Pár poznámok ku korunovácii Karola III.. Svet očami otca Ľubomíra (13)
Možno ste patrili podobne ako ja medzi tých nadšencov, ktorí sa minulú sobotu nevedeli dočkať korunovácie nového Anglického kráľa, Karola III.. Nie kvôli nejakým sympatiám k jeho osobe, ktorej hodnoty sú veľmi vzdialené od tých mojich, ale pre lásku k tradícii a kráse liturgie. Na jednej strane sme mali rozličné životné osudy, popleteného Canterburského arcibiskupa podporujúceho zväzky LGBT- mimochodom jeho predchodca sa aj kvôli týmto problémom vzdal riadenia anglikánskej Cirkvi. Taktiež osud novej kráľovnej nepatrí medzi vzorové. Spomeňme si len na skutočnosť, že Karolov strýko Eduard sa musel vzdať trónu kvôli nezriadenému zväzku, kedy sa zaľúbil do rozvedenej ženy v prospech jeho brata Juraja VI.. Na druhej strane princezná Diana, na ktorú mnohí spomínali s nostalgiou, hoci zrejme jej hodnotový systém by bol v súčasnosti ešte viac posunutý doľava, či Karolov syn Viliam, ktorý len prednedávnom ohlasoval potrebu znižovania svetovej populácie na ekonomickom fóre v Davose.
Vráťme sa však práve k môjmu hlavnému motívu, k láske tradície. Krása Westminsterského opátstva, s jeho bohatými dejinami, nám dodnes pripomína obrovský prínos kresťanstva a zvlášť mníšstva pre kultúru našej európskej civilizácie. Kým sme v Ríme paradoxne svedkami úpadku starostlivosti o pápežské baziliky, či snahy o presúvanie liturgie na svätopeterské námestie, v Londýne sme videli opak. Každý chcel zažiť mimoriadne chvíle v tejto prekrásnej sakrálnej stavbe dýchajúcej históriou. Vo vchode do katedrály prešiel kráľ po veľkej mramorovej doske, pripomínajúcej velikána II. Svetovej vojny Winstona Churchilla. Sväté sa prelína so svetskými dejinami. Churchilov pohreb sa uskutočnil v kostole St. Paul z nariadenia Alžbety II., keďže mohla poňať väčší počet divákov na jeho štátnom pohrebe. Angličania napriek schizme, kedy sa oddelili od Katolíckej Cirkvi v roku 1534 si zachovali lásku k tradícii, ktorá je synonymom monarchie.
Môžeme mať legitímne odlišné názory na to, ktoré štátne usporiadanie považujeme za najlepšie, avšak je jasné, že každé takéto usporiadanie potrebuje svoje štátne tradície, ktoré ho vyjadrujú. Preto na rozdiel od mnohých iných kráľovstiev, si Anglicko dodnes, hoci v značne zmenenej podobe, je vedomé potreby rituálu akým je korunovácia nového kráľa. Paradoxne mnohí takzvaní katolíci kritizujú mnohé starodávne rituály katolíckej cirkvi a v tom istom čase pozerali s obdivom k dianiu v Londýne. Kým im prekáža „cappa magna“ kardinála Burkeho či iných katolíckych prelátov, Karolovi III. ju nevytkol nikto z nich.
Korunovácia, ktorej sme boli svedkami mala v sebe ešte niekoľko liturgických aspektov. Všimnime si, aké bolo smerovanie liturgie- bola slávená na východ, resp. chrbtom k ľudu ako to mnohí modernisti nazývajú. Pomazanie kráľa sa udialo za špeciálnou stenou, a tým pádom bolo neviditeľné. Ďalšia facka pre tých, ktorí nepoznajú slová svätého Augustína o potrebe zakrývať tajomstvo k tomu, aby sme ho mohli lepšie vnímať a falošne si namýšľajú, že čím viac vidia, tým viac rozumejú. Niekomu vadí nezrozumiteľnosť, či tiché recitovanie kánona v tradičnej liturgii ? Nech si pozrie pomazanie kráľa, ktorého v tichosti mazal Canterburský arcibiskup Welby.
Bol následne azda niekto kto neostal očarovaný spevom zboru? Nie je azda žiadna domácnosť, ktorá nemá napočúvané počas Vianoc spev Westminsterského zboru a ich vianočných albumov. Je množstvo katolíckych hudobníkov, ktorí hudbe rozumejú a ju milujú, ktorí so závisťou obdivujú anglikánske liturgie a oplakávajú dekadenciu chrámovej hudby v katolíckych kostoloch. Jeden môj priateľ, ktorý bol menovaný Alžbetou II., za kanonika Liverpoolskej katedrály, ešte ako anglikán a následne konvertoval na katolicizmus, sa mi so slzami v očiach zdôveril nakoľko mu chýbajú skutočné majstrovské diela hudobnej, kresťanskej tradície. Spomeňte si len na esteticky a hudobne hroznú liturgiu pohrebu Benedikta XVI., kde azda nikoho nenapadlo mu zahrať Requiem od jeho obľúbeného Mozarta. Na oplátku vám odporúčam si pozrieť Tradičné requiem slúžené v Chicagu komunitou St. John Cantius, pri ktorom Mozarta hrali. Posúďte sami.
Súčasná anglikánska liturgia je na druhej strane, v jej rituálnej podobe dielom vývoja, na ktorý sa odobrala Anglikánska cirkev po oddelení sa od Katolíckej Cirkvi, keď bol jej prvý krok zmena liturgie a jej obrovské zjednodušenie v podobe tzv. Book of common prayers. Kým korunovácia Karola trvala len niečo viac ako hodinu, pri jeho matke Alžbete II. ešte trvala 3 hodiny. Kde sa však naruší princíp Tradície a autority, ktorá má jej neporušené zachovávanie na starosti nastupuje čistý pragmatizmus. Keďže súčasná anglikánska viera nie je nič živé a ostal z nej čistý ceremoniál, nikto ho nechápe ako kult vzdávaný Bohu, komu by sa chcelo sedieť hoci v tak krásnej katedrále tak dlho... Práve to bol aj dôvod prečo sa novopečený kráľ Karol miesto tradičného titulu „Defensor of the Faith“ s určitým členom rozhodol hlásiť k svojmu titulu ako „Defensor of faith“ s titulom neurčitým. To je už ale iný príbeh. Avšak vďaka jeho korunovácií a jej rituálom sme aspoň na chvíľku mohli opustiť svet dnešnej dekadencie a aspoň na chvíľku sa ohliadnuť za vyššími symbolmi a cieľmi reprezentovanými ešte starodávnou tradíciou. Ak nechceme dopadnúť ako Angličania, je namieste, aby sme sa poučili a hlboko nad sebou zamysleli.
PS: Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
