Kresťanský pojem smrti

Zdroj: unsplash.com

„Bol umučený a pochovaný, vstal z mŕtvych...“ Po kríži, po zostúpení k mŕtvym nasleduje vzkriesenie z mŕtvych - to hlavné, základné a rozhodujúce potvrdenie symbolu viery, potvrdenie zo samého srdca kresťanstva. Vskutku, „ak Kristus nevstal z mŕtvych, vaša viera je márna“. To sú slová apoštola Pavla, ktoré sú pre kresťanstvo dodnes zásadné. Kresťanstvo je predovšetkým a nadovšetko vierou v to, že Kristus nezostal v hrobe, že zo smrti zažiaril život a že v Kristovom zmŕtvychvstaní bol akosi zvnútra rozmetaný a prekonaný absolútny, všeobjímajúci zákon umierania a smrti, ktorý netoleroval žiadne výnimky.

Kristovo zmŕtvychvstanie je, opakujem, jadrom kresťanskej viery a kresťanskej dobrej zvesti. A predsa, nech to znie akokoľvek zvláštne, v každodennom živote kresťanstva a kresťanov našej doby je pre túto vieru málo miesta. Je akoby zahalená a súčasný kresťan ju bez toho, aby si ju uvedomoval, neodmieta, ale akosi okolo nej prechádza a nežije vieru tak, ako ju žili prví kresťania. Ak chodí do kostola, samozrejme, počuje pri kresťanskej bohoslužbe stále znejúce radostné potvrdenia: „smrť pošliapaná smrťou“, ‚smrť pohltilo víťazstvo‘, ‚život vládne‘ a ‚ani jeden mŕtvy nezostal v hrobe‘. Ale spýtajte sa ho, čo si naozaj myslí o smrti, a často (žiaľ, príliš často) budete počuť akési bláznivé potvrdenie nesmrteľnosti duše a jej života v akomsi záhrobnom svete, čo je viera, ktorá existovala ešte pred kresťanstvom. A to by bolo za tých najlepších okolností. V horšom prípade by sa človek stretol jednoducho s rozpakmi a nevedomosťou: „Viete, nikdy som o tom nepremýšľal.“

Je však absolútne nevyhnutné o tom premýšľať, pretože práve na viere alebo nevere, „stojí alebo padá“ celé kresťanstvo. Nie na viere v jednoduchú „nesmrteľnosť duše“, ale práve v Kristovo zmŕtvychvstanie a v naše „všeobecné vzkriesenie“ na konci čias. Ak Kristus nevstal z mŕtvych, potom je evanjelium tým najstrašnejším podvodom zo všetkých. Ak však Kristus vstal z mŕtvych, potom sa nielenže radikálne menia všetky naše predkresťanské predstavy a presvedčenia o „nesmrteľnosti duše“, ale jednoducho odpadajú. A potom sa celá otázka smrti ukazuje v úplne inom svetle. A toto je podstata veci, že Zmŕtvychvstanie nadovšetko predpokladá taký postoj a také poňatie smrti, ktoré sa radikálne odlišuje od zvyčajných náboženských predstáv. V istom zmysle je kresťanské poňatie ich opakom.

Je potrebné otvorene povedať, že klasická viera v nesmrteľnosť duše vylučuje vieru vo vzkriesenie, pretože vzkriesenie (a to je podstatou veci) v sebe zahŕňa nielen dušu, ale aj telo. Jednoduché čítanie evanjelia o tom nedovoľuje pochybovať. Keď apoštoli videli vzkrieseného Krista, ako hovorí evanjelium, mysleli si, že vidia ducha alebo videnie. Prvou úlohou zmŕtvychvstalého Krista bolo umožniť im vnímať skutočnosť jeho tela. Berie si jedlo a je priamo pred nimi. Pochybujúcemu Tomášovi prikáže, aby sa dotkol jeho tela, aby sa prstami presvedčil o zmŕtvychvstaní. A keď apoštoli uverili, práve ohlasovanie Zmŕtvychvstania, jeho skutočnosti, jeho „telesnosti“ sa stáva hlavným obsahom, silou a radosťou ich kázania a hlavnou sviatosťou Cirkvi sa stáva prijímanie Tela a Krvi vzkrieseného Krista pod spôsobmi chleba a vína. A pri tomto úkone, ako hovorí apoštol Pavol, „ohlasujúc Pánovu smrť, vyznávajú jeho zmŕtvychvstanie“.

Tí, ktorí sa obracajú ku kresťanstvu, sa neobracajú k ideám alebo princípom, ale prijímajú túto vieru v zmŕtvychvstanie, túto skúsenosť, toto poznanie vzkrieseného Učiteľa. Prijímajú vieru vo všeobecné vzkriesenie, ktoré znamená prekonanie, zničenie, vyhladenie smrti ako konečného cieľa sveta. „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť!“ zvolá apoštol Pavol v akejsi duchovnej extáze. A každú veľkonočnú noc hlásame: „Ó, smrť, kde je tvoj osteň? Ó, peklo, kde je tvoje víťazstvo? Kristus vstal z mŕtvych a ani jeden mŕtvy nezostal v hrobe. Kristus vstal z mŕtvych a život vládne!“ Takto je prijatie alebo neprijatie Krista a kresťanstva v podstate prijatím alebo neprijatím viery v jeho zmŕtvychvstanie, a v jazyku náboženských predstáv to znamená vieru v opätovné spojenie tela a duše v ňom. Opakom, rozpadom tejto jednoty tela a duše je smrť.

