Otec Tomáš Týn: návrat k tomistickej metafyzike

Zdroj: commons.wikimedia.org

Medzi významné osobnosti tomistického sveta minulého storočia patrí dominikánsky páter Tomáš Týn (1950-1990), ktorého proces blahorečenia inicioval kardinál Carlo Caffarra v roku 2006.

Otec Týn sa narodil vo vtedajšom Československu, do dominikánskeho rádu vstúpil vo veku 19 rokov a za kňaza bol vysvätený v roku 1975. Väčšinu svojho krátkeho, ale intenzívneho života strávil v Bologni, ponorený do intenzívneho apoštolátu, ktorý bol zakorenený v hĺbke jeho vytrvalej kontemplácie, pričom bol verný princípu svojho rádu: contemplari et contemplata aliis tradere. Vzdelanec, polyglot, príkladný kňaz a rehoľník zomrel predčasne, keď obetoval svoj život za oslobodenie svojej vlasti od komunistického režimu.

Páter Týn bol tomistom v plnom a najprísnejšom zmysle slova. Do hĺbky poznal dielo svätého Tomáša a často ho citoval z pamäti. Verne sa riadil tomistickou doktrínou tak v jednoduchých homíliách pre veriacich či rehoľníkov, ako aj vo svojej špecifickejšej intelektuálnej činnosti. Mal však talent aktualizovať svätého Tomáša tým, že ho vysvetľoval jednoducho, aby bol prístupný všetkým, a používal zdravý zmysel pre humor, ktorý spolu s vtipnými poznámkami robil jeho výrečnosť ešte fascinujúcejšou. „Svätý Tomáš sa mi zdá byť takým velikánom,“ povedal, „že mám vždy rovnaké pocity ako Savonarola, ktorý povedal, že Summu čítal ako cvičenie v pokore. Vstúpiť do Summy je ako vstúpiť do chrámu, do tej výšky, ako je to v katedrále, ktorá berie dych, ako Notre Dame v Paríži alebo iné: človeku sa zatají dych, keď vidí tie klenby, ktoré tak stúpajú do výšky. Podobne aj Summa Theologiae vyvoláva rovnaký účinok obdivu, ktorý by sám svätý Tomáš nazval „úctivou bázňou“.

Otec Tomáš sa nebál s mimoriadnou bystrosťou svojho osvieteného intelektu vracať k pálčivým filozofickým a teologickým témam, ktorým hrozilo, že ich bujnejúci modernizmus uvrhne do zabudnutia. Rád sa označoval za „tradicionalistu“ a „antimodernistu“. A určite ním aj bol. Jeho cnosťou však bolo, že nielen preberal, ale aj aktualizoval základné princípy tomistickej filozofie a teológie, obohacoval ich svojou genialitou, a tým upevňoval nové a osobitné postoje. Niektoré témy boli pre neho mimoriadne dôležité, pretože boli akoby koreňom všetkých omylov, ktoré sa v novoveku rôznym spôsobom šírili. Jednou z nich je určite úloha ľudského intelektu. 

„Skutočný intelekt,“ tvrdil, „je klasickým intelektom, nie subjektívne prevráteným; je to intelekt, ktorý sa dáva do služieb pravdy a tým, že sa dáva do poslušnosti pravde, sa nakoniec podriaďuje Bohu“. Nič tak nevracia človeka k tejto zdravej inteligencii ako tomizmus. Uviedol: „Najvyšší pápeži, v očiach moderného sveta takmer modloslužobníci, odporúčali rehoľníkom, kňazom a im podobným, aby sa vrátili k svätému Tomášovi [...]. Ján XXIII. povedal svojim kňazom: „Ite ad Thomam!“, a oni ho nenasledovali [...]. Prečo? Pretože skazenosť (prepáčte, že hovorím priamo), skazenosť modernej doby (táto moderná calamitas, o ktorej hovorí Pius X. v Pascendi Dominici Gregis, veľký svätý pastier Cirkvi), táto modernistická skazenosť spočíva predovšetkým v subjektivizme, a neexistuje liek pokojnejší, lepší, stabilnejší, pevnejší a zároveň jasnejší ako tomizmus“. 

