Bol Hitler komunista?

Zdroj: commons.wikimedia.com

Minulý týždeň v podcaste o projekte X s Elonom Muskom vyhlásila líderka Alternative für Deutschland Alice Weidelová niečo, čo vyvolalo veľký rozruch najmä v ľavicových kruhoch. Na otázku, čo si myslí o Hitlerovi (vzhľadom na obvinenia AfD z nacizmu), Weidelová povedala: „Hitler bol národný socialista; až po vojne dostal falošnú nálepku pravičiara, konzervatívca. (...) Hitler bol komunista, považoval sa za socialistu“.

Otvorili sa nebesá! V správach denníka Corriere della Sera sa hovorí o „prevrátení perspektívy“, „prevrátení dejín“ a „zmätku v plánoch a cieľoch“ (1). V skutočnosti jediné, čo nemecký vodca prevrátil, je ľavicová propaganda. Objektívna - t. j. nepropagandistická - analýza odhaľuje hlbokú príbuznosť oboch hnutí, počnúc názvom strany bavorského diktátora: Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei (NSDAP), t. j. Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. Dnes je táto názorová príbuznosť všeobecne uznávaným faktom.

Snaha nacizmu zosúladiť nacionalistickú ideológiu s radikálnou socialistickou doktrínou z neho urobila hlboko revolučné hnutie, ktoré bolo na míle vzdialené od zdravej tradicionalistickej alebo kontrarevolučnej opozície a skôr sa podobalo iným tendenciám, ktoré sa snažili narušiť starý poriadok, ako napríklad socialistický internacionalizmus alebo komunizmus.

„Boľševizmus a fašizmus,“ vysvetľuje historik Roberto de Mattei, ‚vstúpili na scénu takmer súčasne‘. A cituje Françoisa Fureta: „To, čo robí komparatívnu analýzu fašizmu a komunizmu nevyhnutnou, nie je len dátum ich zrodu a súčasný, ako aj historicky prudký nástup, ale aj ich vzájomná závislosť“ (2).

Medzi tými, ktorí už vtedy vnímali túto príbuznosť, bol aj Plinio Corrêa de Oliveira, vtedy mladý vodca katolíckeho hnutia v Brazílii. Pokračuje de Mattei: „Tento dôverný vzťah závislosti, ktorý sa dnes má stať ustáleným historiografickým faktom, vytušil Plinio Corrêa de Oliveira, ktorý v absolútnej vernosti kresťanskému modelu spoločnosti odmietol postaviť sa na stranu jedného alebo druhého súpera, ktorý obsadil pódium. V komunizme videl koncepciu diametrálne odlišnú od katolíckej, ale nacizmus považoval za rovnako nebezpečnú falošnú alternatívu“.

Boľševizmus a nacizmus tak vstúpili na scénu takmer súčasne, v úlohe svojich úhlavných nepriateľov. Ich súčasné vystúpenie, ich vzájomná závislosť a predovšetkým ich spoločná novopohanská matrica mali u nejedného vzbudiť podozrenie o pravosti ich antagonizmu. Nanešťastie, vtedajší politicky korektný naratív ich považoval za protivníkov a akýkoľvek pokus o ich prirovnanie bol okamžite odmietnutý.

Na rozdiel od spomínaného naratívu Plinio Corrêa de Oliveira okamžite postrehol dôverný vzťah závislosti, ktorý spájal komunizmus a nacizmus, a to až do takej miery, že tejto téme venoval 447 článkov. Odsudzujúc hlbokú príbuznosť, ktorá obe hnutia spájala, bez ohľadu na ich bratovražedný boj o svetovú hegemóniu, Plinio Corrêa de Oliveira ich považoval za ramená tých istých obludných kliešťov revolúcie, pričom rovnako odmietal ich omyly v mene katolíckej viery: „Katolíci musia byť antikomunisti, antinacisti, antiliberáli, antisocialisti, antislobodomurári... práve preto, že sú katolíci“ (3).

„Je nesporné, že komunizmus je antitézou katolicizmu,“ napísal brazílsky katolícky mysliteľ, “ale nacizmus zasa predstavuje ďalšiu antitézu katolíckej doktríny, čo ho robí blízkym komunizmu. (...) Možno jedného dňa história ukáže, v akých temných zákutiach bol ukovaný. Faktom však je, že v snahe vyhovieť želaniam nespočetného množstva ľudí túžiacich po hodnotách kresťanskej civilizácie sa v Nemecku objavila strana, ktorá bola napodobňovaná aj inde a navrhovala vytvorenie nového kresťanského sveta. Na prvý pohľad by nič nemohlo byť sympatickejšie.

