Takto ma naučila modliť sa moja sestra - Usmievavá sestrička

Foto: Madre Maria de la Ternura

Arcibiskup argentínskeho mesta Santa Fe de la Vera Cruz Sergio Fenoy podpísal dokument, ktorým sa začína proces kanonizácie sestry Cecílie Maríe del Volto Santo, prezývanej „usmievavá sestrička“, pre jej usmievavú fotografiu, ktorá krátko pred smrťou obletela celý svet na všetkých sociálnych sieťach. Sestra Cecília María bola karmelitánka z provincie Neuquén, ktorá zomrela na rakovinu v roku 2016 vo veku 42 rokov s úsmevom na perách, ktorý akoby skutočne porazil smrť.

Svojím svedectvom „lásky a dôvery v Ježiša Krista aj uprostred najťažších skúšok prebudila v mnohých srdciach túžbu po väčšej oddanosti kresťanskému životu“, uvádza sa v dokumente zo 14. februára. A práve pre jej rastúcu „povesť svätosti a zázraky“ bolo schválené začatie prípravného konania na otvorenie jej kauzy kanonizácie. Preto sme na našich stránkach Il Timone chceli uverejniť aj konkrétne svedectvo Matky Márie de la Ternura, ktorá je v rehoľnom spoločenstve s názvom „Služobnice nášho Pána a našej Pani z Matary“, a zároveň najmladšou sestrou Cecílie Márie.

Ako došlo k povolaniu vašej sestry?

Vstúpila na Karmel, keď som bola veľmi mladá, bola o 20 rokov staršia ako ja. Keď ukončila 10 rokov rehoľného života, opisuje príbeh svojho povolania takto:

„Niektorí sa čudujú, ako sa môže nejaká žena, stať rehoľníčkou, bosou karmelitánkou (a to v klauzúre)! Čo jej muselo prebehnúť hlavou a srdcom, aby urobila takéto rozhodnutie?
Snažila som sa to vysvetliť svojim rodičom, súrodencom, babičke, príbuzným a priateľom so všetkými svojimi vedomosťami, aj s tými, čo som nemala. Mám odvahu povedať vám to po desiatich rokoch karmelitánskeho života?

Všetky príbehy o Božom povolaní duší sú nádherné. Rovnako ako keď vystúpime na horu a objavíme jedinečnú krajinu, ktorá nám zostane vrytá do pamäti. A aj keď urobíme nádherné fotografie, keď ich ukážeme iným, nie je to to isté, ako keď výhľad zažijeme.
Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme vysvetlovať, tisíce nuáns zostanú medzi dušou a Bohom.

Už ako dievča som snívala o tom, že sa vydám, a neskoršie som si myslela: „buď rehoľníčka alebo vydatá, nikdy nie slobodná!“ Dokonca som v pätnástich bola veľmi zamilovaná do jedného chlapca, ale Pán ma zastavil a vždy ma nútil túžiť po niečom inom, „neviem po čom“. Troška vás rozosmejem - už v piatom ročníku som si vybrala kaplnku, kde som sa mala vydať. Boh si použil učiteľa náboženstva, ktorý nám na hodinách hovoril o Bohu. Všetko ma viedlo k tomu, aby som túžila po nebi. Začala som chodiť na omšu každý deň, väčšinou s jedným kamarátom, a vonku sme sa vždy stretli s ostatnými kamarátmi. Bola som veľmi šťastná, že nás bolo toľko.

Začala som sa modlievať, modlila som sa ruženec, ktorý sa mi síce zdal veľmi nudný ale chcela som milovať Pannu Máriu!

 Ten istý učiteľ nás priviedol k poznaniu a k láske k svätej Terézii od Ježiša. Fascinovala ma jej dôvernosť s Kristom, aj keď som sa nevedela modliť, vďaka svojej knihe „Život“ ma viedla k tomu, aby som sa modlila s ňou. Prinútila ma pozerať sa na Krista. Naučila ma modliť sa a naučila ma tiež, že modliť sa, podľa jej vlastných slov, znamená „hľadať priateľstvo, často osamote s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“. Ďalšia jej veta, ktorá sa mi veľmi páčila, bola, že na to, aby sme boli s Dobrým Ježišom, si netreba lámať hlavu. On nie je našim priateľom vtedy, keď sa trápime, ale teší sa len z našej náklonnosti a spoločnosti.

