Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil - homília pri polnočnej omši

„Adeste Fideles, laeti triumphantes... venite Adoremus“ 

Keď by sme hľadali slová, ktoré by stručne vyjadrili podstatu nášho postoja k slávnosti Vianoc, ťažšie by sme našli vhodnejšie než slová tohto spevu. „Poďte veriaci, s triumfujúcou radosťou, klaňajme sa mu.“ Hoci pôvod tejto piesne je nejasný, niektorí pripisujú jej zrod len do 18. storočia, iní tvrdia, že by jej text mohol zložiť už svätý Bonaventúra v 13. storočí, hlbšia meditácia nad textom nám dáva chápať, že jej text je dokonalým vyjadrením duchovnej skúsenosti celých generácií kresťanov nad kľúčovým tajomstvom našej viery. Srdcia každého jedného z nás sú dnes naplnené hlbokou radosťou, vďačnosťou a postojom adorácie, ktorá je neopakovateľná.

Dominus dixit ad me: Fílius meus es tu, ego hódie génui te (Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil). Slová introitu vyjadrujú dôvod tohto nášho radostného prežívania. „Cirkev nimi začína liturgiu Svätej noci, pretože vie, že ony pôvodne patrili k rituálu korunovácie izraelských kráľov. Kráľ, ktorý je sám osebe človekom ako ostatní ľudia, sa stáva "Božím synom" prostredníctvom povolania a ustanovenia do svojho úradu: je to akási adopcia Bohom, akt rozhodnutia, ktorým dáva tomuto človeku novú existenciu, vťahuje ho do svojho bytia.“[1]

V našom dnešnom slávení je našim veľkým príkladom Svätý František z Assisi. 

Jeho životopisec Tomáš z Celana píše v jeho životopise nasledovné: 

„ Neustále rozjímal nad Pánovými slovami a nikdy nestrácal z pohľadu jeho diela. Avšak, predovšetkým pokora vtelenia a láska utrpenia sa mu natoľko hlboko vryli do jeho pamäti, že ťažko dokázal myslieť na niečo iné“ (Vita prima, 84).

Keď budeme po svätej omši zotrvávať pred znázornením Betlehema niet vhodnejšej školy ako škola svätého Františka z Assisi. Ako viete, prvý Betlehem, teda znázornenie narodenia Pána uskutočnil práve on v roku 1223 v Greccio, teda rok predtým, než ho Pán obdaroval stigmami a tri roky pred jeho smrťou. Aký úžasný teologický poriadok- najprv prežitie Pánovho narodenia a až potom zjednotenie sa s jeho utrpením. Bez pochopenia lásky Boha k človeku, nad ktorej tajomstvom dnes rozjímame skrze optiku narodenia Spasiteľa sa Ježišova smrť na Kríži nedá pochopiť. 

Františkov životopisec opisuje:

„ V tomto ohľade je to, čo svätec urobil tri roky pred svojou slávnou smrťou v Grecciu na Vianoce...V tom kraji žil muž menom Ján, dobrej povesti a ešte lepšieho života, a blahoslavenému Františkovi bol veľmi milý, lebo hoci bol vo svojom kraji vznešený a veľmi vážený, vážil si viac šľachetnosť ducha ako tela. Asi dva týždne pred sviatkom Narodenia Pána si ho blahoslavený František, ako to často robil, zavolal k sebe a povedal: "Ak chceš, aby sme slávili Ježišove Vianoce v Grecciu, predbehnite ma a pripravte to, čo vám poviem: chcel by som predstaviť Dieťa narodené v Betleheme a nejakým spôsobom vidieť očami tela ťažkosti, v ktorých sa ocitlo pre nedostatok vecí potrebných pre dieťa, ako bolo uložené v jasliach a ako ležal na sene medzi volom a oslom".

