Obhajoba križiackych výprav

Foto: commons.wikimedia.org

(Roberto de Mattei v Il Foglio z 8. júna 2010) - Ekumenický irenizmus je prekrúcaním cirkevného učenia a dejín. Pravým duchom kresťanstva je bojovať za pravdu a brániť korene, ktoré siahajú do žiarivých storočí stredoveku

„Rozlúčka Cirkvi s duchom križiackych výprav“ je refrén, ktorý sa opakuje už najmenej štyridsať rokov a vystihuje svetonázor istého kresťanstva, ktoré si z ekumenického dialógu urobilo svoje evanjelium. Tento názor je založený na historickom skreslení a rovnako závažnej deformácii cirkevného učenia. V prípade článku Giancarla Zizolu v denníku Repubblica zo 7. júna sa k tomu pridáva aj neprípustná snaha pripísať toto historické a doktrinálne skreslenie samotnému vládnucemu pápežovi. Benedikt XVI., ako povedal na svojej prvej audiencii 27. apríla 2005, si toto meno zvolil nielen na počesť Benedikta XV., ale predovšetkým preto, aby pripomenul výnimočnú postavu veľkého „patriarchu západného mníšstva“, svätého Benedikta z Nursie, ktorý „predstavuje základný orientačný bod pre jednotu Európy a silnú pripomienku neodňateľných kresťanských koreňov jej kultúry a civilizácie“.

Aké sú však tie kresťanské korene, ktoré podľa Benedikta XVI., ako aj podľa jeho predchodcu Jána Pavla II., majú právo a povinnosť brániť nielen katolíci, ale aj laici? Tieto korene, alebo ak chcete, ovocie týchto koreňov, máme pred očami: sú to katedrály, pamiatky, paláce, námestia, ulice, ale aj hudba, literatúra, poézia, veda, umenie. Táto viditeľná mapa pamäti je vtlačená do genetického kódu našej civilizácie. Križiacke výpravy sú teda rovnako ako katedrály súčasťou európskej duchovnej panorámy a vyjadrujú jej svetonázor.

Historik umenia Erwin Panofsky skúmal vzťah medzi gotickými vitrážami a scholastickou filozofiou, pričom zdôraznil, že svetelnosť stredovekých katedrál zodpovedá myšlienkovej priezračnosti diel, ako je napríklad Summa Theologica svätého Tomáša Akvinského (Erwin Panofsky, „Gotická architektúra a scholastická filozofia“). Z epochy križiackych výprav vychádza - mohli by sme dodať - tá istá žiara, tá istá priezračná krása, ten istý vzlet, tá istá tvorivá sila ako v dielach svätého Tomáša Akvinského a Danteho. Križiacke výpravy sú tiež súčasťou toho dedičstva hodnôt, ktoré, ako napísal Ján Pavol II. pochádzajú z evanjelia a rozvíjajú sa v súlade s ním („Pamäť a identita“).

„Umelecké majstrovské diela, ktoré sa v Európe zrodili v minulých storočiach, sú nepochopiteľné, ak neberieme do úvahy náboženského ducha, ktorý ich inšpiroval (...)“, povedal opäť Benedikt XVI. (generálna audiencia 18. novembra 2009). To isté by sa dalo povedať aj o križiackych výpravách, ktoré bojiskám v Palestíne vtlačili tú istú stupnicu hodnôt, ktorú architekti v tých rokoch vytesali do kameňa katedrál. Ani križiacke výpravy, ani katedrály nemôžu pochopiť tí, ktorí ignorujú spôsob myslenia a predovšetkým živú vieru, ktorá oživovala ich tvorcov.

V katedrále sa kresťanský ľud zhromaždil okolo kňaza, ktorý pri svätej omši na oltári obrátenom na východ nekrvavo obnovil samotné tajomstvo kresťanstva: vtelenie, umučenie a smrť Ježiša Krista. Počas križiackych výprav sa ten istý ľud chopil zbraní, aby oslobodil Sväté mesto Jeruzalem, ktoré padlo do rúk mohamedánov. Prázdny hrob Božieho hrobu bol spolu s plátnom živým svedectvom Zmŕtvychvstania a najcennejšou relikviou kresťanstva.

