Situácia, ktorú dnes prežívame, je podobná tej vianočnej - rozhovor o vianociach s kardinálom Sarahom

S blížiacimi sa Vianocami, ktoré sú znamením nádeje pre kresťanov na celom svete, otvára kardinál Robert Sarah, emeritný prefekt pre bohoslužbu vo Vatikáne, vo svojej najnovšej knihe Pour l'éternité (Fayard) niekoľko možností, ako obnoviť zásadný vplyv kňazstva.

 Aké spomienky máte na Vianoce v Afrike?

 Kardinál Robert Sarah: Na rozdiel od Európy, kde sa v súčasnosti kladie dôraz na dary a spotrebu, v Afrike prevláda náboženský rozmer tajomstva. Keď som bol dieťa, bol som vychovávaný v tomto duchu. Niekedy som dostal nové oblečenie, ale to nebolo najdôležitejšie. Najdôležitejšia bola účasť na svätej omši. O to radšej som sa na ňom zúčastnil, pretože som bol miništrantom. Tento rozmer Božej blízkosti k človeku ma poznačil viac ako rodinná oslava. Vo farnosti sme prijali mnoho ľudí, ktorí precestovali mnoho kilometrov, aby prišli a podelili sa s nami o jedlo.

 Aká je nádej Vianoc v temnom kontexte, z ľudského hľadiska, pre katolíkov vo Francúzsku?

 Keď sa Boh rozhodol poslať svojho Syna, aby zachránil svet, situácia nebola jasná. Dokonca aj preto poslal Ježiša, aby zdieľal náš ľudský život, naše utrpenie a naše nádeje: prišiel pokorne, pretože Boh je pokorný a miluje nás. Láska a pokora sú to isté. Situácia, ktorú dnes prežívame, je podobná tej vianočnej, keď Boží Syn prišiel na zem. Ježiš je skutočnou nádejou sveta, pretože je jediným Spasiteľom. On je svetlo sveta, živé slnko. Slnko dáva život, ale tiež spôsobuje, že ľudstvo a rastliny rastú.

Nádej, ktorú nám Vianoce prinášajú, je, že Boh nás miluje, že na nás nezabúda napriek našej vzbure a vzdialenosti. Naším spôsobom, ako ho prijať, je otvoriť svoje srdcia a nenechať ho vonku, ako v Betleheme, kde nebolo miesto pre Máriu, Jozefa ani pre neho. Nesmieme napodobňovať túto uzavretosť, ale pokorne sa otvoriť ako mudrci: títo veľkí králi mali všetko poznanie a pokorili sa pred malým Ježišom. Prišli priniesť svoje dary, pokľakli. Nádej človeka sa potvrdí len vtedy, ak pokľakne pred Bohom a pokloní sa mu.

 Prečo máme v ťažkých situáciách tendenciu upínať sa k príliš ľudským nádejam?

 Boh sa v našich spoločnostiach vytratil. Na Bohu už nezáleží. Už ho nepotrebujeme. Človek sa tak uzatvára do seba prostredníctvom svojej technológie a vedy. A bohužiaľ sa zdá, že Cirkev sa uberá týmto smerom. Hovorí len o horizontálnych, sociálnych veciach. Prirodzene, nemyslím si, že v tomto smere nájdeme Boha. Jediným subjektom, ktorý môže ľudstvo preorientovať na Boha, je Cirkev.

 Musí znovu objaviť svoje hlavné poslanie, ktorým je evanjelizovať, hovoriť, že Boh nás miluje a že je medzi nami. Samozrejme, nevynechávajúc ľudské, politické a každodenné problémy, ale vždy smerujúc ľudstvo k Bohu. Takto bude môcť Cirkev priťahovať svet: tým, že zostane verná svojmu vlastnému poslaniu.

 Prečo Cirkev niekedy pôsobí dojmom, že zabudla, ako osloviť ľudí a povedať im o tejto nádeji?

 Možno je Cirkev niekedy v pokušení odrezať sa od svojej tradície. Cirkev hlása Ježiša Krista od čias apoštolov. Ak sa od tejto tradície odtrhneme, vymýšľame nové veci. Cirkev musí znovu objaviť svoje dedičstvo, ktoré je veľmi bohaté: je to bohatstvo nahromadené za 2000 rokov! Nemôžeme sa tváriť, že to nič neznamená.

 Obnovenie jej primárneho poslania spočíva v obnovení nášho spojenia s Ježišom, apoštolmi, cirkevnými otcami atď. Je to nevyhnutná podmienka, aby sme mohli pokračovať v nadväzovaní na minulosť. To je nevyhnutnou podmienkou pre plnenie jej poslania krstiť, ohlasovať evanjelium a uvádzať ho do praxe. Preto prvé Ježišovo slovo v prvej kapitole evanjelia podľa svätého Marka znie: "Obráťte sa a verte evanjeliu".

Cirkev dúfa, že opustením svojej tradície privedie ľudí do svojich radov. Je to chyba, pretože k nám neprídu, ak sa budeme snažiť zmierniť radikálnosť evanjelia. Naopak, chcú niečo silné, niečo nové, niečo, čo ich zaujme.