A prišiel deň radosti, čas plesania! Na túto príležitosť sem bolo zvolaných mnoho bratov z rôznych častí kraja; muži a ženy slávnostne prichádzajú z chalúp kraja a každý podľa svojich možností prináša sviečky a fakle, aby osvetlili túto noc, v ktorej sa na oblohe nádherne rozžiarila hviezda, ktorá osvetľuje všetky dni a časy. František prichádza na koniec: vidí, že všetko je zariadené podľa jeho želania, a žiari radosťou. Teraz sú jasle pripravené, seno je vložené a vôl a osol sú uvedení. V tejto dojímavej scéne žiari evanjeliová jednoduchosť, chváli sa chudoba, odporúča sa pokora. Greccio sa stalo ako nový Betlehem. Táto noc je jasná ako deň a sladká pre ľudí i zvieratá! Ľudia sa hrnú a radujú sa s radosťou, akú nikdy predtým, pred novým tajomstvom, neokúsili. Les sa rozozvučí hlasmi a impozantné útesy sa ozývajú slávnostnými zbormi. Bratia spievajú vybrané chvály Pánovi a noc sa zdá byť radostná. Svätec je tam v extáze pred jasličkami, jeho duch vibruje v súcite nevýslovnej radosti. Potom kňaz slávnostne celebruje eucharistiu nad jasličkami a on sám cíti útechu, ktorú nikdy predtým neokúsil.“

 Drahí bratia a sestry !

Nasledujme príklad svätého Františka a nechajme aby nás prenikli pocity, ktoré on sám zažíval, keď sa zúčastňoval tejto svätej omši v noci narodenia Pána. Nech sú dnes tak naplnené naše srdcia radosťou z vedomia, že Boh sa natoľko pokoril, že sa stal človekom. Každý jeden z nás je pozvaný, aby svoj život pretváral na Kristov život, teda aby sme prežívali každý okamih nášho života plnením Božej vôle.

Keď sú dnes mnohí kresťania smutní a sklamaní z diania vo svete i Cirkvi, je to preto, lebo stratili pokoru a jednoduchosť chudáčika z Assisi. Ako sme počuli, on toľko rozjímal nad tajomstvom Vianoc a Veľkej noci, že nedokázal myslieť takmer na nič iné. 

 Na čo myslíme my tieto chvíle svätej omše, tieto dni vianočných sviatkov ?  Je našou prvoradou starosťou náš čas na osobnú modlitbu a rozjímanie duchovných textov, dôverujúc, že keď sa modlíme Boh koná v našom živote, alebo sa predovšetkým strachujeme o to hmotné. 

 Prinavráťme tradíciu betlehemov do našich príbytkov a zotrvávajme tieto dni celé hodiny pred jasličkami. Ony sú tým miestom, skrze ktoré sa Boh dotkol mnohých ľudí aby začali od momentu zotrvávania pred nimi žiť naozaj život upriamený na Večnosť, v ktorom sa každý pozemský problém rozplýva a dostáva odpovede, ktoré sú trváce. Keď budeme zotrvávať v modlitbe pred jasličkami tieto dni, nájdeme tu odpovede na všetky naše problémy a ťažkosti v našom živote ako aj načerpáme silu aby sme s radosťou plnili vôľu nášho nebeského Otca. 

 

Ó Ježišu, v Betleheme si zapálil svetlo, ktoré navždy osvetľuje Boží obraz – Boh je pokorný!

Kým my túžime byť veľkými, Ty, ó Bože sa stávaš maličkým,

Kým my chceme byť prvými, Ty, ó Bože si vyberáš posledné miesto.

Kým my chceme byť tými, ktorí ovládajú,

Ty, ó Bože, prichádzaš aby si slúžil,

Kým mi hľadáme vyznamenania a privilégiá,

Ty, ó Bože, hľadáš bosé nohy aby si ich umyl a s láskou pobozkal.

 Aký to len veľký rozdiel medzi nami a Tebou, Pane náš.

 

Ó Ježišu tichý a pokorný,

My sa zastavujeme pred jasličkami a chvejúc sa uvažujeme:

Hory našej pýchy sa nezmestia do skromného priestoru tvojej maštale.

 

Ježišu tichý a pokorný, odním pýchu z nášho srdca, 

Poraz naše predsudky, daruj nám Tvoju pokoru

A my zostúpime z nášho piedestálu, aby sme mohli stretnúť Teba i našich bratov- to budú skutočné Vianoce, to budú ozajstné sviatky.

AMEN. [2]


[1] Benedetto XVI., omelia di Mezzanotte, 24.12.2010

[2] Kardinál Angelo Comastri, Tu scendi dalle stelle, p. 9

Previous
Previous

Prečo sa Boh stal človekom ? - Vianočná homília

Next
Next

Situácia, ktorú dnes prežívame, je podobná tej vianočnej - rozhovor o vianociach s kardinálom Sarahom