Slzy Dona Bosca a hodina pravdy

Oct 16

Medzi tisíckami cestujúcich, ktorí každý deň zaplnia rímsku stanicu Termini, sa niektorí zastavia v neďalekej Bazilike Najsvätejšieho srdca na ulici Via Marsala. Kostol dal postaviť Pius IX., ktorý v roku 1870 položil základný kameň novej stavby, ale kvôli pripojeniu Ríma k Talianskemu kráľovstvu boli práce čoskoro prerušené. V roku 1880 ho Lev XIII., ktorý zdieľal úctu a náklonnosť svojho predchodcu k Donovi Boscovi (1815 - 1888), poveril náročnou úlohou nájsť finančné prostriedky na dokončenie stavby kostola. Don Bosco sa tejto úlohy nezľakol napriek svojmu veku, slabému zdraviu a vážnym finančným ťažkostiam vlastnej kongregácie. Niektorí si predstavujú svätcov ponorených len do božských vecí, bez materiálnych problémov. Nie je to tak. Čeliac zdanlivo neprekonateľným ťažkostiam, svätci idú dopredu s odovzdanosťou božskej prozreteľnosti, ktorá im umožňuje prekonať každú ťažkosť. Vďaka húževnatosti svätého Jána Bosca mohla byť stavba obnovená a dokončená architektom Francescom Vespignanim v roku 1887.

Počas svojho dvadsiateho a posledného pobytu vo Večnom meste, od 30. apríla do 18. mája 1887, pri príležitosti posviacky chrámu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, sa Don Bosco ubytoval v niekoľkých malých izbách v zadnej časti baziliky, ktoré sú dnes známe ako „malé izby Dona Bosca“ a ktoré je krásne navštíviť. Priestor, ktorý dnes tvorí jednu miestnosť, bol vtedy rozdelený na dve malé miestnosti, oddelené stenou. Prvú miestnosť využíval Don Bosco ako pracovňu na prijímanie tých, ktorí sa s ním chceli stretnúť. Vedľajšia miestnosť bola vybavená ako spálňa, pričom do nej bol pridaný skriňový oltár na súkromné slávenie svätej omše, pretože svätec bol v tom čase už veľmi unavený a jeho zdravotný stav bol chatrný. Don Bosco tu vykonal dva zázračné skutky, ktoré prispeli k tomu, že sa počas jeho života potvrdila jeho povesť „svätca“ - oslobodil istého seminaristu od hluchoty, ktorá ohrozovala jeho povolanie, a vyliečil istú pani, ktorej ruka bola dlhé roky ochrnutá.

Ale je tu ešte jeden zázrak, o ktorom chceme hovoriť na sklonku života Dona Bosca, 14. mája 1887, keď bol v Ríme na posviacke Kostola Najsvätejšieho Srdca. Spomienky Dona Bosca túto epizódu opisujú takto:

„V to ráno chcel Don Bosco ísť do kostola, aby slávil pri oltári Panny Márie, Pomocnice kresťanov. Najmenej pätnásťkrát sa počas božskej obety zastavil, premožený dojatím a roniac slzy. Don Viglietti, ktorý mu asistoval, ho musel z času na čas rozptýliť, aby mohol pokračovať. Kto by nechcel vedieť, čo vyvolalo také dojatie? Keď don Viglietti videl, že sa mu vrátil jeho zvyčajný pokoj, spýtal sa ho. Odpovedal: „Mal som pred očami scénu, keď som mal desať rokov a snívalo sa mi o Kongregácii. Skutočne som videl a počul svoju matku a bratov, ktorí sa pýtali na tento sen.“ Vtedy mu Panna Mária povedala: „V pravý čas všetko pochopíš.“ Od toho dňa uplynulo šesťdesiatdva rokov tvrdej práce, obetí a bojov, keď mu náhle osvietenie pri stavbe Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Ríme odhalilo zavŕšenie poslania, ktoré ho na začiatku jeho života tajomne zatienilo. Aká dlhá a namáhavá bola cesta od Becchi di Castelnuovo k stolcu vikára Ježiša Krista! Vtedy pocítil, že jeho osobné dielo sa blíži ku koncu, so slzami v očiach dobrorečil Božej prozreteľnosti a s dôverou pozdvihol svoj pohľad k životu vo večnosti.“

Naľavo od oltára pri ktorom plakal, nad ktorým je veľký obraz znázorňujúci Pannu Máriu, Pomocnicu kresťanov, víťazku pri Lepante, je umiestnená tabuľa s nápisom:

„Jána Bosca, ktorý 16. mája 1887 slávil pri tomto oltári Eucharistiu, bolo vidieť, ako sa mnohokrát zastavil a plakal, keď zázračným pohľadom uvidel celú panorámu svojho života, uzavretú v slovách, ktoré mu Panna Mária povedala vo sne, keď mal deväť rokov: „V PRAVÝ ČAS VŠETKO POCHOPÍŠ.“

Don Bosco sa počas svojho života vždy snažil plniť Božiu vôľu, aj keď nechápal, akú cestu mu Pán vytýčil. Teraz mu bola táto cesta zázračne jasná a Don Bosco plakal od radosti a dojatia. Slávny „sen deväťročného dieťaťa“ mu odhalil plný zmysel jeho dlhého pozemského poslania. Dňa 18. mája odišiel z Ríma do Valdocca, kde zomrel na úsvite 31. januára 1888 vo veku 74 rokov. Pius XI. ho blahorečil 2. júna 1929 a za svätého ho vyhlásil na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1934.

Mnohé veci v našom živote, ktoré prichádzajú nečakane a zdajú sa nevysvetliteľné, vzdialené alebo v rozpore s našimi túžbami, odhalia svoj zmysel až na konci života. Všetko nám bude jasné v hodine našej smrti, ak nie skôr, ako sa to zázračne stalo Donovi Boscovi. Hodina smrti je hodinou pravdy, v ktorej pochopíme to, čo je pre nás teraz nepochopiteľné, ale aj to, čo sme mohli alebo mali pochopiť a nechceli pochopiť, keď sme odmietli pravdu, ktorou je sám Boh – skrytý pred našim pohľadom, ale vždy prítomný v našom živote. Náš život nie je riadený náhodou, ale zázračným vedením udalostí, ktoré navrhol Boh a ktorý žiada len našu odovzdanosť do Božej prozreteľnosti.

Žiadosť, ktorú môže každý z nás vysloviť, keď kľačíme pri nohách Panny Márie, Pomocnice kresťanov, je vždy a len plniť Božiu vôľu, aj keď jej nerozumieme, aby sme jedného dňa mohli ako Don Bosco plakať slzami radosti v zvrchovanej hodine odhalenia pravdy.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: voiceofthefamily.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

CHCEM PODPORIŤ

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.

Svet očami Otca Ľubomíra