 S ďalšou kamarátkou sme snívali o ceste do Európy, hrali sme Lotto alebo Quini 6 [lotériu pozn. red.]

 Možno moja babička vycítila moje túžby a v tom roku ma pozvala na cestu na starý kontinent a zaplatila mi výlet. Za nič na svete som sa nechcel vzdať cesty do Ávily (aj keď nebola súčasťou výletu). Chcela som ísť tam, kde žila svätá Terézia - bosá karmelitánka -, ale na rehoľníčky som vôbec nemyslela.

 Bolo 31. decembra a niekoľko kamarátov mi ponúklo, že ma tam vezmú. Najprv sme sa chystali do Segovie. Nevedela som, že je tam pochovaný svätý Ján z Kríža (otec Karmelu). Keď som takmer „náhodou“ uvidela nápis, spýtala som sa, či môžem zostúpiť dolu a urobiť pár fotografií. A tam pri jeho hrobe som ho s celou horlivosťou a úzkosťou duše požiadala, aby mi pomohol rozlíšiť povolanie. Pravdou však bolo, že sa mi vôbec nezdalo, že by mi odpovedal. Keď sme prišli do Avily, bolo šesť hodín večer, uprostred zimy, a takmer tma. Išli sme do kláštora Monastero de la Encarnación, kde som prešla okolo niekoľkých dievčat, ktoré mali na starosti múzeum a práve sa chystali rehoľníčkam vrátiť kľúče. Vrátnička, keď videla moje nadšenie, mi naznačila, aby som sa k nim pridala.

 Vošli do priestoru, ktorý je celý z kameňa (pretože budova je veľmi stará, pochádza z roku 1500), veľmi chladného, a začali sa rozprávať s veľmi milou malou mníškou cez drevenú mriežku - neskôr som sa dozvedela, že mriežka sa volá tornio. Ale nebolo ju vidieť, bolo počuť len jej hlas. Povedala som dievčatám, aby ju poprosili, aby zostala, a že sa s ňou chcem porozprávať.

 Bolo to, akoby som sa rozprávala so samotnou svätou Terezou. Plakala som a plakala. Dvaja kamaráti, ktorí prišli so mnou, ma nechali osamote.

 Malá mníška, ktorá si hovorila „Terézia od Ježiša“, mi povedala, že vo mne vidí „povolanie čisté ako voda, že by som nemala čakať, že príde anjel a pošepká mi...“.

 Vo svojom vnútri, keď som plakala, som cítila, ako sa mi ponúka nekonečná Božia láska v celej svojej šírke. Bolo to, akoby ste zrazu objavili všetku lásku, ktorú má k vám niekto, koho veľmi milujete. Nikdy som si však nepredstavovala, že je taká veľká! Cítila som sa veľmi malá a zahanbená, že sa cítim takto milovaná, ale zároveň som bola veľmi šťastná a cítila som sladkosť, ktorú neviem opísať.

Teraz, s odstupom času, keď si čoraz viac uvedomujem svoje nedostatky a obmedzenia, o ktorých som ešte sama nevedela, ešte viac na mňa zapôsobila Božia láska a skutočnosť, že Boh ma miluje a miluje ma, takú, aká som!

Napriek týmto znakom som bola presvedčená, že nestačia na to, aby som sa cítila rozhodnutá. Na univerzite som sa teda zapísala na logopédiu, modlila som sa, aby som nebola promovaná, a potom som prešla na literatúru.

Napriek pochybnostiam a neistote som nikdy nepochybovala o tom, či mám byť aktívnou alebo kontemplatívnou rehoľníčkou. Chcela som byť s Pannou Máriou (a bolo mi povedané, že „Karmel je celý o Márii“ a svätej Terézii). Nakoniec som vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Buenos Aires, kde som zostala päť mesiacov. Život sa mi páčil, ale necítila som, že tam patrím. So všetkou bolesťou a temnotou v duši som odišla s myšlienkou, že Karmel bol mojou ilúziou, a nie skutočným Božím povolaním. Ale napriek všetkému úsiliu som nedokázala dostať Karmel z mysle. Medzitým sa noc začala vyjasňovať a s veľkým utrpením do mojej duše vstúpil pokoj. Pán ma zaodel silou, dal mi pevnú a pokojnú istotu svojho povolania. Táto temná noc trvala len tri mesiace, ale moje čakanie na prístav trvalo tri roky. S touto istotou v duši som išla zaklopať na dvere karmelitánskeho kláštora v Santa Fe, ku ktorému ma to vždy priťahovalo.

