Svet očami otca Ľubomíra (8): Dobrý Pastier

Priatelia, vraciam sa k napísaniu tradičnej rubriky, svet očami otca Ľubomíra, na ktorú sa mi dlhšie nedostal čas. Ani teraz ho nie je veľa, keďže sa blíži skúškové obdobie, a vďaka rozličným chorobám, ktoré som prekonal mám toho až až, ale chcel som sa predsa len s Vami podeliť, ako som sľúbil, so zážitkami z návštevy Mons. Schneidera na Slovensku, s ktorým som mal tentokrát možnosť stráviť štyri celé dni.

Ako som spomínal, Slovensko navštívil kvôli vydaniu jeho knihy Christus Vincit, ako aj kvôli súkromnej návšteve, v rámci ktorej mal možnosť spoznať už značne rozrastené spoločenstvo okolo Spolku latinskej omše na Slovensku, ktoré sme založili spolu s pánom Petrom Čambálom na jeseň minulého roku a ktoré je už plnou súčasťou Medzinárodného spoločenstva UNA VOCE – pre zachovanie a osvetu o Tradičnej svätej omši. O knihe, ktorú sme vydali som už písal na inom mieste.

Monsignor Schneider priletel na Slovensko z Kazachstanu, cez Viedeň, kde som ho vyzdvihol na letisku a v čase písania tohto článku už precestoval ďalšie európske krajiny – Francúzsko, Španielsko, Nemecko a napokon Maďarsko. Z napísaného vyplýva veľký apoštolský zápal Jeho Excelencie, ktorá s nasadením všetkých síl a energií cestuje po Európe aby povzbudzoval malé spoločenstvá, ktoré chcú ostať verné Tradícii ako aj Tradičnej forme svätej omše.

Biskupa Schneidera som spoznal ešte ako bohoslovec, keď v Ríme prezentoval svoju knihu Dominus est, v ktorej vysvetľuje, že argumenty pre zavedenie prijímania na ruku sú čisto ideologické a vyvracia v nich akúkoľvek patristickú nadväznosť. Na vyjadrenie súhlasu s obsahom knihy mu napísal Beneidkt XVI., osobitný list a na jeho popud začal rozdávať sväté prijímanie výhradne na kolenách a na jazyk. Už vtedy ma veľmi hlboko zasiahla jednoduchosť a pokora tohto biskupa, ako aj hlboký pokoj s akým hovoril veľmi vecné argumenty.

Práve tieto boli charakteristiky aj mnohých veriacich, ktorí ho stretli počas jeho návštevy Slovenska, prípadne ktorých sme spoločne s jeho Excelenciou navštívili aj doma. Počas času stráveného s ním som si uvedomil silu pravdy, ktorá ide ruka v ruke s pravidelným kontaktom s jeho samotným zdrojom – Pánom v Eucharistii. Človek, ktorý ohlasuje pravdu, dáva minimálny priestor svojim názorom. Svätý Tomáš práve definuje pokoru ako pravdu. Mnohí pastieri dnes nechcú nosiť insígnie, ktoré im náležia, alebo nechávať bozkať svoj biskupský prsteň, pretože si myslia, že úcta, ktorá je vzdávaná náleží im. Všetka táto úcta je vzdávaná samozrejme Ježišovi Kristovi.

Biskup Schneider má vyštudovaný doktorát na Patristickom inštitúte v Ríme a je dobrým znalcom teológie, ako aj Cirkevnej tradície. Vedomosti, spojené s pokorou a hlbokým duchovným životom sú zrejme zdrojom jeho schopnosti vysvetľovať zložité veci veľmi jasne a zároveň vidieť udalosti vo svete veľmi prezieravo. Pamätám si na výmenu emailov a našu diskusiu v otázke očkovania. Bol som sám ovplyvnený rozličnými známosťami z vedeckého sveta, z čias, keď som sa ešte naplno venoval vede. Teraz som presvedčený, že som sa takmer zmýlil. Ako poznamenal biskup Schneider, neboli to učenci, ale jednoduchí, hlboko veriaci ľudia, ktorí dokázali aj v najväčšom zmätku rozlíšiť kde je pravda. Bolo to tak aj v prípade očkovania.

Príklad patróna Mons. Schneidera, sv. Atanáza, je kľúčový pre pochopenie toho, ako môže Cirkev obstáť aj v najťažších časoch. Práve počas Ariánskej krízy, kedy títo heretici popierali skutočnosť, že Ježiš Kristus je Bohom, sa katolícka viera zachovala vďaka viere týchto zdanlivo maličkých. Väčšina biskupov boli počas Ariánskej krízy heretici, a najväčší odbojník – svätý Atanáz bol exkomunikovaný niekoľkokrát, len preto, pretože nechceli prijať novinky v podobe heréz, ktoré im boli ponúkané.

Práve počas svojej návštevy nám počas obedu s kňazmi porozprával históriu toho, ako dostal toto rehoľné meno o ktoré sám nežiadal. Ako člen rehole kanonikov svätého Kríža mu ho vybrali jeho rehoľný predstavený a až kým sa nestal biskupom, nechápal význam toho, že mu bolo pridelené meno Atanáz. Následne, keď bol vysvätený za biskupa v Brazílií, práve jeho svätiteľ bol tiež prezývaný Atanáz Brazílie, keďže bol veľkým bojovníkom proti teológii oslobodenia. Aj túto úvahu by som chcel ukončiť práve príbehom od Mons. Schneidera. Keď ich už zmienený biskup, Emanuel vysvätil za kňazov dal im aj jedno ponaučenie do života:       „To, že čo hovoria o vás ľudia počas vášho života vás nemusí zaujímať. Dôležité je čo budú o vás hovoriť 100 rokov po vašej smrti“.

 Modlime sa, aby sme mali okolo seba čo najviac pastierov, ktorí sa nebudú starať o to čo hovoria o nich ľudia dnes, ale o to, aby ich jediným cieľom po smrti, bolo Kráľovstvo nebeské a tomu podriaďovali všetko svoje konanie.

PS: Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!