Cirkev, predchuť neba

Zdroj: unsplash.com

Nižšie ponúkame inštrukciu, ktorú dal svojim novicom v roku 1995 Dom Gérard Calvet (1927-2008), zakladateľ opátstva svätej Márie Magdalény v Le Barroux. V čase, ako je náš, keď z prostredia Cirkvi prichádzajú neustále zlé správy, nezriedka škandalózne, hrozí vážne riziko, že sa na Katolícku cirkev, jedinú Cirkev Ježiša Krista, prestaneme pozerať ako na to, čím je: panenskou a krásnou nevestou Ježiša Krista, plnou všetkej milosti a pravdy, jedinou archou spásy uprostred búrok sveta, chrámom adorácie Najsvätejšej Trojice, mestom anjelov, blahoslavených a nás, úbohých hriešnikov, ktorí sú však zachránených milosrdenstvom.

Možno mi niekedy poviete, že súčasná Cirkev je menej krásna ako v minulosti a menej hodná lásky. S týmto názorom nesúhlasím.

Keď človek vidí zomierať svoju starú a chorú matku, keď si spomenie, že to bola mladá žena plná radosti a nadšenia, ktorej kedysi žiarivá tvár je teraz zahalená v hmle spomienok, vstupuje do nádherného sveta, ktorý by sme mohli nazvať svetom vďačnosti.

No toto sa stane, keď dieťa Cirkvi kontempluje tvár svojej Matky. Iste, Kristova Nevesta nie je ani chorá, ani umierajúca; Písmo nám ju vykresľuje ako pannu „celú slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale svätú a nepoškvrnenú“ (Ef 5, 27); napriek tomu ľudský materiál, ktorý ju tvorí, a ťažkosti, s ktorými sa na svojej ceste stretáva, jej dávajú možno znepokojivý výzor. Niečo, za čo sa treba hanbiť a čo sa človek neodváži povedať. Toto je chvíľa, keď treba uvažovať o výzore Nevesty nie so zvedavosťou skeptika, ale na spôsob anjelov, o ktorých hovorí svätý Peter (1 Pt 1, 12), s pohľadom obdivnej túžby a nekonečnej úcty, ktorú v nás môže zrodiť len liturgia, pred vstupom do blaženého videnia. (...)

Prečítajme si spoločne prefáciu svätej omše používanú pri posviacke chrámu. Pýtame sa: „Kto si, Božia Cirkev?“. Počúvajme odpoveď: 

Vere domus oratiónis visibílibus ædifíciis adumbráta

Prekladáme: Ona je skutočne domom modlitby, ktorý je viditeľne stvárnený pomocou chrámov. Ale je „adumbráta“, čiže znázornená pomocou tieňov; v tomto obdivuhodnom termíne je celá teológia Cirkvi, vyjadrená pomocou tieňou, ktoré síce patria na zem, ale majú schopnosť vyjadrovať vznešenejšie skutočnosti, ktoré sú zhora.

Patríme k nebeskej Cirkvi, ale tiež k Cirkvi, ktorá je tu dole naznačovaná tieňmi a znameniami pozemského mesta. Nepatríme k hriešnemu a úbohému zhromaždeniu, ale k svätému ľudu, Plebs sancta, k nebeskej vlasti, k triumfujúcej Cirkvi, stojíme v duchu pri Baránkovom tróne, stantes ante thronum, už nie cudzinci a hostia, ale spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny (Ef 2, 19), uprostred myriád anjelov, ktorí sú dvoranmi veľkého Kráľa (Hebr 12, 22).

Templum habitatiónis gloriæ tuæ

Kto si, Božia cirkev? Počúvajme znova: je to chrám, v ktorom prebýva Božia sláva. Už si neuvedomujeme, čo je táto sláva, pretože demokratizácia spoločnosti preriedila pozemské slávnosti, ktoré analogicky vyjadrujú veľkoleposť a pompéznosť posvätných vecí. Už žiadne korunovácie, triumfálne sprievody, hierarchia, nahradila ich jednotná šedivosť, neúprosný znak povinnej nivelizácie. Iba liturgia - aspoň tá, ktorá je hodná tohto mena - odpovedá na výzvu unavenej a cerebralizovanej spoločnosti, ktorá hľadá znaky a živé symboly, schopné sprostredkovať posvätný rozmer večného človeka; na to, aby liturgia tejto spoločnosti zjavila vznešenosť však stačia tri latinské slová (...). Radi hovoríme Bohu, ako sa to robilo v liturgických časoch, že Cirkev, v ktorej žijeme, je už pre nás predobrazom neba, chrámom zahaleným tieňmi, v ktorom však prebýva božská sláva. A v kontrapunkte liturgia kánonických hodiniek sprevádza toto ohlasovanie budúcich dobier lyrikou plnou prívetivosti a nehy; tak znie hymnus chvál:

Omnis illa Deo sacra et dilécta cívitas

plena móduli in laude et canóre júbilo.

Je úplne zasvätená Bohu, milované mesto,

plné piesní chvály a radosti.

A na vešpery:

Urbs Jerúsalem beata, dicta pacis visio...

quæ constrúitur in cælis, vivis ex lapídibus

et Angelis coronáta ut sponsáta cómite. 

Jeruzalem, požehnané mesto, nazvané „vidina pokoja“...

postavené na nebesiach, zo živých kameňov,

a korunované anjelmi ako svadobný sprievod.