„Ak sa však pozorne zamyslíme nad konkrétnou stránkou tejto ideológie - stránkou, ktorú machiavelistická propaganda zasväteným odhaľovala len po malých krôčikoch - aké strašné sklamanie by človek utrpel! Zmätená ideológia, presiaknutá evolucionizmom a historickým materializmom, presiaknutá pohanskými filozofickými a ideologickými vplyvmi; radikálny a typicky socialistický politický a ekonomický program, neznesiteľné rasistické predsudky. Skrátka, za antikomunistickými proklamáciami nacizmu sa skrýval práve komunizmus, ktorý chceli nastoliť. Zákerný komunizmus, ktorý sa maskoval za kresťanstvo. Komunizmus tisíckrát horší, pretože proti Cirkvi mobilizoval satanské zbrane ľstivosti namiesto slabých a bezmocných zbraní hrubej sily.“

„Začalo to tým, že povznášalo mysle prostredníctvom určitých právd, potom ich pod zámienkou nadšenia pre tieto pravdy uviedlo do šialenstva a nakoniec ich zviedlo do najstrašnejších omylov. Teda komunizmus, ktorý neznamenal neutralizáciu zla, ale dobra; najstrašnejšia mašinéria záhuby a falošnosti, akú diabol v dejinách vytvoril“ (4).

14. marca 1937 vyšla encyklika Mit brennender Sorge, v ktorej Pius XI. odsúdil chyby národného socializmu. Tento krok Hitlera rozzúril, ale otvoril oči svetovej verejnej mienke. Encyklika, ako bude Pius XII. pripomínať, „odhalila svetu, čo je v skutočnosti národný socializmus: pyšné odpadnutie od Ježiša Krista, popieranie jeho učenia a jeho vykupiteľského diela, uctievanie sily; modloslužba rasy a krvi, potláčanie slobody a ľudskej dôstojnosti“ (5).

Len o päť dní neskôr, aby zdôraznil úzke prepojenie medzi týmito dvoma hnutiami, Pius XI. vydal encykliku Divini Redemptoris, v ktorej odsúdil druhú stranu mince: komunizmus.

Nacizmus a komunizmus mali ešte jednu spoločnú črtu: prenasledovanie katolíckej cirkvi. V protináboženskom prenasledovaní nacizmu nevidel doktor Plinio náhodný a vonkajší aspekt politiky Tretej ríše, ale logický dôsledok svetonázoru protikladného katolíckemu svetonázoru. „Skutočnosť je taká, že protináboženská politika Tretej ríše je podstatným znakom, základnou črtou jej ideologického obsahu alebo, ešte lepšie, hlbokým zmyslom a samotným raison d'être nacizmu“ (6). A ešte raz: „Nacizmus je výsledkom hlbokého procesu; jeho protináboženská politika je neoddeliteľnou súčasťou jeho myslenia; toto myslenie je tak viditeľne protináboženské, že keby sa nacistická strana zmenila na baštu katolicizmu vo východnej Európe, nebol by som menej zaskočený, ako keby sa slobodomurárstvo zmenilo na zbožné bratstvo“ (7).

Až po vojne ľavica, ktorá propagandisticky zvíťazila a potrebovala si vytvoriť strašiaka, ktorého by mohla obviniť a pošliapať, podnietila mýtus nacizmu ako pravicového hnutia. Šliapať po mŕtvole, ktorá je mŕtva už takmer osemdesiat rokov, je pohodlné. Problémom však bolo postaviť sa monštru, ktoré kráčalo husím pochodom pod oknami. Tak ako to urobil Plinio Corrêa de Oliveira.       

Julio Loredo

Poznámky

1.     Mara Gergolet, „Hitler? Bol to komunista. Show s Weidelovou a Muskom“, Corriere della Sera, 10. januára 2025; id. ‚Remigrácia, Dexit a to heslo pripomínajúce nacistov: Alicine slová‘, id. 11. januára 2025.

2.     Roberto de Mattei, Il crociato del secolo XX. Plinio Corrêa de Oliveira, Piemme, 1997, s. 75.

3.     Plinio Corrêa de Oliveira, „Pela grandeza e liberdade da Ação Católica“, O Legionário, 13. januára 1939.

4.     , „A margem da crisi“, tamže, 25. septembra 1938.

5.     Pius XII., prejav z 2. júna 1945.

6.     Plinio Corrêa de Oliveira, „Falsificação“, O Legionário, 21. apríla 1940.

7.     „Genealogia de monstros“, O Legionário, 29. júna 1938.

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.