Kardinál Müller: „Pastoračný“ postoj odtrhnutý od cirkevnej náuky je koreňom našej krízy

Zdroj: commons.wikimedia.com

Kardinál Gerhard Müller sa vo včerajšej homílii, ktorú predniesol v Bazilike svätého Pavla za hradbami v Ríme počas medzinárodnej konferencie anglicky hovoriacich kňazov (13. - 17. januára), venoval kríze súčasného kňazstva.

Homília prednesená na kňazskej konferencii

 Drahí bratia v kňazskej službe!

Počas dní týchto ústrania otvárame svoje srdcia a mysle tajomstvu skutočnej Božej prítomnosti v jeho Slove, ktoré sa stalo telom, vo svätej Cirkvi a v Eucharistii. V tejto najsvätejšej Sviatosti oltárnej nás Kristus prostredníctvom Ducha Svätého včleňuje do svojej obety Otcovi za spásu sveta. Otcov večný Syn je vo svojej ľudskej prirodzenosti skutočnou prítomnosťou Trojjediného Boha uprostred nás ľudí. On povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). On je cesta k Otcovi.

Jeho učeníci ho nasledujú, keď kráčajú po ceste pozemského života, a vďaka daru vytrvalosti ho neopúšťajú až do dňa, keď vstúpia do domu večného Otca. Tým, že slobodne prijímame svoje rozličné charizmy a služby ako údy jeho tela, budujeme Kristovo telo,„kým všetci nedosiahneme jednotu viery a poznania Božieho Syna až k dokonalému človeku, k plnému vzrastu zodpovedajúcemu Kristovej plnosti“ (Ef 4, 13). Druhý vatikánsky koncil v krátkosti vysvetľuje podstatu sviatosti posvätného rádu:
„Aby veriaci utvárali jedno telo, v ktorom však „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), Kristus Pán ustanovil niektorých služobníkov, ktorí by mali v spoločenstve veriacich moc posvätného stavu prinášať obetu a odpúšťať hriechy a ktorí by v Kristovom mene úradne vykonávali kňazskú službu na dobro ľudí. Preto keď Kristus poslal apoštolov, ako jeho poslal Otec, prostredníctvom nich učinil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorých úloha služby bola odovzdaná v podriadenom stupni presbyterom, aby ustanovení v kňazskom stave, boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie, ktoré im zveril Kristus.
Keďže služba kňazov úzko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje vlastné telo. Preto sa kňazstvo presbyterov, i keď predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorou sú presbyteri pomazaním Duchom Svätým označení osobitným charakterom, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, takže môžu konať v osobe Krista Hlavy.“

Vysvätený kňaz posväcuje, vedie a učí Boží ľud v Kristovom mene. Kňazská moc totiž slúži spáse ľudu len vtedy, ak sú Kristovi služobníci pripravení vnútorne sa premeniť na obraz Krista, veľkňaza novej zmluvy, prostredníctvom Ducha Božej pravdy a lásky.

Dnes obnovujeme svoju ochotu obetovať Bohu celú svoju bytosť a život. Je to dôležitý krok na vašej pozemskej púti, a preto aj hodina milosti pre celý Boží ľud.

Cirkev, jedna v Kristovi, svätá, katolícka a apoštolská, je ustanovená samotným trojjediným Bohom. Preto ju „brány pekla“ (Mt 16, 18) nemôžu premôcť. Skladá sa však z nás, slabých a niekedy hriešnych ľudských bytostí. Na ľudskej úrovni sme to my, kto je zodpovedný za problémy s jej dôveryhodnosťou. To nám má pripomenúť našu individuálnu zodpovednosť. Tí, ktorí pripisujú zlyhania služobníkov Cirkvi tzv. systémovým príčinám, obviňujú samotného Krista, božského zakladateľa Cirkvi a autora všeobecného kňazstva všetkých veriacich a sviatostného kňazstva apoštolskej služby. Nemôžeme sa však pozerať len na škandály, ale aj na každodennú pripravenosť mnohých kňazov obetovať sa za stádo až po mučenícku smrť. Kresťania sú dnes najprenasledovanejším náboženstvom na svete a v posledných rokoch stovky katolíckych kňazov boli prenasledovaní pri vykonávaní svojho úradu v spoločenstve s Kristom, veľkňazom novej a večnej zmluvy.