Prvá križiacka výprava bola vyhlásená ako meditácia nad výzvou Krista, ktorý hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech sa zriekne sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 21-27). Ten istý kríž, okolo ktorého sa zhromažďovali ľudia v katedrálach, bol vyznačený na odevoch križiakov a vyjadroval akt, ktorým kresťan vyjadril, že je ochotný obetovať svoj život, pre nadprirodzené dobro blížneho, tým, že sa chopí zbrane. Duchom križiackych výprav bol a zostáva samotný duch kresťanstva: láska k nepochopiteľnému tajomstvu kríža.

Profesor Jonathan Riley-Smith, vedúci predstaviteľ obnovy štúdia križiackych výprav, v súvislosti s tými, ktorí odpovedali na výzvu prvej križiackej výpravy, uvádza, že ich „ roznietil zápal lásky“, a v láske, v láske k Bohu, vidí hlbokú motiváciu tohto podujatia. Obetovanie vlastného života je v skutočnosti najväčšou formou lásky a najdokonalejším skutkom lásky, pretože nás robí dokonalými napodobňovateľmi Ježiša podľa slov evanjelia, podľa ktorých „nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za Neho a za svojich bratov“ (Jn 3, 16; 15, 13). Jedine láska, zhrnutá v Kristovej obeti na kríži, je schopná poraziť smrť, ktorá je najvyšším fyzickým utrpením, a hriech, ktorý je najvyšším morálnym zlom. Takýto duch a stav mysle, bohato doložený v prameňoch, nevyteká ako kalná rieka z kolektívneho nevedomia Západu, ale zo slobodného konania jednotlivých ľudí, ktorí v svetlých storočiach stredoveku odpovedajú na výzvu adresovanú ich svedomiu.

Odpoveď na toto volanie možno považovať za „kategóriu ducha“, ktorá neochabuje. Myšlienka križiackej výpravy totiž nie je len historickou udalosťou ohraničenou stredovekom, ale je konštantou kresťanskej duše, ktorá v dejinách pozná chvíle zatmenia, ale v rôznych podobách je predurčená na to, aby sa znovu objavila. Vylúčiť myšlienku križiackej výpravy zo svojej „programovej platformy“ znamená vylúčiť samotnú myšlienku kresťanského boja. Učenie, že duchovný život je boj, sa rozvíja najmä v listoch svätého Pavla, kde na mnohých miestach nachádzame metafory a obrazy prevzaté zo života bojovníka; apoštol vysvetľuje, že život kresťana je bonum certamen, ktorý treba vybojovať „ako dobrý vojak Ježiša Krista“ (II Tim 2, 3). „Zhoďme teda,“ hovorí, ‚ skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla ‘ (Rim 13, 12); “oblečme si Božiu výzbroj, aby sme mohli čeliť útokom diabla (...). bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 11. 14 - 17).

Duch križiackých výprav a mučeníctva má spoločný pôvod v tomto hlbokom rozmere duchovného boja. Mučeníctvo, ako každé utrpenie, predpokladá boj. Samotný život Ježiša Krista možno vnímať ako neustály boj proti všetkým silám nepriateľským Božiemu kráľovstvu: hriechu, svetu a diablovi. To, že život kresťana je boj, je jedným z pojmov, ktoré najčastejšie rezonujú v Novom zákone, kde čítame: „Nebude korunovaný nik iný, ako ten, kto spravodlivo bojoval“ (II Tim 2, 5). Evanjelium vo svojom pôvodnom význame je ohlasovaním vojenského víťazstva, v tomto prípade Kristovho víťazstva nad zlom a mocnosťami temnoty.

