Parížske predstavenie: útok proti kresťanskej civilizácii

Foto: www.open.online

Spomedzi mnohých symbolických udalostí našej doby nestačí jednoducho odmietnuť groteskné predstavenie, ktoré 26. júla otvorilo olympijské hry v Paríži, ako prejav nevkusu alebo kultúrnu provokáciu. Je to najnovší útok proti kresťanskej civilizácii, ktorá mala jeden zo svojich historických vrcholov vo Francúzskej revolúcii. 

V centre kontroverzie okolo otváracieho ceremoniálu olympijských hier bola choreografia, v ktorej na pódiu vystupovala francúzska dídžejka Barbara Butch, známa tým, že samu seba pomenúva slovami „tučná, lesbická, homosexuálna, židovská a hrdá na to, že je taká“, s korunou v tvare aureoly, obklopená drag queens, transgender modelkou Rayou Martigny a desiatkami tanečníkov neurčitého pohlavia, zatiaľ čo na scénu vtrhol takmer nahý, modro namaľovaný spevák Philippe Katerine v podobe Dionýza.

Mnohým sa toto zobrazenie zdalo byť rúhavou paródiou na Poslednú večeru a vyvolalo pobúrenie a protesty katolíkov na celom svete. Tvorca tableau vivant Thomas Jolly, ktorý je tiež otvorenou „queer“ osobnosťou, tvrdil, že sa neinšpiroval slávnym obrazom Leonarda da Vinciho, ale neznámym umelcom zo 17. storočia Janom Harmenszom van Bijlertom, autorom obrazu Le Festin des dieux, ktorý zobrazuje hostinu bohov na Olympe.

Nech už je inšpirácia akákoľvek, táto iniciatíva nemôže pochádzať od výstredného umeleckého riaditeľa, ale vyjadruje posolstvo, ktoré si objednali najvyššie francúzske orgány, počnúc hlavou štátu. Práve prezident Emmanuel Macron sa 4. marca minulého roka vyjadril, že je hrdý na to, že Francúzsko ako prvá krajina na svete zahrnula interrupciu do svojej ústavy, pričom tento akt označil za univerzálne posolstvo. Samotný Macron vo svojej arogancii, nezasiahnutý nedávnym volebným debaklom, chcel svetu ponúknuť nové posolstvo protikresťanskej „inkluzívnosti“. Dionýzos je „hybridný“ boh pohanských orgií, nespútanej zmyselnosti, zaslepenia rozumu. Deklarovaným zámerom organizátorov bolo nahradiť vznešené mystérium kresťanstva dionýzovskou bakchanáliou.

Nenávisť voči kresťanstvu vždy potrebovala symbolické reprezentácie a Francúzska revolúcia sa od začiatku živila pohanskou mytológiou. Medzi rúhavou paródiou Poslednej večere 26. júla a intronizáciou bohyne Rozumu 10. augusta 1793 v Paríži v podobe egyptskej bohyne Isis je zjavná kontinuita.

V tomto ohľade je čosi svätokrádežné aj na bezdôvodnom a hanebnom urážaní kráľovnej Márie Antoinetty, zobrazenej na parížskom predstavení 26. júla, ako drží v rukách svoju gilotinovanú hlavu a spieva revolučnú hymnu Ça ira. Macron a jeho spolupracovníci chceli ospravedlniť Francúzsku revolúciu tým, čo je najodpornejšie: zabitím francúzskej kráľovnej, ktorá bola rovnako ako kráľ Ľudovít XVI. nevinnou obeťou revolučnej nenávisti, ktorá úderom do francúzskych panovníkov chcela zaútočiť aj na Kristovo kraľovanie v spoločnosti. 