Koreňom zla nie je klerikalizmus, nech už je akýkoľvek, ale skôr odmietanie pravdy a tiež morálna zhýralosť. Skazenosť zdravého učenia vždy vedie k skazenosti morálky a prejavuje sa v nej. Pravá reforma Cirkvi v Kristovom duchu nie je sekularizácia Cirkvi a podriadenie jej predstaviteľov woke ideológii, ale posvätenie pápeža, biskupov, kňazov a diakonov a všetkých veriacich Božou milosťou pre službu Kráľovstvu, ktoré má prísť.

Spása od hriechu spočíva v pravde, že Ježiš je Boží Syn. Bez historickej skutočnosti vtelenia by sa Cirkev scvrkla na svetskú agentúru na zlepšenie sveta. Pre našu túžbu po Bohu a túžbu po večnom živote by už nemala žiadny význam. Katolícky kňaz by bol len funkcionárom spoločensko-náboženského hnutia akéhosi romantického alebo revolučného charakteru. Cirkev však nezískava na význame a uznaní, keď nesie za sebou všetku batožinu súčasného ducha doby, ale len vtedy, keď s Kristovou pravdou nesie pred svetom pochodeň. Nemali by sme sa považovať za dôležitých v druhoradých otázkach a plniť program iných, ktorí nechcú veriť, že jedine Boh je pôvodcom a jediným cieľom človeka a celého stvorenia.

Skutočné nebezpečenstvo pre ľudstvo dnes totiž spočíva v skleníkových plynoch hriechu a globálnom otepľovaní nevery a transhumanistickom úpadku morálky, keď už nikto nevie a ani neučí rozlišovať medzi dobrom a zlom. Najlepší ekológ je ten, kto hlása evanjelium a jeho večnú pravdu, že prežiť sa dá len s Bohom, a to nielen obmedzené prežívanie, pre blízku budúcnosť, ale žitie večné, navždy.

V myšlienke, že kresťanská dogma už nie je základom a kritériom morálky a už vôbec nie pastorácie, sa objavuje kristologická heréza. Spočíva v tom, že sa proti sebe stavajú Kristus učiteľ božskej pravdy a Kristus dobrý pastier. Je to však jeden a ten istý Kristus, ktorý o sebe hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), a keď zjavuje tajomstvo svojej osoby a poslania, hovorí „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11).

Preto sa poučenie svätého Pavla adresované jeho apoštolskému spolubratovi a nástupcovi Timotejovi vzťahuje na nás všetkých v tejto hodine: „Utekaj od falošného učenia, buď služobníkom slova, hlásateľom pravej viery a bojovníkom za Kristovu pravdu.“

Ten, kto s Božou láskou hľadí na ľud, ktorý mu bol zverený, je skutočne modliacim sa a pastoračným pastierom, ktorý sa svojou duchovnou činnosťou a Kristovým spôsobom života pripodobňuje veľkňazovi, ktorému slúži. Dobrý pastier sa od nádenníka líši tým, že miluje ľudí Ježišovým srdcom a že za Pánovo stádo kladie svoj život. Apoštol je „Boží spolupracovník, Kristov služobník, správca a rozdávateľ Božích tajomstiev“ (porov. 1 Kor 4, 1; 2 Kor 6, 1). Ide mu len o jedno: „poznať bázeň pred Pánom, aby získal ľudí pre Krista“ (2 Kor 5, 11).

A ak budeme verní vo svojej kňazskej službe až do smrti, veľkňaz večnej zmluvy nás potom milostivo prijme a splní prísľub, ktorý nám dal v deň nášho vysvätenia: „každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ (Mt 19, 29). Amen!

Card. Gerhard Müller

Zdroj: lifesitenews.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.