Prečo sa cirkev nemôže vzdať ducha križiackych výprav? Jednoducho preto, že nemôže poprieť svoje vlastné dejiny a učenie. Dejiny križiackych výprav nie sú bezvýznamným dodatkom k dejinám cirkvi, ale sú úzko prepojené s dejinami pápežstva. Križiacke výpravy nie sú spojené s jedným pápežom, ale s neprerušenou históriou pontifikov, väčšinou svätých, od blahoslaveného Urbana II, ktorý vyhlásil prvú križiacku výpravu, až po svätého Pia V. a blahoslaveného Inocenta XI, ktorí v 16. a 17. storočí podporovali „sväté ligy“ proti Turkom pri Lepante, Budapešti a Viedni. Historikom nie je neznáme, že aj v 20. storočí Pius XII. skúmal možnosť začať protikomunistickú „križiacku výpravu“ po povstaní v Maďarsku v roku 1956.

Okrem pápežov sú tu aj svedectvá svätých, počnúc Ľudovítom IX., križiackym kráľom par excellence, ktorý je spolu s Janou z Arku, svojím spôsobom tiež „križiačkou“, patrónom Francúzska - „prvorodenou dcérou Cirkvi“. Dávať do protikladu nášho svätého Františka s týmito postavami znamená ak nie zlú vieru, tak pozoruhodnú historickú neznalosť. Najspoľahlivejším prameňom, ktorý máme o Františkovej ceste, je svedectvo jeho spoločníka, brata Illuminata, ktorý nám hovorí, ako svätec obhajoval dielo križiakov a navrhoval sultánovi obrátenie. A ako by sme mohli zabudnúť na zástupy františkánov, ktorí sa v priebehu storočí pridali ku križiakom, počnúc svätým Jánom Kapistránskym (1386 - 1456), kazateľom veľkej križiackej výpravy v 15. storočí, ktorá vyvrcholila oslobodením Belehradu?

K menu svätého Františka by sme mali pridať meno svätej Kataríny Sienskej, patrónky Talianska a doktorky Cirkvi, ktorej hlbokú „križiacku“ dušu Massimo Viglione ukázal v nedávnej eseji („L'idea di crociata in Santa Caterina da Siena“). K nej by sme mohli pridať ďalšiu učiteľku, tentoraz súčasnú, svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša, ktorá na dojímavej stránke, oslovujúc Ježiša, uvádza, že chce „chodiť po zemi, hlásať tvoje meno a zasadiť tvoj slávny kríž na pôde neveriacich“, čím spája v jednom povolaní povolanie apoštola, križiaka a mučeníka. „Cítim,“ píše, “povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, lekára, mučeníka; skrátka, cítim potrebu, túžbu konať pre teba, Ježišu, všetky najhrdinskejšie skutky. V duši cítim odvahu križiaka, pápežského Zuava, ktorý hovorí: chcel by som zomrieť na bojisku za obranu Cirkvi...“. A 4. augusta 1897 na smrteľnej posteli, obracajúc sa na svoju predstavenú, zašepkala: „Ó, nie, nebála by som sa ísť do vojny. Napríklad v čase križiackych výprav by som sa s veľkým šťastím vydala do boja proti heretikom“ (“Príbeh duše“, v ‚Súbornom diele‘).

Cirkev nikdy nevyznávala pacifizmus. Kresťanský boj, ktorý je predovšetkým duchovným postojom, ale zahŕňa aj možnosť sebaobrany, spravodlivej vojny a dokonca „svätej vojny“, patrí k najčistejšej katolíckej tradícii. Tí, ktorí do konca vyznávajú ekumenizmus a pacifizmus, zabúdajú, že existuje hlbšie zlo ako to fyzické a materiálne, a zamieňajú si ničivé dôsledky vojny vo fyzickej rovine s jej príčinami, ktoré sú morálne a siahajú až k narušeniu poriadku, jedným slovom k hriechu, ktorý možno poraziť len krížom. Moderný svet, ktorý je ponorený do hedonizmu a stratil vieru, posudzuje ako zlo, a to ako absolútne zlo, len to fyzické, pričom zabúda, že zlo a bolesť nevyhnutne sprevádzajú ľudský život a často ho pozdvihujú.