Mária Antoinetta, najviac ohováraná, ale aj najobľúbenejšia a dokonca najuctievanejšia kráľovná v dejinách, sa neprevinila ničím iným ako tým, že stelesňovala aristokratický pôvab nezlučiteľný s revolučným rovnostárstvom. Veľa sa písalo o jej údajnej ľahkovážnosti a málo o jej zbožnosti. Panovníčkin náboženský duch, ktorý sa objavuje v posledných dňoch jej väzenia, má však korene vo výchove a svetonázore, ktoré sú protikladné revolučnému. Počas frašky pred jakobínskym tribunálom 14. a 16. októbra 1793 sa stala obeťou neslávnych obvinení. Obraz anglického maliara Williama Hamiltona ju zobrazuje v bezchybných bielych šatách, ako opúšťa Conciergerie, obklopená „trikotistami“, ktorí požadujú od revolúcie novú krv. Henrich Sanson, syn parížskeho kata, vo svojich Pamätiach uvádza, že po schodoch gilotíny vystupovala s úžasnou majestátnosťou, akoby to boli schody veľkolepého schodiska vo Versailles. Tie isté slová, ktorými pápež Pius VI. vo svojej alúzii Quare lacrymae zo 17. júna 1793 nazval Ľudovíta XVI. mučeníkom, možno použiť aj na kráľovnú Máriu Antoinettu. V tejto alúzii Pius VI. zvolal: „Ach, Francúzsko, ach, Francúzsko!, nazvané Našimi predchodcami „zrkadlom celého kresťanstva a spoľahlivým pilierom viery“, ty, ktoré si v zápale kresťanskej viery a v oddanosti Apoštolskému stolcu nikdy nenasledovalo ostatné národy, ale vždy ich predbiehalo! Ako veľmi ste nám dnes vzdialení, s takým nepriateľským zmýšľaním voči pravej nábožnosti: stali ste sa najnezmieriteľnejším nepriateľom spomedzi všetkých protivníkov Viery, akí kedy existovali!“

Zabitie dvoch monarchov je zakladajúcim aktom Francúzskej republiky a konštituovanie interrupcií predstavuje symbolické pokračovanie štátneho vraždenia. Mýlili by sa však tí, ktorí by Francúzsko stotožňovali s rúhavým predstavením, ktoré otvorilo olympijské hry. Francúzsko nie je námestie Guillotine, ale Notre Dame a Sainte Chapelle; Francúzsko nie je Robespierre ani Macron, ale svätý Ľudovít a svätá Jana z Arku. Takže by bolo nesprávne, keby niekto stotožňoval predstavenie degenerácie, ktoré Paríž ponúka v týchto mesiacoch, so západnou civilizáciou, ktorej Francúzsko dalo tak veľa. Západ je históriou náboženskej viery, štýlu života, umenia, literatúry, hudby, ale aj veľkých bitiek na obranu civilizácie. 

Vonkajší nepriatelia Západu, ktorí sú dedičmi Mohameda v arabskom svete a Lenina v Rusku a Číne, necítia nenávisť k dekadencii Západu, ale k Západu ako takému: k Západu, ktorý porazil islam pri Lepante a Viedni a zastavil komunizmus vo Varšave v roku 1920 a v Španielsku v 30. rokoch 20. storočia.

Nepriatelia Západu sa chcú pomstiť. Aby sa podarilo vyhrať vojnu, vedia, že Západ musí prestať byť kresťanský, musí sa vrátiť k ideám a zvykom pohanstva, padnúť ako zrelé jablko, ako sa to stalo Rímskej ríši. Barbari nemali v nenávisti úpadok Rímskej ríše, ale moc, ktorá si ich po stáročia podmaňovala. Dobytie Večného mesta Alarichovými Gótmi v noci 24. augusta 410 bolo ich triumfom. Svätý Hieronym v Betleheme a svätý Augustín v Hippo pre túto symbolickú udalosť ronili hlboké slzy. Kto dnes plače nad hrozbami nových barbarov pre Západ? Ale predovšetkým, kto je pripravený brániť Západ v mene princípov a inštitúcií, ktoré ho v dejinách urobili veľkým? Sila týchto hodnôt, ktoré vychádzajú z Kristovej pravdy, je však nezničiteľná. Budúcnosť sveta nie je pod zástavou Dionýza, ani pod zástavou komunizmu či islamu, ale pod zástavou jediného víťazného Boha, ktorým je Ježiš Kristus. Viera a rozum to potvrdzujú.

Ako a kedy sa to stane? Bohu je v dejinách všetko možné. Len tí, ktorí veria v slepý historický determinizmus, si myslia, že „v dejinách neexistuje keby“. Dejiny sa tvoria s „keby“ práve pre bohatstvo možností, ktoré obsahuje každý súčasný okamih. Preto naše spytovanie svedomia reflektuje chyby, ktorých sme sa dopustili, ale aj tie, ktorých sme sa nemuseli dopustiť. Dejiny, rovnako ako naše životy, sa mohli vyvíjať inak a môžu sa vyvíjať, od jedného momentu k druhému, iným spôsobom. Čo by sa stalo, keby 14. júla 1789 dragúni kniežaťa Lambesca v rozpore s príkazom neprelievať krv, ktorý im dal Ľudovít XVI., zlikvidovali revolučnú vzburu pochodujúcu k Bastile? Protikresťanská revolúcia si nerobila ilúzie. Dragúni kniežaťa Lambesca sú vždy s mečom v ruke pripravení na rohu dejín.

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!