Vidíte, že túto veľkú Pani nemožno oplakávať: je to Ona, kto sa skrýva pod plášťom dejín. Veď neexistujú dve Cirkvi, ale iba jedna na dvoch rôznych úrovniach. Milujme Cirkev! Pozerajme na Cirkev plní obdivu!

Sedes incommutábilis veritátis

Chvála nebeského mesta pokračuje: Je sídlom nemennej pravdy: sedes incommutábilis veritátis. Nezabúdajme, najmä dnes, na tento ďalší slávny titul: v nej kráľovsky prebýva celistvá, nemenná, nezmeniteľná spásonosná pravda; Cirkev, ktorá je hlasom Pravdy, nás neklame. Niet pochýb, že ona jediná na svete môže neomylne definovať - podľa určitých presných podmienok - na jednej strane pravdy užitočné pre spásu, a na druhej strane, a to je menej známe, využívať rozvážnu pomoc Ducha Svätého, ktorá si vyžaduje vnútorný súhlas veriacich. Toto je to, čo sa nazýva riadne magistérium, znak inej formy prítomnosti Ducha Svätého v Cirkvi. To zjavne nemá nič spoločné s nespočetnými nezmyslami, ktoré denne vyslovujú mnohé cirkevné ústa; nemá to nič spoločné ani s ich ešte početnejšími a pre spásu duší rovnako smrteľnými chybami v riadení; ale stále znova môžeme vidieť, že deti sveta, vzdialené od Cirkvi pre početné predsudky, sa vracajú do ovčinca, kde ich čaká Dobrý pastier, ani nie tak z úžasu nad zázračnými udalosťami, ako z krásy a harmonickej súdržnosti učenia, krásy, ktorá priťahuje duše a pozýva ich k obdivu a láske.

Sanctuárium ætérnæ Caritátis

Keďže Boh je Svetlo aj Láska, Cirkev bude zasa strážkyňou a darkyňou Svetla a strážkyňou a darkyňou Lásky. Teológovia učia, že v Trojici Láska nie je samostatnou Božou vlastnosťou. Je to skôr samotný život troch božských Osôb v lone Svätej Trojice, úkon, ktorým sa každá z Osôb ustavične daruje druhej. Vyliatie ad extra tohto života lásky v konkrétnom priestore a čase je Vtelenie. A pokračovaním Vtelenia v priebehu storočí je Cirkev. Cirkev je budúci Chrám, o ktorom vo vízii uvažoval Ezechiel a z ktorého videl prúdiť vodu božskej milosti, aby zaplavila zem: Vidi áquam egrediéntem de Templo a látere dextro. A všetci, ku ktorým táto voda prišla, boli zachránení: Et omnes ad quos pervénit aqua ista salvi facti sunt.

 Svätá Cirkev je neustále otvorenou svätyňou lásky, ktorá neprestajne necháva prúdiť zurčiace pramene sviatostnej milosti, vlny kontemplatívneho života a apoštolskej lásky. Takto je Cirkev stredom sveta: je to ona, ktorá dáva vzniknúť otcovi de Foucauldovi, kontemplatívnym rádom, vzdialeným misiám, otcovi Damiánovi a Matke Tereze. Ako by sme mohli nemilovať túto Cirkev, všetko milosrdenstvo a lásku? Nikdy ju nestavajme proti Cirkvi, ktorá učí poriadku a svetlu dogiem. Je to Cirkev sama osebe. Je to Cirkev Ježiša Krista, Cirkev toho Boha, ktorý je Svetlo a Láska.

Hæc est arca quæ nos, a mundi eréptos dilúvios, in portum salútis indúcit.

Kto si, Božia cirkev? Duch Svätý nám opäť odpovedá hlasom liturgie: Ona je archa, ktorou sme vytrhnutí z potopy, ktorá pustoší svet, a ktorou sme vedení do prístavu spásy. Problém ekumenizmu: tí, ktorí nevstúpia do archy, budú zmietnutí potopou a nebudú spasení. Predovšetkým sa obávajme módneho diskurzu, podľa ktorého sú všetky náboženstvá rovnocenné a archou spásy by nebol nikto iný ako samotný svet so svojou technologickou výbavou a falošnou dobrou vôľou, ktorá marí spásonosný kríž. Iste, vplyv milosti, ktorá sa dotýka ľudstva, sa šíri aj za viditeľné hranice Cirkvi; ale táto perspektíva, ktorá zďaleka nerelativizuje kauzalitu vykupiteľskej Krvi, len ešte viac zdôrazňuje jej najvyššiu účinnosť (...).

Obdivujme preto túto udatnú Nevestu, ktorá sa chopí zbrane a bojuje uprostred bojov tohto sveta. Dávajme si pozor, aby sme sa nikdy nepohoršovali nad ranami, ktoré dostáva na svojom tele: chyby a zlyhania jej detí neohrozujú čistotu a svätosť ich Matky. Zostávajú neporušené ako Kristova krása pod pohoršeniami a potupami. Navrhujem poslednú tému na vzdávanie vďaky: Vidíte, ako liturgická inšpirácia každý deň neprestajne upriamuje náš pohľad nie na časné skutky (... ), ale ku konečným cieľom, k blaženej vlasti, ktorej pozemské mestá sú len podnožou, ktorú očakávame a kam nás volajú „naši bratia v raji“, k životu tak prepletenému a zdieľanému s naším tu dolu, že aj ten si napriek svojej dekadencii, každý deň v zajatí poníženia a skúšky, zaslúži, aby sme ho považovali za začínajúci večný život.

dom Gérard Calvet

Zdroj: lanuovabq.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.