Na Božej strane

Zdroj: commons.wikimedia.org

Jeden z prvých otcov oratória, spoločník svätého Filipa Neriho, dával v otázke milosti prednosť tým autorom, ktorí pripisovali väčšiu dôležitosť Božej zvrchovanosti než slobodnej ľudskej vôli. Týmto sa tento svätý kňaz Oratória ukázal nielen ako verný žiak svätého Tomáša, ale dokázal tento teologický postoj preniesť aj do svojho duchovného života. Preto, píše otec Faber, „osvojil si zvyk brať všetko z Božej strany a uvažovať o všetkom z Božieho hľadiska“, pretože tí, ktorí milujú Boha, vždy stoja na jeho strane.

Preto, vysvetľuje otec Faber, ak je dobrý človek utláčaný nespravodlivým prenasledovaním alebo krutým ohováraním, prvá myšlienka tých, ktorí skutočne milujú Boha, by nemala smerovať k ľútosti nešťastníka - hoci povinnej -, ale „k rane spôsobenej na Božej cti prenasledovaním jeho služobníka a k hriechu, ktorého sa prenasledovateľ takmer určite dopustil“. To platí pri každej bolestnej okolnosti, ako sú verejné hriechy, prírodné katastrofy, politické nešťastia; ale aj pri pozitívnych udalostiach, ako sú úspechy Cirkvi, oslobodenie duší z očistca, obrátenie hriešnikov: prvým podnetom by mala byť vždy Božia sláva pred prospechom alebo nešťastím blížneho.

Postaviť sa na Božiu stranu bolo praxou mnohých svätých, aj keď v rôznej miere. „Keď sa posudzujú samy osebe,“ napísal svätý František Saleský, „tresty určite nemožno milovať, ale keď sa posudzuje ich pôvod, teda božská Prozreteľnosť a vôľa, ktorá ich nariadila, sú nekonečne láskyhodné. Pozrite sa na Mojžišovu palicu: na zemi je to strašný had, v Mojžišovej ruke palica zázrakov. Tak aj súženia, posudzované samy osebe, sú strašné, ale posudzované v Božej vôli sú láskou a rozkošou!“ Svätý Augustín hovorí: „Si šťastný? Spoznaj Otca, ktorý ťa láskavo hladí. Si utrápený? Spoznaj Otca, ktorý ťa napráva“. Jeden z rehoľníkov Spoločnosti Ježišovej - uvádza svätý Alfonz de Liguori - keď ho Boh navštívil s nejakou chorobou, bolesťou alebo prenasledovaním, zakaždým sa sám seba pýtal: „Povedz mi, choroba - alebo bolesť, alebo súženie - kto ťa posiela? Posiela ťa Boh? Tak vitaj, vitaj!“ A tak bol vždy pokojný. Páter Peter Faber, jeden z prvých jezuitov, hovoril, že nestačí, aby sa ľudia len pokorili pod mocnou Božou rukou pri verejných nešťastiach, ale že mu treba úprimne ďakovať za hlad, vojny, záplavy, mor a za všetky ostatné nebeské pohromy; hlboko ho zarmútilo, keď videl, že pri takýchto udalostiach sa otvorene neuznáva milosrdný Boží zámer. Duša, ktorá je skutočne vďačná Bohu, - povedal svätý Antiochijský, - sa spozná, keď mu vzdáva vďaky aj v pohromách.

Tento postoj duše, táto vynikajúca prax, sa zakladá na istote, že Božia Prozreteľnosť všetko riadi a spravuje podľa tajomných plánov svojej nekonečnej dobroty. Nikdy nedopustí zlo, iba aby prinieslo väčšie dobro. Je to skutočne dokonalé odovzdanie sa do Božej Prozreteľnosti, pretože nespočíva len v dokonalom plnení Božej vôle, ale aj v túžbe po nej, v tom, že sa vždy postavíme na jeho stranu.

Otec Garrigou-Lagrange, ktorý venoval Prozreteľnosti obdivuhodnú štúdiu, predchádza obvineniam z kvietizmu, ktoré by mohli vzniesť menej múdri ľudia voči učeniu o odovzdanosti do  rúk Prozreteľnosti. Otec Lagrange rozlišuje - podľa tradície - Božiu vôľu vyjadrenú od vôle súhlasu. Tá prvá, reprezentovaná predovšetkým príkazmi a zákazmi, je doménou poslušnosti; tá druhá, pozostávajúca zo všetkého, čo Boh dovolí nad naše povinnosti a našu vôlu, je doménou dôvernej odovzdanosti. Preto až po dokonalom splnení Božej vôle vyjadrenej sa môžeme a musíme odovzdať vôli súhlasu. Postaviť sa na Božiu stranu sa zdá byť najvyšším vyjadrením tejto dôvernej odovzdanosti.

