosti, ale aj vo vzdelávaní, prostriedku k formovaniu uvedomelých katolíkov“[3].

Niekto by si povedal, že prečo sa ohliadať toľko do minulosti, dnes je iná doba. Ale ak si prečítame článok biskupa Škrábika pri príležitosti 20. vyhlásenia sedembolestnej za Patrónku Slovenska, uvedomíme si, že naše problémy sa zhodujú. Vtedajší Banskobystrický biskup napísal:

„Veď tých našich rán je aj dnes toľko, že ich ťažko spočítať. Zaklopme na príbytky slovenské, koľko tam nájdeme utrpenia: Rozváľané domy, zničené majetky, zranené srdcia pre stratu najbližších. Celý národ je hospodársky ochudobnený. Väčšie ako hmotné rany sú však rany duchovné. Hmotárske zmýšľanie sa šíri so všetkými povážlivými následkami, s nemiernosťou a pôžitkárstvom, nenávisťou a pomstychtivosťou, s úpadkom spravodlivosti a lásky, s nemravnosťou a bezbožníctvom. Zjavy mravného rozkladu rodín a mládeže otvárajú príšerné výhľady do budúcnosti a ešte príšernejším zjavom je vylúčiť kresťanstvo zo spolupráce na liečení chorých zjavov. To je tá najnebezpečnejšia rana, na ktorú trpíme“[4].

Bratia a sestry ! Prihlásme sa hrdo k minulosti nášho národa, ktorý ma vo svojej minulosti veľkú duchovnú silu. Buďme hrdí na našich mučeníkov z čias komunistickej diktatúry a povzbudení ich vzorom sa vzoprime tej dnešnej, neomarxistickej. Ich spoločným menovateľom je odmietane Kristovho vykupiteľského Kríža.  Práve z nich brali naši slávni predkovia ako biskup Ján Vojtašák silu vzdorovať. Odmietanie kríž nášho spasiteľa je skutočným ukazovateľom odlíšenia správneho od nesprávneho v našom súkromnom ale aj spoločenskom živote. Dnes keď sme na pokraji krachu súčasnej Európskej civilizácie, ale aj na pokraji krízy našej Slovenskej spoločnosti, stojíme pred ťažkosťami ako nezamestnanosť, enormné zdražovanie, úpadok viery, ideológie LGBT a gender, ktoré sú trójskymi koňmi, ktoré používa Antikrist na zničenie nášho domova, ktorým je kresťanská viera, volajme s našimi velikánmi, úryvkom modlitby, tak ako sa modlili k našej Sedembolestnej patrónke v roku 1947:

„Rozjímajúc nad ranami nášho národa a nad siedmimi bolesťami tvojho srdca, vidíme, že si nás naučila húževnatosti slovenskej lipy a sile nezúfať pod krížom. Touto nádejou a dôverou povzbudení pod tvoju ochranu sa utiekame my, dedičstvo tvoje, národ tvoj, ktorí sa cítíme tvojimi dietkami a pre zvláštnu ochranu tvoju teba dobrou Matkou nášho národa a našu domovinu domovinou Mariánskou krajinou voláme.

Prosíme Ťa, drahá Patrónka, ochraňuj našu cirkevnú a svetskú vrchnosť, všetkých občanov a našu vlasť, aby ona, osvietená darmi Ducha Svätého, slúžila za príklad zbožnosti, spravodlivosti a mravnosti. Vyžiadaj Božieho požehnania na všetky stavy a triedy obyvateľov tejto zeme, aby sa obapolne uctievali, pamätajúc, že sme deti jedného Boha, z krvi jedného národa, deti jednej krajiny a dedičia jedného blahoslavenstva.... A teraz, dobrá Matka naša, panuj svojou duševnou vládou nad svojim slovenským národom, chráň svoju Slovenskú krajinu a nás, ktorí sa ti odovzdávame telom i dušou, a zostaň s nami, aby sme ťa mohli chváliť a velebiť na veky vekov.“[5] Amen.

[1] Jakub Sarugský, Discorso sulla sepoltura ossia morte della Santa Genetrice di Dio Maria: Andrej Čaja, Panna Mária v Božom pláne spásy, p. 46

[2] Il Male, saggio teologico

[3] Ľubomír Hromjkák, s výrazom lásky trvám

[4] Róbert Letz, Sedembolestná Panna Mária v dejinách Slovenska, p. 131-132

[5] Ibid. S. 135-136

   Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!