Krvavé mučeníctvo a železná viera: Nezlomný biskup Vojtaššák a jeho boj za slovenskú Cirkev

Zdroj: commons.wikimedia.org

Z príležitosti narodenín biskupa Jána Vojtaššáka prinášame článok pôvodne uverejnený v skrátenej podobe v časopise Radici Cristiane.

Počas svojich ciest po zahraničí a zdieľaní spomienok na komunistické prenasledovanie Cirkvi sa pravidelne stretávam s veľkým obdivom zo strany poslucháčov voči našim prenasledovaným veriacim, kňazom i biskupom. Jeden z takýchto fascinujúcich príbehov je život spišského biskupa, Mons. Jána Vojtaššáka, ktorý je právom považovaný za najvýraznejšiu osobnosť prenasledovanej Cirkvi a za skutočného mučeníka katolíckej viery, o ktorej vydával heroické svedectvo.

Ján Vojtaššák pochádza z najkatolíckejšej oblasti dnešného Slovenska, z obce Zákamenné na Orave. Narodil sa 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Vzhľadom na ťažké životné podmienky miestnych obyvateľov vyrastal v prostredí charakterizovanom ťažkou fyzickou prácou, ktorá sa stane základom pre jeho pracovitosť ako neskoršieho pastiera. Malý Ján navštevoval miestnu obecnú školu. Už v tom čase vynikal mimoriadnou zbožnosťou a po vstupe do seminára bol označený ako „clericus exemplaris“. Kňazskú vysviacku po seminárnych štúdiách prijal 1. júla 1901. Ako mladý kaplán sa vyznačoval horlivosťou vo vyučovaní náboženstva a katechizmu a zároveň dobre spoznal život svojich veriacich, čo malo neskôr vplyv na jeho pastoračné zameranie, ktoré viedlo k riešeniu konkrétnych problémov jeho veriacich. Zároveň bol pre neho dôležitý kontakt s kňazmi, ktorí boli národne orientovaní v ťažkých časoch maďarizácie.

Medzi nimi sa vytvorilo hlboké priateľstvo s významným slovenským dejateľom a katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom, ktorý mal významný vplyv na Vojtaššákove duchovné a osobné smerovanie. Bol to práve on, ktorý v septembri 1919 upozornil budúceho pápeža, vtedajšieho varšavského nuncia Achille Rattiho, že keď sa nič nepodnikne, čo by ochránilo slovenské katolícke cítenie, tak vplyvom vtedy rozšírených politických a svetonázorových tendencií Slováci stratia do 50 rokov svoju pevnú vieru i národných charakter.

Práve vďaka svojej pastoračnej horlivosti si uvedomoval ako prioritu pastoráciu rodín, medzi ktoré sa snažil vnášať kultúru a osvetu. To ho viedlo k založeniu časopisu s názvom „Svätá Rodina“.

Práve jeho dobré meno medzi kňazmi ako aj angažovanosť v národnom uvedomení viedla k jeho menovaniu za spišského biskupa. Biskupskú vysviacku prijal 13. februára 1921 v sídle najstaršej diecézy v strednej Európe, ktorú navštívili aj svätí Cyril a Metod - v Nitre. Biskupskú vysviacku prijal spolu s ďalšími dvomi slovenskými biskupmi, Mariánom Blahom a Karolom Kmeťkom. Jednalo sa o vysviacku prvých slovenských biskupov, keďže na čele diecéz dovtedy stáli biskupi neslovenského pôvodu, ktorí po slovensky nehovorili. Výnimkou bol Ján Csernoch, ktorý bol zmaďarizovaným Slovákom.

Ako je dobre známe, až do vzniku Československa patrilo dnešné Slovensko do územia rakúsko-uhorskej monarchie. Slovenský národ spätne vníma svoje oddelenie od monarchie ako veľkú úľavu, zvlášť pre tvrdú maďarizáciu. Napriek tomu podstúpilo boj o svoju existenciu v novovzniknutom česko-slovenskom štáte, ktorého čelní predstavitelia sa snažili rozvíjať ideu česko-slovenského národa, na rozdiel od konfesionálneho, katolíckeho- slovenského národa. Práve radikálna, protikatolícka atmosféra charakterizovala československé vedenie, čo patrilo medzi najťažšie skutočnosti. Vtedajšia vláda nesúca sa v tendencii liberálno-socialistickej tradície laického typu sa snažila preto o všemožné podporovanie iných konfesií, medzi nimi novovzniknutej československej cirkvi, ktorá bola proklamovaná v januári 1920.  Čelným predstaviteľom tohto hnutia bol prezident T.G. Masaryk, ktorý vyhlásil, že ako sa vyrovnal s Viedňou, tak sa poráta aj s Rímom.

