Tajný život kňazov. Zápisky z dovolenky. III.

Milí priatelia, ešte som Vám dlžný jeden zápis z dovolenky z Talianska, ktorý som nestihol. Medzičasom som už v Nízkych Tatrách s veriacimi Spolku latinskej omše, kde si nachádzam chvíľku, aby som tento rest vyrovnal. Hneď po návrate z Talianska, v nedeľu ráno o 6 a večernej svätej omši som vyrazil do Nízkych Tatier, kde budem ešte niekoľko najbližších dní.

Posledné dni dovolenky patrili niekoľkým krásnym udalostiam. Prvou z nich bolo pozvanie otca priora Nursijského kláštora, o. Benedikta k návšteve ich kláštora s pozvaním na obed. Po tom, čo sme si odslúžili každý z kňazov súkromnú svätú omšu, pomodlili sme sa s mníchmi v gregoriánskom choráli modlitbu napoludnie (hora sexta). Mnísi sa stretávajú 7x denne k modlitbe, ktorá trvá od niekoľkých minúť až po 3 hodiny, kedy je nočné matutínum s čítaniami na sviatky svätých. Po nej sme sa odobrali do klauzúry v ktorej je drevená stavba, ktorá vznikla pri kostole po zemetrasení. Tu sa nachádzajú nateraz všetky spoločné miesta kláštora, až kým sa nedokončí stavba toho nového, ktorý vyrastá na mieste niekdajšieho kapucínskeho kláštora, ktorý zakúpili benediktíni pred zemetrasením.

Pri vstupe nás už čakal otec prior s podpriorom. O. Benedikt, ktorý je priorom pochádza z USA a v pozícii vystriedal zakladateľa kláštora, známeho o. Kasiána, ktorého som už spomínal v predošlom blogu. Podprior je mimochodom môj spolužiak zo základných štúdii v Ríme na univerzite svätého Kríža a je pôvodom z Brazílie.

Vo vstupe do refektára (lat. jedálne mníchov) nám prior umýva na znak privítania ruky s džbánom vody. Akonáhle zasadneme za stôl počúvame úryvok z reguly. Je to práve časť o tom, ako máme prijímať hostí, ktorí k nám prichádzajú. Máme každého vítať, akoby to bol samotný Kristus, kto sa nás dnes rozhodol navštíviť.

Jednoduché, avšak dostatočné bezmäsité jedlo je pre nás osviežením. Mnísi sa postia v stredu a piatok, v pôstnom období jedia len raz do dňa. Potreba pôstu je súčasťou mníšskej spirituality, ktorá napomáha lepšiemu prežívaniu života modlitby a má v sebe aspekt odčiňovania za hriechy sveta. Celý život mnícha je identifikáciou sa, postupnou premenou v Ježiša Krista až do momentu smrti, kedy Otec v mníchovi spozná obraz svojho milovaného Syna.

Brat Filip, ktorého mama je zo Slovenska nám z poverenia otca priora následne ukáže stavbu kláštora, ktorá bude do konca roka hotová. Hrubá stavba už stojí. Z vonka na pohľad maličký kláštor je celkom veľký vo vnútri a bude hostiť 30 mníchov ( v súčasnosti je ich okolo 20).

Vrcholným bodom mojej dovolenky v Taliansku a jej hlavným cieľom bola svadba môjho priateľa Francesca a jeho snúbenice Camilly, ktorých som sprevádzal aj predmanželskou prípravou. Sprievodcom nám bola práve talianska kniha jedného otca rodiny, kde rodinný život prirovnal k životu v kláštore v duchu svätého Benedikta. Na jej základe som napísal aj niektoré katechézy, ktoré teraz postupne uverejňuje portál Christianitas a boli uvedené čiastočne v knihe nákazlivá viera 2. Sobášny obrad ako aj oslava sa odohrali v prekrásnom prostredí Umbrijskej prírody v starobylom opátstve z prvého millénia. V tomto starobylom kláštore je prekrásny opátsky kostol, ktorý je zdobený nádhernými freskami, avšak už neslúži okrem podobných udalostí vôbec Božiemu kultu. V záhrade kláštora bol po svadbe aperitív doprevádzaný miestnymi dobrotami a príjemnou hudbou. Ako z rozprávky. Hotový gurmánsky zážitok. Slávnostná večera pred polnocou, v čase, kedy som sa pobral na odpočinok nebola ani v polovici. Atmosféra bola veľmi spontánna a mohol som viesť celý večer veľmi zaujímavý rozhovor s talianskym filozofom a poradcom predsedu talianskeho parlamentu.

Smutnejšou časťou večera bol obrad samotný. Miestny arcibiskup zakázal na území svojej diecézy slávenie svätej omše (nemyslím tradičnú, ale pokoncilovú) pri krste, sobáši, či pohrebe. Dôvod by mal byť ten, že dnešný človek už svätej omši nerozumie. S takouto argumentáciou sa môžeme vrátiť naozaj k predkoncilovému sláveniu, ktoré priťahuje čím ďalej tým viac, zvlášť mladých ľudí, vrátiac sa tak k veľkej Tradícii Cirkvi. Od miestnych som sa dozvedel, že miestni obyvatelia sa z tohto dôvodu sobášia v okolí, mimo územia diecézy.

Posledné chvíle dovolenky patrili najprv návšteve Assisi, kde sme napokon stihli len hrob svätého Františka ako aj Porciunkulu. Na týchto miestach s ním spojených, obdivujúc umelecké diela a výzdobu chrámov prichádza na um v čom spočívala jeho skutočná chudoba. Nič nechcieť pre seba, avšak dať všetko pre Boha. Dnes je rozšírená falošná vízia tohto svätca, ktorá vznikla pod vplyvom kalvínskeho mysliteľa Paula Sabbatiera, ktorý vykresľuje svätého Františka ako pauperistu (hľadať chudobu všade a za každú cenu), pacifistu a ekologistu. Avšak svätý František bol v prvom rade svätým a pravým opakom toho, čo nám dnes o ňom niektorí predkladajú.

Dnes sa neustále hovorí o dialógu so svetom, až sa zabúda na potrebu ohlasovania evanjelia, či potrebe misionárskeho poslania, ktoré vedie k obráteniu v mene Otca i Syna i Ducha svätého skrze krstnú vodu, ktorá prináša spásu a vykúpenie. Takýmto spôsobom sa stráca vertikálny rozmer viery a nadprirodzené vnímanie sveta, keď sa kladú na jednu rovinu všetky náboženstvá akoby boli rovnocenné. Takýmto spôsobom sa vyprázdňuje katolícka viera, ktorá dala do svojho stredu miesto Boha človeka. František však nebol takýto. Kto bol viac zameraný na Krista ako on ? Vo vlastnom tele prežíval utrpenia Krista skrze stigmy.

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!