OD TEKVÍC K VEČNOSTI: KEĎ MASKY NESTAČIA PRED TAJOMSTVOM SMRTI

Počas uplynulých dní sme boli svedkami toho, ako nerozum preniká do nášho prostredia. Kým mnohí považujú vieru v Boha za nerozumnú, masovo sa oddávajú oslavám Halloweenu. Nechcem sa pridať k tým, ktorí fanaticky vidia čerta na každom rohu. Pre diabla niet väčšieho víťazstva než to, že prestaneme veriť v Boha. Viac ani nepotrebuje. Pri pohľade na rozšírenosť Halloweenu si spomínam na slová Chestertona: „Problém súčasnosti nie je, že ľudia neveria. Problém je, že veria každej somarine.“

Podobne ako niektorí veria nezmyslom typu „zem je plochá“ alebo že „svet trvá len niekoľko tisíc rokov“, tak sa oddávajú iracionálnemu oslavovaniu Halloweenu. Na druhej strane sú to tí istí ľudia, ktorí sa vyhýbajú účasti na pohreboch a, ak majú deti, nechávajú ich radšej doma, aby ich vraj „netraumatizovali“. Kým podľa nich Halloween netraumatizuje, postaviť sa tvárou v tvár smrti áno.

Spomínam si, ako som sa ako dieťa zúčastňoval s mojimi starými rodičmi na klasických pohreboch. Zosnulý bol vystavený vo svojom dome, v pietne a slávnostne upravenej miestnosti. Odtiaľ sa smútočný sprievod presúval do kostola a potom na cintorín. Keď som mal asi sedem alebo osem rokov, pýtal som sa svojho otca, čo sa stane, keď zomriem. Fascinovala ma táto otázka, lebo som si uvedomoval pominuteľnosť života. Napokon, mnoho rokov neskôr, to bola práve teologická disciplína – eschatológia – ktorá ma priviedla k rozhodnutiu stať sa kňazom. Desila ma myšlienka, že keď raz stanem pred Bohom, ktorý ma povolal do kňazstva, budem tam stáť ako ten, ktorý toto povolanie nenaplnil.

V minulosti boli pohreby pochmúrne a zároveň akosi slávnostné, dnes sa z nich však stalo tabu. Kým ešte aj dlho po vynáleze auta sa na prepravu truhly používal konský záprah, dnes je k tomu účelu používaná dodávka. Tá istá dodávka, ktorá – prefarbená na inú farbu – rozváža potraviny či iný tovar. Navyše sa pri pohreboch čoraz častejšie používa fialová farba namiesto tradičnej čiernej. Slovami jedného autora, fialová je ako víno zriedené vodou; nie je to ani víno, ani voda, je to malý trik, ktorý má urobiť zo smrti aperitív.

Kdesi na internete som dokonca zachytil názor, že kvetinová výzdoba hrobov je zbytočná. Údajne by sme sa mali za zomrelých modliť, a nie im nosiť kvety, ktoré sú už „k ničomu“. Takéto spiritualistické chápanie sviatku Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých však určite nie je katolícke. Modlitba má byť na prvom mieste, ale jej vonkajším prejavom je aj krásna výzdoba, ktorá vyjadruje našu živú vieru a katolícku kultúru.

Kvety sú symbolom našej trvalej lásky k zosnulým a zároveň nám pripomínajú pominuteľnosť života. Tak ako kvety rozkvitnú, chvíľu nás tešia svojou krásou a nakoniec zvädnú, aj náš život má svoj čas a nakoniec sa pominie. Výrazné pohrebné obrady, výzdoba a hostina po pohrebe sú odrazom skutočnosti, že smrť je niečo tajomné, a zároveň, konfrontovaná vierou, sa javí ako prechod do väčšej reality. A veľké veci si často zaslúžia veľké pamätníky – akými sú pre nás napríklad umelecké diela ako Mozartovo Requiem.

Čerpajme teda hojne z pokladov našej Tradície. Prežívajme tento oktáv dušičkovej pobožnosti v modlitbe a hĺbke viery. Modlime sa za duše našich zosnulých, prehlbujme svoju vieru, prečítajme si niekoľko stránok katechizmu o posmrtnom živote či výbornú knihu Martina Jugieho o očistci, ktorá nedávno vyšla v slovenčine.

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.