Otec Týn veril, že zmätok súčasného sveta a Cirkvi má korene v chybnej filozofii a že jediným možným liekom je návrat k pravdivému a zdravému tomizmu ako zbrani proti rozbujnenému subjektivizmu a racionalizmu. Toto povedal v prednáške pre rehoľné spoločenstvo v roku 1985: „Zmätok sa začína filozofiou, potom sa rozšíri na kresťanský ľud, a preto musíme obnoviť zdravú filozofiu v duchu Leva XIII: Aeterni Patris Unigenitus spiritus, túto apoteózu tomizmu! Je to krásny dokument, ktorý odporúča zdravú filozofiu svätého Tomáša Akvinského práve preto, aby porazil racionalizmus a subjektivizmus našej smutnej doby. [...] v súčasnosti prakticky niet menovaného filozofa, ktorý by mal odvahu obhajovať epistemologický realizmus [...]; epistemologický realizmus znamená, že naša ľudská myseľ je v kontakte s objektívnou pravdou; [...] demokratizmus, tento slávny pluralizmus atď. je založený na týchto strašných doktrínach subjektivizmu, ktoré potom vedú k pohŕdaniu pravdou. Pravda, tento cieľ ľudskej intelektuality, je zároveň cieľom celého človeka [...] Náš intelekt je určený na to, aby videl Božiu tvár; preto pravda je niečo, čo je v  morálnej rovine bytostne záväzné. Teda žiadny subjektivizmus, tobôž nie – prenesené do praxe - demokratizmus a pluralizmus, ale morálna povinnosť pred pravdou. [...] Ľudská prirodzenosť je Bohom stvorená na poznávanie pravdy. Je skutočnou zvrátenosťou prirodzených cieľov, ľudskej inteligencie, myslieť si, že naša inteligencia nie je stvorená na poznávanie pravdy, ale na pochybovanie, na diskusiu o tom, či sa vec javí tak, ako sa javí, alebo či sa javí inak“.

Preto prvenstvo pravdy, ktorá je človeku poznateľná (proti akémukoľvek nominalistickému smerovaniu), a prvenstvo intelektu (proti akémukoľvek voluntaristickému smerovaniu): svätý Tomáš v skutočnosti kladie blaženosť do úkonu intelektu.

„Všimnite si, že Prvý vatikánsky ekumenický koncil,“ pokračuje otec Týn, „autoritatívne konštatuje túto skutočnosť, že ľudský rozum môže poznať prirodzené pravdy o Bohu, a exkomunikuje (exkomunikácie platia dodnes, viete, aj po Druhom vatikánskom koncile!) každého, kto sa odváži povedať, že nie je možné dokázať existenciu Boha a mnohé jeho vlastnosti. Existujú prirodzené pravdy, ktoré sú predstupňom viery. A nielen svätý Tomáš, ale celá Cirkev, ktorá v tomto ohľade robí z učenia svätého Tomáša svoje vlastné učenie, nás učí, že musíme prehlbovať preambuly viery, aby sme mali stále zrelšiu vieru. Niekedy ma dojíma, keď počujem o dobrých, ale trochu fideistických ľuďoch, a mám o tieto duše strach. Niekto by mohol povedať: „Ale nie, otče, nebojte sa o tie duše, sú dobré, veria...“; ale nie, emocionálna viera nie je viera, emócie nie sú predmetom viery, predmetom viery je špekulatívny intelekt, s tým sa nedá nič robiť. To, že človek môže Krista viditeľne milovať, ako hovorí svätý Pavol, vo svojich bratoch, je v poriadku, ale viera je predmetom špekulatívneho intelektu'.