Nehovoríme tu o tých, ktorí odmietajú Kristovo zmŕtvychvstanie, pretože odmietajú samotnú existenciu Boha, teda o presvedčených (alebo si myslia, že sú presvedčení) ateistoch. Diskusia sa týka úplne inej oblasti. Oveľa dôležitejšia je tá zvláštna „nejasnosť“ viery v Zmŕtvychvstanie, ktorú som práve spomenul, práve u tých veriacich, u tých kresťanov, ktorí zvláštnym spôsobom spájajú slávenie Veľkej noci so skutočným, možno často podvedomým odmietaním Kristovho Zmŕtvychvstania. V historickom kresťanstve došlo k akémusi návratu k predkresťanskému poňatiu smrti, ktoré spočíva predovšetkým v uznaní smrti ako „zákona prírody“, t. j. javu, ktorý je vlastný samotnej prírode a s ktorým sa človek musí z tohto dôvodu a bez ohľadu na to, ako ho smrť desí, „zmieriť“, jednoducho musí ho prijať. V skutočnosti sa všetky nekresťanské, prírodné náboženstvá, všetky filozofie v podstate zaoberajú naším „vyrovnaním sa“ so smrťou a snažia sa nám ukázať zdroj nesmrteľného života, nesmrteľnej duše v akomsi cudzom záhrobnom svete. Napríklad Platón a po ňom nespočetní nasledovníci učia, že smrť je oslobodenie od tela, po ktorom duša túži, a za týchto okolností sa viera vo vzkriesenie tela stáva nielen zbytočnou, ale aj nepochopiteľnou, dokonca falošnou a nepravdivou. Aby sme mohli vnímať celý zmysel kresťanskej viery vo vzkriesenie, musíme začať nie od tejto viery samotnej, ale od kresťanského poňatia tela a smrti, pretože tu sa nachádza koreň nedorozumenia aj v rámci kresťanstva.

Náboženské povedomie predpokladá, že Kristovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým zázrak, čo samozrejme je. Pre priemerné náboženské povedomie je však tento zázrak ešte väčší: zázrak všetkých zázrakov zostáva takpovediac „jedinečný“, týkajúci sa Krista. A keďže uznávame, že Kristus je Boh, tento zázrak prestáva byť v istom zmysle zázrakom. Boh je všemohúci, Boh je Boh, Boh môže všetko! Nech už Kristova smrť znamená čokoľvek, jeho božská moc a sila mu nedovolili zostať v hrobe. Skutočnosť je však taká, že toto všetko tvorí len polovicu odvekého kresťanského výkladu Kristovho zmŕtvychvstania. Radosť prvotného kresťanstva, ktorá stále žije v Cirkvi, v jej bohoslužbách, v jej hymnoch a modlitbách, a najmä v neporovnateľnom sviatku Paschy, neoddeľuje Kristovo zmŕtvychvstanie od „všeobecného zmŕtvychvstania“, ktoré má svoj pôvod a začiatok v Kristovom zmŕtvychvstaní.

Týždeň pred Paschou, keď Kristus vzkriesil svojho priateľa Lazára, Cirkev slávnostne a radostne potvrdzuje, že tento zázrak je „potvrdením všeobecného vzkriesenia“. V mysliach veriacich sa však tieto dve neoddeliteľné polovice viery - viera v Kristovo zmŕtvychvstanie a viera vo „všeobecné vzkriesenie“, ktoré inicioval on - akosi rozpojili. To, čo zostáva neporušené, je viera v Kristovo zmŕtvychvstanie, jeho vzkriesenie v tele, ktorého je pozvaný pochybujúci sa Tomáš dotknúť: „Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Jn 20,27

Náš smrteľný a konečný osud a tiež údel po smrti, ktorý sme začali nazývať záhrobným svetom, sme postupne prestali interpretovať vo svetle Kristovho zmŕtvychvstania a jeho vzťahu k nemu. Pokiaľ ide o Krista, vyznávame, že vstal z mŕtvych, ale pokiaľ ide o nás samotných, hovoríme, že veríme v nesmrteľnosť duše, v ktorú verili Gréci a Židia už dávno pred Kristom, v ktorú dodnes veria všetky náboženstvá bez výnimky a pre ktorú je Kristovo zmŕtvychvstanie (nech to znie akokoľvek zvláštne) dokonca zbytočné.