Z toho, čo som vedela z počutia, ma priťahovala jeho chudoba, radikálnosť a radosť, ale predovšetkým Pán, ktorý ma prinútil po ňom túžiť.

Rodičia ma žiadali, aby som pred vstupom študovala a dokončila štúdium, moje sestry tiež považovali za rozumnejšie počkať a môj duchovný otec ma požiadal, aby som poslúchla želanie rodičov. Bol to ďalší dar od Boha - študovať ošetrovateľstvo a byť pri lôžku toľkých umierajúcich a chorých ľudí. Pre istotu som každý rok chodila klopať na dvere chorých, keby chceli konať pokánie. Moja poslušnosť nebola veľmi dokonalá! Počas tohto čakania bola mojou piesňou báseň, ktorú napísal kardinál Newman pred svojím obrátením. Zhrnuté do niekoľkých slov:

 "Veď ma nežné svetlo, uprostred šera,
noc je temná a som ďaleko od domova,

 Veď ma naďalej!

Nechcem vidieť až na koniec,

stačí mi len jeden krok.

Kým noc neskončí,

a anjeli sa budú smiať.

Stratil som, po čom som vždy túžil.

Vezmi ma so sebou"

Nakoniec som získala diplom a 8. decembra ma Panna Mária prijala do svojho domu. Náš najmilší Ježiš mi počas týchto rokov daroval vytrvalosť a veľmi hlbokú radosť napriek mojej chudobe, radosť z toho, že patrím len jemu, že som jeho nevesta. Aby som mu mohla pomáhať vo svojej malosti, aby som zachraňovala duše jeho umučením, aby som pomáhala jeho služobníkom, kňazom, Svätému Otcovi a Cirkvi, ktorá je na púti v Santa Fe, a našej chudobnej a trpiacej krajine. Teraz by mi svätá Terézia Benedikta od Kríža povedala:

„Ty nie si ani lekár, ani zdravotná sestra,

ani nemôžeš obviazať ich rany.

Si uzobraná vo svojej cele a nemôžeš k nim ísť. Počuješ mučivé výkriky umierajúcich

a chcela by si byť kňazom a stáť pri nich.

Pozeráš na ukrižovaného, zjednotená s ním si ako všadeprítomným... S mocou kríža môžeš stáť na všetkých frontoch,

na všetkých miestach utrpenia.“

Dúfam, že mi odpustíte, ak sa mi nepodarilo povedať všetko v niekoľkých slovách, ale tieto slová sú poďakovaním za modlitby mnohých, ktorým vďačím za svoje povolanie. Počnúc mojou „prababičkou“ Jozefínou, ako aj drahými Matkami Vtelenia, toľkými kňazmi a priateľmi, najmä mojimi otcami, bratmi, matkami a sestrami v tomto spoločenstve, ktoré mi Boh dal. 

Chudobné a šťastné bosé dievča

ktorá dúfa, že bude môcť každý deň

jasnejším a vrúcnejším hlasom ospevovať

Milosrdenstvo Pánovo!“

Čo podľa vás podnietilo proces kanonizácie? Svedectvo ľudí alebo to bola nejaká konkrétna skutočnosť?

„Verím, že len Duch Svätý mohol spôsobiť takúto vec. Moja mama od Cecíliinej smrti hovorí, že nechápe, prečo mnohé karmelitánky, ktoré sú oveľa svätejšie ako Cecília, zostali neznáme, zatiaľ čo Cecília je taká známa a milovaná toľkými ľuďmi na celom svete. Myslím si, že na túto záhadu môže odpovedať len Boh. Vieme, že Boh vychováva svätých pre všetky časy, budeme musieť objaviť, aké posolstvo nám chce Boh dať prostredníctvom Cecíliinho svedectva.

