Dialóg s kardinálom Kasperom: O Ríme, Newmanovi a súčasnej kríze
Je to presne rok, čo som absolvoval veľmi zaujímavé stretnutie s nemeckým kardinálom Walterom Kasperom, ktorý čoskoro oslávi svoje 92. narodeniny. Pri tejto príležitosti som mu zavinšoval aj s flašou dobrého, vypáleného ovocia.
Tí, ktorí ma poznajú povrchne, budú takýmto stretnutím prekvapení, avšak ktorí ma poznajú dôkladnejšie vedia, že som veľmi otvorený pre rozličné názory a milujem viesť diskusiu s ľuďmi s radikálne odlišnými myšlienkami.
Srdečnosť kardinála Kaspera ma veľmi milo prekvapila. Prijal ma spôsobom, aký som nezažil u mnohých „obhajcov ortodoxie“. Dôvod, prečo som sa s ním chcel stretnúť, bol však v prvom rade teologický. Ako mladý teológ sa v rámci svojej habilitácie venoval téme, ktorou sa ja sám zaoberám posledné 2 roky. Jedná sa o Rímsku školu teológie, ktorá vznikla po znovuobnovení jezuitského rádu na súčasnej Pápežskej Gregorovej Univerzite. V rámci svojej doktorskej práce sa chcem venovať vzťahu najzvučnejšieho teológa tohto obdobia, pátra Giovanni Perroneho a veľkého anglikánskeho teológa, dnes už svätého Johna Henryho Newmana, ktorí žili v 19. storočí. Vtipne si spomínam ako ma istý nie veľmi úspešný politik v jednom konzervatívnom denníku obvinil z toho, že som sa venoval v rámci svojho licenciátu Louisovi Billotovi, ďalšiemu teológovi konca 19. a počiatku 20. storočia. Pasovalo mu to do príbehu anti-tradicionalistického útoku proti mne. Na druhej strane, kardinál Kasper, považovaný za „liberálneho“ teológa sa venuje tej istej teologickej škole.
Okrem diskusie na túto odbornú tému sme za takmer 1,5 hodinový rozhovor hovorili spolu o jeho minulosti, pápežoch, ktorým slúžil, ako aj aktuálnym otázkam života Cirkvi.
Práve súčasná kríza postmoderny, v ktorej je kladený dôraz len na to čo je užitočné a nie to čo je pravda považuje za najväčší problém súčasného sveta, ale aj Cirkvi. Aj v Cirkvi sa dnes viac praktizuje,žiaľ, politika, ako hľadanie pravdy. Ľudia sa škatuľkujú na liberálov a konzervatívnych, bez toho aby sa dalo jendoznačne definovať o čo ide. To, čo je však najdôležitejšie, je pravda, pretože samotný Ježiš sa identifikoval ako ten, ktorý je Pravda.
Kardinál Kasper následne spomínal na svojho prvého majstra, neskoršieho kardinála Lea Scheffczyka, ktorého diela som ako bohoslovec doslova žral, keďže práve v tom čase vyšli v Talianskom preklade. Mnohí sa právom domnievajú, že jeho teologické dielo je oveľa hodnotnejšie, než dielo Josepha Ratzingera, hoci je žiaľ takmer neznáme.
Následne spomínal na Hansa Kunga, ktorého dlhoročným asistentom Walter Kasper bol tiež vo svojim rokoch mladosti. Označil ho za povrchného teológa, ktorého doslova nazval „propagandistom“.
Zaujímavé bolo jeho vyznanie o tom, že nikdy netúžil zasvätiť svoj život štúdiu, chcel byť obyčajným farárom a že aj v rokoch svojho štúdia venoval veľa času spovedaniu veriacich. Poznamenal, že vtedy sa ešte veriaci spovedali, keďže to bolo pred koncilom.
Pri otázka na pokoncilový vývoj označil za velikána Jána Pavla II., ktorý ako koncilový otec chcel uviesť koncil do života a spomínal mnohé súkromné stretnutia a obedy a rozličné diskusie s poľským pápežom.
Kardinál býva v rovnakej budove, v ktorej býval a bol jeho susedom aj Joseph Ratzinger až do dňa svojej voľby za hlavu Katolíckej cirkvi. Na prelome 80. a začiatkom 90. rokoch došlo medzi nimi dvomi k prestrelke názorov ohľadom vzťahu miestnej a univerzálnej Cirkvi, ktorá vyvrcholila dokumentom Kongregácie pre náuku viery vedenej kardinálom Ratzingerom. Počas štúdia licenciátu som sa venoval nejaký čas štúdiu tejto témy, ktorej záver je v podstate taký, že išlo skôr o nedorozumenie medzi dvomi teológmi.
Podľa slov kardinála Kaspera celú kauzu vyvolal jeden kňaz a profesor v Ríme, ktorý ho udal na kongregácii u kardinála Ratzingera. V skutočnosti však vytrhli niekoľko Kasperových slov z kontextu. Na otázku či sa neskôr uzmierili, dal Kasper pozitívnu odpoveď a že krátko pred svojim odstúpením ho Benedikt XVI. pozval aj na večeru. Napokon 20 dní pred svojou smrťou mu adresoval veľmi priateľský a dlhý list, kde mu poďakoval za spoluprácu.
Kardinála Kaspera, ako je to o ňom známe, dlhodobo znepokojuje nemecká Synodálna cesta, ku ktorej sa dlhodobo kriticky vyjadruje. Ako poznamenal, riešia veci, ktoré už boli na pretrase pred 60 rokmi a že nemeckí biskupi nemajú záujem počúvať nikoho, kto nesúhlasí s ich názormi. Celkovo hovoril o veľmi nízkej úrovni veľkej časti nemeckého episkopátu.
Je korektné, aby niektoré časti nášho rozhovoru, týkajúce sa konkrétnych otázok súčasného života Cirkvi ostali nezverejnené, avšak kritikou nešetril kardinál ani súčasnú hierarchiu Cirkvi ktorá podľa neho vyvoláva zmätok a vyjadruje sa nejednoznačne v otázkach viery. Napokon povedal, že nechcel veriť vlastným očiam, keď čítal posledný kontroverzný dokument Fiducia Supplicans, ktorý označil za veľmi nerozvážny. Na moju otázku, či sa nevenuje tejto otázke, ktorá je predmetom aj tohto dokumentu prehnaná pozornosť, odpovedal, že je tomu jednoznačne tak.
Kardinálova otvorenosť a snaha o diskusiu a vecnú argumentáciu ostáva pre mňa veľkým povzbudením, ktorým sa môžu inšpirovať všetci členovia katolíckej Cirkvi ako aj hierarchie. Som veľmi vďačný Mons. Athanasiovi Schneiderovi, ktorý ma k tomuto stretnutiu povzbudil po tom, čo mohol aj on sám, počas svojej letnej dovolenky, viesť s kardinálom Kasperom podobnú diskusiu.
otec Ľubomír
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