V tomto kontexte menovanie Jána Vojtaššáka sa nieslo veľkým vplyvom ako dôležitý medzník vo formovaní Slovenského národa a zároveň vzhľadom na jeho budúcu mučenícku smrť bolo semenišťom katolíckej viery. Nový biskup vedomý si problémov doby, veľkej chudoby svojich veriacich, ako aj nedostatočnej formácie, upriamil pozornosť vo svojom prvom pastierskom liste k Eucharistii, ako k lieku na duchovné rany moderného veku, ktorá je centrom kňazského života i života veriacich. Vojtaššák si bol vedomý dôležitosti kňazov, ako spolupracovníkov v ohlasovaní evanjelia, a preto hneď po svojom menovaní v kontexte eucharistickej úcty ustanovil Spolok kňazov adorátorov. Každý člen spolku bol povinný aspoň hodinu týždenne adorovať Sviatosť oltárnu. Vo svojej katedrále zaviedol neustálu eucharistickú adoráciu.  Jeho starostlivosť o klérus sa niesla v duchu hesla, čím bezbožnejšia doba, tým viac je potrebný horlivý klérus s apoštolským duchom. Jeho prvou starosťou bol kňazský seminár, kde sa postaral o formovanie budúcich profesorov, i o novú, kvalitnú knižnicu. Vedomý si potreby modlitby podnietil príchod a otvorenie mnohých rehoľných domov.

Po ukončení II. svetovej vojny, bolo Slovensko znovuintegrované do československa v roku 1945, po 7 rokoch prvého samostatného Slovenského štátu. Práve do tohto obdobia vznikajú krivé obvinenia o ktorých rozšírenie sa zaslúžil riaditeľ Apoštolského Archívu vo Vatikáne Johan Ickx, kedy nepodloženými a zmanipulovanými faktami vo svojej knihe Pio XII e gli ebrei. Recenziu tejto knihy publikovalo aj L’Osservatore Romano či denník Avvenire. Osoba biskupa Vojtaššáka slúži autorovi v roli negatívneho hrdinu, ktorý bol podľa neho sympatizantom nacizmu, antisemitom a klamárom. Slovenský biskupi ako aj historici tieto manipulatívne tvrdenia vyvrátili v 11 stranovom liste, adresovanom kardinálovi štátnemu sekretárovi ako aj samotnému autorovi. Členka pápežského výboru pre históriu, Prof. Emília Hrabovec poukázala na to, ako Ickx vytrháva fakty z kontextu, či nimi dokonca manipuluje a argumentuje veľmi povrchne.

Biskup Vojtaššák bol horlivým mariánskym ctiteľom a tak dal vybudovať dnešnú mariánsku baziliku v Levoči, kde sa dodnes schádzajú státisíce pútnikov k oslave sviatku obetovania Panny Márie, ktorý sa tradične na Slovensku slávi 2. júla. 2. júla 1947 nadväzujúc na posolstvá Panny Márie vo Fatime zasvätil svoju diecézu Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a taktiež posvätil obraz Fatimskej Panny Márie, zakladajúc tzv. zlatú knihu. Do nej sa mohli zapísať tí, ktorí sa zaviazali ako odpoveď na prosby Panny Márie vo Fatime modliť denne aspoň 5 desiatkov ruženca.

Je symbolická táto úcta biskupa Vojtaššáka k prosbám Panny Márie vo Fatime, ktorých cieľom bolo porazenie bludnej, komunistickej diktatúry, ktorej prvým nepriateľom v terči sa stal práve biskup Vojtaššák. Česká strana po obnovení Československa, vzhľadom na svoju mníchovskú traumu viedla k bolševikom sympatie. Vojtaššák bol po nástupe komunizmu 5. mája 1945 uväznený v kláštore verbistov v Spišskom Štiavniku až do novembra 1945. Vtedajší pápež Pius XII., sa všemožne zastával slovenských biskupov a vo februári 1946 sa osobne na nich obrátil gratuláciou, pri príležitosti 25. výročia od ich biskupskej vysviacky. Pražská vláda sa však nevzdávala a boľševici pri moci sa všemožne starali o odstránenie slovenských biskupov, obávajúc sa o ich vplyv vo voľbách, ktorý sa mal negatívne odzrkadliť v neprospech komunistickej strany. Pápež Pacelli bol o aktivitách spišského biskupa osobne informovaný a tešil sa jeho veľkej úcte.

V tomto ohľade sa dajú pozície biskupa Vojtaššáka voči komunistom porovnať k známemu maďarskému mučeníkovi Mindszentimu, keďže obaja považovali akékoľvek vyjednávania s komunistami za zbytočné. Vojtaššák vnímal komunizmus v kontexte apokalypsy, ako samotný diablov nástroj boja proti Cirkvi, ktorý sa snaží podkopať poslušnosť a jednotu Kristovej Cirkvi. Podľa jeho názoru sa tento duchovný boj dal vyhrať len duchovnými zbraňami. Práve preto sa rozhodol o už zmienené zasvätenie Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. 

