Život podľa svedomia - novoročná kázeň
„Rok korunuješ svojou dobrotou“
Bratia a sestry ! toto sú slová, ktorými sa zvyčajne modlíme na konci starého roka. V tradičnom kalendári slávime koniec oktávy narodenia Pána a pripomíname si historickú udalosť obrezania Pána. Z Božej prozreteľnosti sme sa prehupli do Nového roka tak, ho začíname tým, že končíme oslavu Božieho narodenia. Akoby nás Cirkev chcela vyzvať k tomu, že celý tento rok musíme prežiť v takej atmosfére, akú sme duchovne kontemplovali počas uplynulých dní, prežiť celý rok ako Vianoce.
Obnovená i tradičná liturgia zároveň kladie pred nás tento deň Pannu Máriu. Kým tá gregoriánska ju ukazuje v kontexte Pánovej obriezky, čím ukazuje svojho naozaj ekumenického ducha, pretože viaceré protestantské Cirkvi ako aj tie východné oslavujú dnes práve tento sviatok. Tá pokoncilová, odkláňajúc sa od tejto tradície nám ju predkladá skrze pravdu našej viery o tom, že Mária porodila Ježiša nie len ako človeka, ale aj ako Boha.
Pravda viery o tom, že Panna Mária je Bohorodičkou a teda matkou Božieho syna v jeho ľudskej i božskej prirodzenosti bola zadefinovaná Efezským koncilom v roku 431.
V dejinách Cirkvi a teológie vidíme ako sa vždy nanovo potvrdzuje to čo hovorí svätý Pavol: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). Mnohé pravdy viery, ktoré sa nám dnes zdajú samozrejmé, boli definované až počas celých stáročí, kedy Cirkev reagovala na rozličné nepresné učenia a bludy. Preto je dôležitá až škrupulózna vernosť Pravde, pretože bludy nevznikli v minulosti, ani v súčasnosti z toho, že by bol niekto hlúpy, ale skôr pre chýbajúcu vernosť Pravde až v tom najmenšom detaile. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16,10).
V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami. (porov. KKC 90) Hovoríme o tzv. Nexus mysteriorum a teda o spojitosti právd viery.
Slávnosť Bohorodičky Panny Márie sa hlboko viaže k nestoriánskemu bludu, ktorý učil, že Božstvo sa nemohlo vteliť, pretože ľudská prirodzenosť je príliš nízka, aby to mohla byť pravda. Nie je Bohom ten, ktorý sa narodí, hovorí a zomiera, ale len ľudský nástroj v Božích rukách. S popieraním pravdy viery, že Mária je Bohorodička sú však spojené ďalšie dva bludy. Doketizmus, na prelome 2/3 storočia, ktorý sa neskôr vyvinie v monofyzický blud (ten učí omyl, že v Ježišovi je len jedna prirodzenosť) bludne učí, že Ježišovo telo nie je telesné, ako naše, ktoré je podriadené utrpeniu a fyzickým a biologickým obmedzeniam, ale sa skladá zo vznešenejšej matérie nebeského pôvodu.
Napokon posledný blud, ktorý sa viaže k popretiu Božieho Materstva definovaného Efezským koncilom je azda najznámejší, je to blud Arianizmu, ktorý považuje Ježiša síce za najdokonalejšie stvorenie, ale vždy je to len stvorenie Otca.
Všetky tieto bludy majú spoločného menovateľa- nevyjadrujú dostatočným a správnym spôsobom pravdu našej viery o Vtelení. [1]Z toho jasne vyplýva už skôr povedané – malá chyba, odchýlka v pochopení Vtelenia Boha vedie k minimálne týmto najznámejším 4 bludom, hoci ich je oveľa viac.
Žiaľ, posledné týždne sa rozšíril u nás aj prostredníctvom jedného stanoviska podobný blud v podobe nesprávne vyjadrenej náuky katolíckej Cirkvi o svedomí. Hoci, nasledujúc náuku morálnej teológie o tom, že vždy treba predpokladať dobrý úmysel autora, ten, žiaľ doviedol nesprávne definície aj do mylného uzáveru, tvrdiac, že v niektorých otázkach nemožno aplikovať výhradu vo svedomí. Avšak ako môže niekto tvrdiť, kedy výhradu možno aplikovať a kedy nie ? K takémuto tvrdeniu môže dôjsť len vtedy, ak náš koncept výhrady svedomia má zákonnícky a teda politický koncept. Je faktom, že podľa civilného zákona je určené kedy a za akých okolností je možné takúto výhradu aplikovať.