Azda najvýrečnejší príklad tejto praxe nájdeme v živote slávneho dominikána Taulera, ktorý žil v 14. storočí a ktorý sa napriek svojej vysokej teológii a bystrému intelektu osem dlhých rokov modlil k Bohu, aby mu ukázal cestu k pravde. Jedného dňa, keď bola táto túžba obzvlášť intenzívna, počul hlas z neba, ktorý mu povedal: „Vyjdi von a choď na schody kostola: nájdeš tam človeka, ktorý ťa naučí ceste pravdy.“ Tauler vyšiel von a na prahu kostola našiel žobráka so zranenými, nahými a zablatenými nohami, zahaleného v špinavom a veľmi biednom odeve. Pozdravil ho so slovami: „Nech ti Boh dá dobrý deň“. Žobrák mu odpovedal: „Nepamätám si, že by som mal niekedy zlý deň“. „Nech ti Boh dá šťastie,“ pokračoval Tauler. A žobrák odpovedá: „Nikdy som nebol nešťastný“. „Boh ťa požehnaj,“ pokračoval dominikánsky teológ, „ale hovor jasnejšie, lebo nerozumiem, čo hovoríš. „Rád to urobím,“ povedal chudák. „Priali ste mi dobrý deň a ja som vám odpovedal, že si nepamätám, že by som niekedy mal zlý deň; vlastne, keď ma trápi hlad, chválim Boha; keď mi je zima, keď padajú krúpy, sneh alebo dážď, keď je pokojné alebo búrlivé počasie, chválim Boha; keď som v núdzi, chválim Boha; keď sa mi dostáva urážok a opovrhnutia, chválim Boha rovnako. Preto som nikdy nemal zlý deň. Potom ste mi zaželali šťastný život a ja som odpovedal, že som nikdy nebol nešťastný, a to je pravda, pretože viem, ako žiť s Bohom, a som si istý, že všetko, čo robí, je dobré. Preto všetko, čo dostávam od Boha alebo čo mi On dovolí prijímať od iných, blahobyt alebo nešťastie, sladkosť alebo horkosť, považujem za skutočné šťastie a prijímam to s radosťou z Jeho ruky. Okrem toho som pevne rozhodnutý držať sa len Božej vôle a svoju vôľu som tak spojil s Jeho vôľou, že čokoľvek chce On, chcem aj ja. Preto som nikdy nebol nešťastný. „Ale čo by si povedal, prosím ťa, keby ťa Boh chcel zvrhnúť do pekla?“ „Hodiť ma do pekla? Keby ma tam Boh chcel uvrhnúť, mám dve ruky, ktorými by som ho pevne držal: ľavou rukou, ktorou je pokora, by som uchopil jeho najsvätejšie človečenstvo a pevne sa ho držal; pravou rukou, ktorou je láska, by som uchopil jeho božstvo a pevne ho držal; keby ma teda chcel hodiť do pekla, musel by tam prísť so mnou a ja by som bol radšej v pekle s ním ako v nebi bez neho.“ Veľký dominikán vtedy pochopil, že pravá pokora spojená s tou najsynovskejšou odovzdanosťou je cestou k Bohu. A ďalej sa pýtal: „Odkiaľ pochádzaš?“ „Pochádzam od Boha.“ „Kde si ho našiel?“ „Tam, kde som zanechal stvorenia.“ „Kde býva?“. „V čistých srdciach a v ľuďoch dobrej vôle.“ „Kto si teda ty?“. „Som kráľ.“ „Kde je tvoje kráľovstvo?“ „V mojej duši, lebo som sa naučil ovládať svoje vonkajšie a vnútorné zmysly, takže všetky city a všetky sily duše sú mi podriadené; a toto kráľovstvo - o tom nikto nemôže pochybovať - má väčšiu cenu ako všetky na zemi.“ „Čo ťa priviedlo k tejto vznešenej dokonalosti?“ „Ticho, hlboké rozjímanie a spojenie s Bohom. Nemohol som mať pokoj v tom, čo nie je On; a teraz som našiel svojho Boha a v Ňom mám dokonalý pokoj a nezmeniteľný mier.“ Tauler obdivoval toľko božskej múdrosti ukrytej v takom pokornom rúchu a pochopil, že najvyššia dokonalosť, pravé kráľovstvo človeka, spočíva v tom, že sa vždy s láskou stavia na Božiu stranu.

V ťažkých časoch, v ktorých žijeme a v ktorých sú Božie práva systematicky pošliapavané v prospech človeka, je postavenie sa na Božiu stranu najvyššou múdrosťou. „Ako stvorenia,“ napísal otec Faber, „nachádzame svoje pravé miesto práve vtedy, keď sa postavíme na Božiu stranu, bránime jeho záujmy, chránime jeho majestát, presadzujeme jeho slávu. Takouto oddanosťou nachádzame šťastie aj v tých najúbohejších spoločenských podmienkach a pokoj aj v tom najsmutnejšom nešťastí“.

Cristina de Magistris

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.