Práve po vzore procesu s kardinálom Mindszentym sa komunisti rozhodli v auguste 1950 podniknúť podobný proces so slovenskými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Ich obvinenie bola práca pre Vatikán, ktorej cieľom je podkopávanie a zničenie  demokratického poriadku v Československu, charakterizujúc ich za špiónov Vatikánu. Biskup Vojtaššák bol tak znovu uväznený práve na sviatok patrónky Slovenska, sedembolestnej Panny Márie 15. septembra 1950 a bol transportovaný do Pražskej Ruzyne do väzenia. Tu bol násilne prezlečený do väzenskej uniformy a mal začať súdny proces za použitia krivých svedkov. Väzni v tejto väznici určenej „prominentným väzňom“ boli prinášaní s vedrom na hlave, mlátení do mdloby korbáčmi, vybili im zuby a pálili rozžeraveným železom. Bol im násilne upieraný spánok a boli namočení do vane s fekáliami s močom, tak že im vyčnievala iba hlava. Následne im bol aplikovaný elektrošok, či drvené prirodzenie. Môžeme si ľahko spočítať, že v čase svojho uväznenia mal biskup Ján 73 rokov. Niekoľko mesiacov neskôr, 2. januára 1951 bol odsúdený komunistickým režimom v týchto podmienkach krutého týrania na 24 rokov väzenia. V obžalobe bol označený za zradcu národa, feudálne knieža, či organizátora špionáže pre Vatikán. Bol tak vo väzení so stovkami ďalších kňazov a mnohými biskupmi ako nepriateľ boľševického režimu. 

Kým bol biskup mučený, vedenie diecézy prebral kňaz Scheffer, kolaborant komunistického režimu, ktorý s ďalšími kňazmi spolupracujúcimi s režimom prevzali vedenie aj katolíckej tlače a iných dôležitých úloh v riadení cirkvi.

Pre podlomené zdravie bol na žiadosť príbuzných, aj pod tlakom udalostí z roku 1956 v roku prepustený z väzenia pre podlomené zdravie, avšak na Slovensko sa vrátiť nemohol a bol nútený bývať v Děčíne na území dnešnej Českej republiky, 700 kilometrov od svojho domova. Mohol tu prijímať svojich spolubratov biskupov a kňazov, avšak bol samozrejme neustále pod sledovaním štátnej bezpečnosti. Odvahu biskupa Vojtaššáka aj po prepustení naznačuje jeho list samomenovanému vikárovi Schefferovi, ktorého žiadal o vrátenie biskupských insignií, ktoré používal nelegitímne. Zároveň v liste vyzval klérus jeho diecézy, aby tohto vikára nerešpektoval, pretože nemá žiadnu legitimitu. Akúkoľvek spoluprácu s režimom bolo potrebné považovať za spoluprácu s diablom samotným.

V liste kňazovi Eduardovi Bugárovi napísal nasledovné:

Rozmýšľam, ako je možné, že teologicky vzdelaní katolícki kňazi, zakliati duchovnou a duševnou slepotou, za celé tie roky nepochopili, že svet, konkrétne svet prisahajúci na satanove princípy, nemôže priniesť pokoj. Povedzte mi, kedy diabol nechal niekoho na pokoji? Okradol oň svojich vlastných bratov, ktorí boli ešte v nebi. Pripravil oň prvý pár ľudí. Aj dnes sa môže udržať len na tróne nepokoja.

Po niekoľkých mesiacoch prerušenia väzenia v Děčíne bol starý biskup znova súdený, a následne väznený v Ilave, Valdiciach a napokon v Prahe. 5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený. Na fare u svojho synovca farára Tomáša Vojtaššáka v Oravskej lesnej mohol pobudnúť však len 3 týždne a následne ho režim donútil znova do českého vyhnanstva v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Svoje svedectvo viery ukončuje 4. augusta 1965 v nemocnici v Říčanoch pri Prahe v 88. roku života, 64. roku kňazstva a 44. roku biskupskej služby. Štátne úrady sa snažili všemožne ukryť správu o jeho smrti a následne obmedziť dopravu do jeho rodiska v Zákamennom na severnom Slovensku. Napriek ich snahe sa pohrebu zúčastnili tisíce veriacich a asi 200 kňazov. Jeho spoluväzeň Mons. Viktor Trstenský o jeho hrobe v Zákamennom napísal: „Jeho hrob je živou kazateľňou, ktorá hlása potrebu boriť sa za Pravdu, prinášať za ňu žertvy, ba neváhať položiť za ňu aj životy.“ Podnet k začatiu procesu blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri svojej druhej návšteve Slovenska v roku 1995. O biskupovi Pavlovi Gojdičovi a Jánovi Vojtaššákovi vtedy na Levočskej hore povedal: „Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe Cirkvi na Slovensku.“ Práve v súčasnosti, kedy Cirkev prechádza svojou najťažšou krízou v dejinách, cítime potrebu pastierov akými bol Ján Vojtaššák, ochotných zasvätiť celý život svedectvu vydanému Pravde.

 Otec Ľubomír

Pramene:

Ľubomír Hromják, S výrazom lásky trvám

Prof. Emília Hrabovec, Ján Vojtaššák The most persecuted Catholic bishop in Czechoslovakia, in  The trial of Cardinal József Mindszenty, LEV

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.