V prípade katolíckej viery, ktorá vychádza z klasického filozofického poňatia svedomia však nič podobné nejestvuje, pretože by to bolo priamym protirečením konceptu svedomia ako takého. K niečomu obdobnému, ako spolitizovanému pohľadu na svedomie došlo mimo katolícku Cirkev v rámci Luteránskeho bludu, pretože Luther videl v takomto koncepte cestu k individualizmu, ktorý bol ohrozením jeho vízie vzťahu Cirkvi a štátu. „Namiesto slobodných obcí, umožňujúcich duchovný rast veriacich, vstúpila na scénu štátna cirkev, abstraktná, byrokratická a vzdialená jednotlivcovi.“[2]
Akceptovanie toho, aby nám niekto diktoval, hoci z pozície autority v čom si môžeme výhradu svedomia aplikovať a v čom nie je na jednej strane zneužitím autority samotnej. Zároveň je to jed, ktorý môže zabiť správne poňatie postoja veriacich ku svojim pastierom, ktorým falošne podsúva dojem, akoby prijímanie náuky Cirkvi bolo pasívnym prijímaním, bez angažovanosti jednotlivca, ktorý práve vo svedomí takúto náuku prijíma a predkladá ju skrze rozum svojej vôli.
Podľa svätého Tomáša Akvinského je svedomie aktom uplatňovania nášho všeobecného poznania dobra a zla na to, čo robíme (alebo by sme mohli robiť). Aby sme teda (prirodzene) vedeli, čo je dobrý alebo zlý čin, musíme na všeobecnej alebo univerzálnej úrovni pochopiť, ako sú veci prirodzene usporiadané Bohom (porov. S.Th. Ia,Q.79,a.13). Každé svedomie, či už správne, alebo mylné, či vo veciach zlých, alebo indiferentných je zaväzujúce a kto koná proti nemu, hreší.[3]
Svätý Bonaventúra vyučuje, že svedomie je Božím poslom (nuntius), to čo hovorí, samo o sebe neprikazuje, ale to prikazuje v Božom mene, ako keď posol deklaruje výnos Kráľa a teda svedomie má silu viazať. [4]
„V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, (KKC 1954) ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“ (KKC 1776)
Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, (KKC 1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:
„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“ [5]
Táto posledná citácia patrí svätému kardinálovi, Johnovi Henrimu Newmanovi, ktorý bol len pred tromi rokmi svätorečený a právom ho možno považovať za „učiteľa Cirkvi v otázke svedomia“.
Pre Newmana je stredobodom celého jeho života hľadanie Pravdy. Na jednej strane hlboké intelektuálne hľadanie, ktoré formovalo jeho svedomie, na druhej strane jeho úprimný duchovný život boli smerodajným na jeho ceste k plnosti Pravdy v Katolíckej Cirkvi. Ona mu dodala silu obetovať i najvzácnejšie priateľstvá len preto aby prijal plnosť života v Kristovej Cirkvi do ktorej bol povolaný od momentu svojho narodenia.
„Pravda sa neprenáša len prostredníctvom formálneho učenia, nech je akokoľvek dôležité, ale aj prostredníctvom svedectva života prežitého integrálne, verne a sväto; tí, ktorí žijú z pravdy a v pravde, inštinktívne rozpoznávajú, čo je falošné a práve preto, že je to falošné, je to nepriateľ krásy a dobra, ktoré sprevádzajú nádheru pravdy, veritatis splendor.“[6]
Podľa slov Josepha Ratzingera vo svojej chváloreči na svedomie, je človekom svedomia ten, „ktorý nikdy neuprednostní za cenu zrieknutia sa pravdy snahu vychádzať so všetkými, blahobyt, úspech, spoločenské uznanie a súhlas prevládajúcej mienky. [7]“ V tomto kontexte na rovnakom mieste identifikuje dve základné kritériá na rozlíšenie prítomnosti autentického svedomia – nesúvisí s vlastnými túžbami a chuťami, neidentifikuje sa s tým, čo je spoločensky výhodnejšie, so súhlasom skupín, alebo s požiadavkami politickej a spoločenskej moci.