Aký je dôvod tohto zvláštneho rozštiepenia? Príčina spočíva v našom poňatí smrti, alebo lepšie povedané v inom poňatí smrti než je oddelenia duše od tela. Celá predkresťanská i mimokresťanská „religiozita“ učí, že toto oddelenie duše od tela treba považovať nielen za „prirodzené“, ale aj za pozitívne, že v ňom treba vidieť oslobodenie duše od tela, ktoré bráni duši byť duchovnou, nebeskou, čistou a blaženou. Keďže v ľudskej skúsenosti zlo, choroba, utrpenie a vášne vznikajú z tela, cieľom a zmyslom náboženstva a náboženského života sa prirodzene stáva oslobodenie duše z tohto telesného „väzenia“, oslobodenie práve v smrti, ktoré jej umožňuje dosiahnuť plnosť. Treba však čo najdôraznejšie pripomenúť, že toto poňatie smrti nie je kresťanské a navyše je s kresťanstvom nezlučiteľné, zjavne protirečivé. Kresťanstvo hlása, potvrdzuje a učí, že toto oddelenie duše od tela, ktoré nazývame smrťou, je zlé. Nie je súčasťou Božieho stvorenia. Je to to, čo vstúpilo do sveta, podriadilo svet sebe, ale protirečí Bohu a narúša jeho zámer, jeho túžbu voči svetu, ľudstvu a životu. Je to to, čo Kristus prišiel zničiť.

Aby sme však tento kresťanský výklad smrti ani nie tak pochopili, ako skôr zakúsili, vnímali, musíme začať tým, že povieme aspoň niekoľko slov o tomto Božom zámere, o tom, čo nám bolo zjavené vo Svätom písme a v plnosti odhalené v Kristovi, v jeho učení, v jeho smrti a zmŕtvychvstaní.

Tento zámer možno jednoducho a stručne opísať takto: Boh stvoril človeka s telom a dušou, t. j. súčasne duchovného aj materiálneho. Práve toto spojenie ducha, duše a tela sa v Biblii a v evanjeliu nazýva človekom. Človek, ako ho stvoril Boh, je oživené telo a vtelený duch, a preto ich akékoľvek oddelenie, a to nielen konečné oddelenie, v smrti, ale aj pred smrťou, akékoľvek porušenie tohto spojenia je zlé. Je to duchovná katastrofa. Z toho vyplýva naša viera v spásu sveta skrze vteleného Boha, t. j. opäť predovšetkým naša viera v to, že prijal telo, nie len „telo podobajúce sa telu“, ale telo v plnom zmysle slova: telo, ktoré potrebuje pokrm, ktoré sa unavuje a trpí. Teda to, čo sa v Písme nazýva životom, ten život, ktorý pozostáva predovšetkým z ľudského tela oživeného duchom a z ducha, ktorý sa stal telom. Tento život sa končí smrťou, oddelením duše od tela. Nie, človek smrťou nezaniká, lebo stvorenie nesmie zničiť to, čo Boh povolal z ničoty do bytia. Človek sa však ponára do smrti, do temnoty bez života, v slabosti. Ako hovorí apoštol Pavol, je vydaný napospas zničeniu a záhube.

Tu by som chcel ešte raz zopakovať a zdôrazniť, že Boh nestvoril svet pre toto odlúčenie, umieranie, záhubu a porušenie. A preto kresťanské evanjelium hlása, že „posledným nepriateľom, ktorý má byť zničený, je smrť“. Vzkriesenie je znovuzrodenie sveta v jeho pôvodnej kráse a celistvosti. Je to úplné zduchovnenie hmoty a úplné vtelenie ducha do Božieho stvorenia. Svet bol človeku daný ako jeho život, a preto ho podľa nášho kresťanského pravoslávneho učenia Boh nezničí, ale pretvorí ho na „nové nebo a novú zem“, na duchovné telo človeka, na chrám Božej prítomnosti a Božej slávy vo stvorení.

„Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť...“ A toto zničenie, toto vyhladenie smrti sa začalo, keď sám Boží Syn vo svojej nesmrteľnej láske k nám dobrovoľne zostúpil do smrti a jej temnoty a naplnil jej zúfalstvo a hrôzu svojím svetlom a láskou. A preto na Veľkú noc spievame nielen „Kristus vstal z mŕtvych“, ale aj „smrťou smrť pošliapal...“.

On jediný vstal z mŕtvych, ale zničil našu smrť, zničil jej vládu, jej zúfalstvo, jej definitívnosť. Kristus nám nesľubuje nirvánu alebo nejaký hmlistý život za hrobom, ale vzkriesenie života, nové nebo a novú zem, radosť z univerzálneho vzkriesenia. „Mŕtvi vstanú a tí, čo sú v hroboch, budú spievať od radosti...“ Kristus vstal z mŕtvych a život trvá, život žije... To je zmysel, to je nekonečná radosť tohto skutočne ústredného a základného potvrdenia Vyznania viery: „ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma.“ Podľa Písma, t. j. v súlade s tým poznaním života, s tým plánom pre svet a ľudstvo, pre dušu a telo, pre ducha a hmotu, pre život a smrť, ktorý nám bol zjavený vo Svätom písme. To je celá viera, celá láska a celá nádej kresťanstva. A práve preto apoštol Pavol hovorí: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márna vaša viera.“

Protopresbyter Alexander Schmemann

Russkaja mysl', č. 3299, 3300, 13., 20. marca 1980.

Zdroj: schmemann.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.