Práve preto bol otec Týn predovšetkým metafyzikom. „Moje tomistické povolanie,“ povedal, „sa do veľkej miery zakladá na tomto presvedčení: dnes, aby sme priviedli duše k viere a upevnili vieru, je potrebné oprieť ju o pevnú filozofiu. A touto filozofiou je predovšetkým filozofia bytia, metafyzika. „Dominik Flámsky,“ poznamenáva otec Tomáš, „vyjadril myšlienku, ktorú by svätý Tomáš hneď urobil svojou vlastnou. Povedal: 'Qui ignorat methaphysicam, in theologia semper erit peregrinus', ako väčšina našich nových teológov. Potom naši noví teológovia, ktorí sú veľmi noví, ale nie veľmi teologickí, nuž tým, že dostatočne nepestujú metafyziku, dostávajú sa do problémov, pretože teológia predpokladá túto metafyzickú kultúru, predpokladá preambuly viery“. „Niet divu, že moderný život sa čoraz viac dehumanizuje, musíme sa vrátiť k metafyzike, aby sme jej opäť dali punc ľudskosti. Musíme sa povzniesť nad človeka, aby sme sa stali ľuďmi“.

So svätou iróniou povedal: „Dnes sa hovorí: 'Aké abstraktné kázne musíme počúvať! Nie, je potrebná konkrétnosť, musíme hovoriť o treťom svete! Nechcem preháňať, ale predsa len: abstrakcia sa musí považovať za inteligenciu. Prečo? Pretože naša myseľ poznáva prostredníctvom odmaterializovania. Predmet, keďže je materiálny a konkrétny, nie je zrozumiteľný, chýba mu zrozumiteľnosť. Už Aristoteles veľmi múdro povedal: „de singularibus non est scientia“ (o jednotlivinách nie je veda), a nikdy nebude“. Preto je metafyzika nevyhnutná, nie je to možnosť: samozrejme, každý na svojej úrovni. Nikto nie je povinný byť vedcom,“ povedal otec Týn v roku 1989, „ale každý, či už vedec, alebo nie, je povinný byť múdry, alebo aspoň milovať múdrosť, byť filozofom“.

Metafyzika, ktorá skúma bytie [...],“ napísal v roku 1986 v článku s príznačným názvom Nadradenosť bytia, „a ktorá teda v podstate uvažuje o nekonečne, nemôže na prirodzenej úrovni predstavovať nič iné ako najdokonalejšie uplatnenie ľudského rozumu, a teda aj samotného človeka (ako povedal na margo moderných 'existencialistov': čo väčšie ako náš rozum máme? Absolútne nič!), jeho najintímnejšiu a najprirodzenejšiu blaženosť“. 

Otec Týn, podobne ako otec Garrigou-Lagrange, považoval metafyziku za silu tomizmu. Nie náhodou je majstrovským dielom tohto moravského dominikána jeho monumentálna Metafyzika substancie. Nie je ničím menším ako výzvou k metafyzickému mysleniu. „Táto výzva“, napísal L. Gili pri predstavovaní diela, „je [...] pre nás kresťanov zásadná aj z teologických dôvodov: základné tézy našej viery totiž používajú pojmy substancia, esencia a osoba (spomeňme si na chalcedónsku dogmu o osobe Slova alebo dogmu o eucharistickej transsubstanciácii). Preto sa my kresťania nemôžeme zrieknuť filozofického myslenia, ale musíme znovu objaviť jeho krásu a trvalú hodnotu. Inak sa nielenže zriekneme svojej rozumovej schopnosti - čo je už vysoká cena -, ale nebudeme schopní ani správne vyjadriť svoju vieru“.

V júni 1989, len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, otec Týn predniesol záverečnú prednášku na lekárskom kurze v Modene, ktorá sa končila týmito slovami, ktoré znejú ako metafyzický testament: „Bohužiaľ, pozitivistický scientizmus, táto infantilná choroba ľudského myslenia, ešte nebol prekonaný, naopak, spôsobil nebezpečné skĺznutia k primitívnej a kmeňovej iracionalite (spomeňme si len na rockovú kultúru). Musíme sa teda vrátiť k rozjímaniu o hviezdach, uvedomiť si, že to málo, čo vieme z metafyziky, má neporovnateľne väčšiu hodnotu ako mnoho iného, čo nás s ohromujúcou presnosťou učia všetky ostatné vedné disciplíny dohromady“.

Cristiana de Magistris

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.