Aj v dnešnej dobe miesto toho aby sa načúvalo vecnej, pravdivej a argumentovanej diskusii a teda hlasu svedomia ľudí, ktorí chcú nasledovať príklad a vzor svätého J.H.Newmana sa nám predkladá vopred pripravený názor a na základe jeho postoja k nemu, sú ľudia škatuľkovaní rozličnými nálepkami ako konzervatívec, progresívny, fundamentalista, alebo modernejšie, vaxer, antivaxer či tradicionalista.
Budúci pápež nás upozorňuje na nebezpečie situácie, keď sa prestane načúvať – vtedy už nezaváži obsah a teda najvyšším kritériom sa stane technika. „To znamená, že moc sa stáva kategóriou ovládajúcou každú vec, či už je revolučná, alebo reakcionárska. Presne toto je zvrátená, perverzná forma podoby s Bohom, o ktorej hovorí rozprávanie o prvotnom hriechu.“[8]
Keď sme pred chvíľou uvažovali nad náukou scholastických učiteľov, svätého Tomáša a Bonaventúru, ich náuka sa zakladá na dogmatickom učení IV. Lateránskeho koncilu citovaného Newmanom v už zmienenom diele, liste vojvodovi z Norfolku- ktokoľvek by konal v rozpore so svojím svedomím, buduje si zatratenie. [9]
Na podstatu funkcie svedomia poukazuje známy Newmanov citát, keď hovorí, že ak by si mal pripiť na zdravie Pápežovi alebo svedomiu, najprv si pripije na svedomie. "Poslušnosť svedomiu vedie k poslušnosti evanjeliu ktoré nie je niečím úplne iným, ale je len zavŕšením a zdokonalením náboženstva, ktoré učí prirodzené svedomie." Svedomie je darom. Podobne ako Newman by sme si pripiť na tento dar a potom by sme mali usilovne načúvať "tichý, malý, hlas" Pána v našich srdciach.
Bratia a sestry ! Rád by som ukončil túto našu náročnú, ale veľmi dôležitú spoločnú úvahu s krátkou modlitbou, tak ako ju na záver svojej homílie zo svätorečenia Newmana ukončil pápež František[10]:
“Kresťan vlastní hlboký, tichý, skrytý pokoj, ktorý svet nevidí. [...] Kresťan je radostný, pokojný, dobrý, láskavý, zdvorilý, úprimný, skromný; bez predstierania. [...] jeho správanie je ďaleko od chvastúnstva a strojenosti, že na prvý pohľad ho možno ľahko považovať za obyčajného človeka.“[11] Prosme, aby sme boli ako „láskavé svetlá“ medzi temnotami sveta. Ježišu, „zostaň s nami a my začneme žiariť ako Ty, žiariť tak, že budeme svetlom pre iných“ [12]
Nech nám túto milosť vyprosí mocné orodovanie Panny Márie, aby sme celý tento rok, ktorý začíname prežili v súlade s našim svedomím, pretože ináč by sme ohrozovali spásu vlastnej duše. AMEN.
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
[1] Antonio Ducay, La Prediletta di Dio, PUSC, 2013, p.100-102
[2] Aleš Valenta, Německý rok 1968, LEDA 2021, s.39
[3] Omnis conscientia, sive recta, sive erronea, sive in per se malis, sive in indifferentibus, est obligatoria; ita
quod qui contra conscientiam facit, peccat”, Quodlibet, 3, q. 12, a. 2 co.
[4] Coscientia est sicut praeco Dei, et nuntius, et quod dicit non mandat ex se, sed mandat quasi ex deo, sicut praeco, quum divulgat edictum regis, et hinc est quod coscientia habet virtutem ligandi: In II Sent., Dist.XXIX
[5] KKC 1778, John Henry Newman, Letter to the Duke of Norfolk, 5, Certain Difficulties felt by Anglicans in Catholic Teaching, v.2, p. 248
[6] Benedetto XVI., Discorso alla Veglia di preghiera, Hyde Park, Londra, 18 settembre 2010
[7] Joseph Ratzinger- Benedikt XVI., Chváloreč na Svedomie, SSV, p. 18
[8] Ibid. p. 21
[9] Quidquid fit contra conscientiam, aedificat ad gehennam – porov. J.H.Newman: Svědomí, Communio 2/3 2011, p. 83
[10] Pápež František pri slávnostnej svätej omši na Vatikánskom námestí v nedeľu 13. októbra 2019, RV
[11] Parochial and Plain Sermons, V.5
[12] Rozjímania o kresťanskej doktríne VII, 3