Duch križiackych výprav a Lepanta nám odovzdáva posolstvo kresťanskej statočnosti, ktorá je ochotou obetovať pozemské dobrá tvárou v tvár vyšším dobrám, ako sú spravodlivosť, pravda a budúcnosť našej civilizácie.

Dnes je nepriateľom ohrozujúcim Cirkev a Západ mentálny postoj tých, ktorí veria, že časy Lepanta a križiackych výprav sa skončili, a duchu kresťanského boja stavajú do protikladu svetonázor, podľa ktorého neexistuje nič absolútne a pravdivé, ale všetko je relatívne v závislosti od času, miesta a okolností. Toto je relativizmus, ktorý odsúdil Ján Pavol II. keď vo svojich encyklikách Veritatis Splendor a Evangelium Vitae hovorí o tom „zmätku dobra a zla, ktorý znemožňuje budovať a zachovávať morálny poriadok jednotlivcov a spoločenstiev“ (SV č. 93). Boj proti relativizmu na obranu kresťanských koreňov spoločnosti, ku ktorému vyzýval Ján Pavol II. a dnes vyzýva Benedikt XVI. je bojom na obranu našej historickej pamäti, bez ktorej nie je identita v prítomnosti, pretože práve na pamäti sa zakladá identita ľudí a národov. Kresťanské korene však nepatria len do pamäti či histórie: sú živé, pretože Ukrižovanie, ktoré ich zhŕňa, nie je len historickým a kultúrnym symbolom, ale je aktuálnym a trvalým prameňom pravdy a života, utrpenia a boja.

Cirkev má nepriateľov, hoci na to zabúdame, pretože sme stratili bojovnú koncepciu kresťanského života založenú na kríži, ktorá vždy charakterizovala kresťanstvo. Strata tohto bojovného ducha je dôsledkom hedonizmu a relativizmu, do ktorých sú, žiaľ, ponorení aj mnohí predstavitelia cirkvi. Benedikt XVI. často hovoril o „tvorivých“ menšinách; my by sme mohli dodať „bojovných“, pretože súčasná vojna je kultúrnou a morálnou vojnou, v ktorej sa konfrontujeme z hľadiska svetonázorových princípov. Dejiny sa napokon skladajú z militantných menšín a Zizola tiež patrí k jednej z nich. Bojovať sa dá za dobro alebo zlo, v jednom alebo druhom tábore, ale len tí, ktorí bojujú, zanechávajú svoju stopu v historických udalostiach.

Nemýľte sa v Zizolovi: človek môže a musí, pokiaľ je to možné, uniknúť stretu zbraní, ale nemôže uniknúť stretu myšlienok. On sám ich používa ako palicu, ktorou by rád udieral tvrdé hlavy fundamentalistických alebo „lepantských“ kresťanov. Na druhej strane idey, ktoré nie sú v rozpore, sa „nestretávajú“, ale splývajú, pričom zase vznikajú nové idey pod heslom indiferentizmu a synkretizmu.

Cirkev je nadprirodzená spoločnosť, ktorej poslaním je hlásať spásnu a oslobodzujúcu Pravdu. Ako inštitúcia ponorená do sveta používa, ako je primerané, aj politické a diplomatické nástroje, ale politika je pre ňu prostriedkom, nikdy nie cieľom. Giuliano Ferrara to vo Fogliu zo 7. júna dobre videl. Nesmieme si zamieňať diplomatickú cestu, akou bola nedávna cesta pápeža na Cyprus, s teologickým a duchovným posolstvom, ktoré má Cirkev povinnosť hlásať.

Benedikt XVI. vo svojej homílii v Nikózii 5. júna tiež zdôraznil, že drevo kríža nie je len súkromným symbolom zbožnosti, nie je odznakom príslušnosti k nejakej skupine v spoločnosti, ale znakom nádeje, lásky a víťazstva. „Svet bez kríža,“ povedal, “by bol svetom bez nádeje. AJ svet bez križiackeho ducha by bol svetom bez nádeje, pretože by to znamenalo vzdať sa boja za to, aby sa kríž stal spásou sveta uprostred jeho ruín.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.