Verím, že Boh chcel, tak ako vo všetkých svojich dielach, použiť mnohé nástroje, aby sa o  Cecíliinom príbehu dozvedeli ľudia a aby sa posunul proces kanonizácie. Napríklad skutočnosť, že sme veľmi veľká rodina; tiež celá modlitebná reťaz počas jej choroby, veď toľko ľudí na celom svete sa modlilo za jej uzdravenie; tiež fotografie, ktoré sa šírili v médiách, najmä tá, ktorú sme urobili 13 dní pred jej smrťou, kedy mala ten výnimočný úsmev na tvári. Dnes má táto fotografia silný vplyv na celom svete a tá fotografia hovorí viac ako mnoho slov, je príkladom radosti uprostred bolesti, príkladom pokoja tvárou v tvár krížu. Verím, že sa dotkla mnohých sŕdc.

Ako ďalší Boží nástroj nemôžem nespomenúť ťažkú a obetavú prácu, ktorú karmelitáni vykonali, aby odpovedali na to, čo Boh žiadal prostredníctvom ľudí, ktorí kládli toľko otázok o Cecíliinom živote. Verím, že Boh požehnal toľko rokov skrytej a obetavej práce a toľko modlitieb, ktoré sa začali. Napokon verím aj tomu, že nová svätica, mama Antula [zakladateľke kongregácie Dcér Božského Spasiteľa v Argentíne], nepochybne pomôže z neba. Svätí si rozumejú!“.

V dokumente, ktorým biskup začal kauzu kanonizácie, sa píše: „Jej svedectvo lásky a dôvery v Ježiša Krista aj uprostred najťažších skúšok prebudilo v mnohých srdciach túžbu po väčšej oddanosti kresťanskému životu.“ Charakterizoval jej úsmev v čase zomierania celý jej život?

„Moja mama hovorí, že keď bola malá, mala svoje 'záchvaty hnevu' a 'zlú povahu'. Dokonca aj karmelitánky hovorili, že musela bojovať so svojou silnou povahou, ale osobne za tie roky, čo som ju poznala, jej nikdy nechýbal úsmev. Vždy, keď sme ju prišli navštíviť do Karmelu, vždy sa na nás takto usmievala a vždy nám dodávala veľa pokoja a vyrovnanosti. Pre nás to bolo normálne, boli sme zvyknutí vnímať ju ako „rodinnú sväticu“, tú, ktorá nám radila, tú, ktorá nám pomohla s akýmkoľvek problémom. Zvykli sme si na ten úsmev, takže si myslím, že sme si neuvedomovali, že počas tých šiestich mesiacov ťažkej choroby a bolesti bol jej úsmev niečo nezvyčajné, pre nás sa usmievala tak, ako vždy. Až po jej smrti sme si uvedomili, že to nebolo niečo normálne, že to bol úsmev niekoho, kto je s Bohom.“

Máte na ňu nejakú spomienku, o ktorú by ste sa s nami chceli podeliť?

„Ako poďakovanie mojej drahej sestre Cecílii by som chcela povedať, že sa od narodenia modlila za moje rehoľné povolanie a dôrazne ma bránila, keď som chcela vstúpiť do mojej kongregácie. Moja mama ma oboznámila s niekoľkými listami od Cecílie, v ktorých písala: „Nerobte si plány s najmladšou (som posledná z desiatich súrodencov), bude patriť Bohu“. A už odmalička mi písala listy, aby som sa naučila modliť, aby som rástla v dôvernosti s Bohom. Nepochybujem o tom, že to, že som začula povolanie k rehoľnému životu, že som povedala Bohu áno, že som vstúpila do tejto milovanej rehoľnej rodiny a že som vytrvala až do dnešných dní, je ovocím jej modlitieb a skrytej obety. Koľko sa modlila za povolania, kňazské a rehoľné! Myslím, že v tom bude z neba pokračovať. Modlím sa, aby jej príklad Kristovej nevesty, matky duší, pohol srdcami mnohých mladých ľudí, aby nasledovali jej kroky. A modlím sa aj za to, aby jej príklad modlitby za povolania povzbudil nás všetkých, aby sme sa viac modlili a pracovali, aby v Cirkvi nechýbali veľkodušné duše, ktoré chcú milovať Krista a slúžiť mu tak ako ona.“

Manuela Antonacci

Zdroj: Iltimone.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!