Zázračné obrátenia v katedrále Notre Dame

Zdroj: commons.wikimedia.org

8. decembra 2024 celý svet obdivoval nádheru katedrály Notre-Dame, obnovenej po ničivom požiari z 15. apríla 2019, v celej kráse jej vitráží, veží a najmä centrálnej veže. A celý svet označil spoločné úsilie, ktoré umožnilo dokončiť reštaurátorské práce len za päť rokov, za zázrak.

Ale prečo nás krása katedrály Notre-Dame dojala? Dôvodom je to, že za jej krásou sa skrýva hlboká pravda, ktorej sa chápe naša inteligencia a naše srdce. Krása je totiž vždy pravdivá a pravda je vždy krásna. Aká je to pravda? Staviteľov Notre-Dame inšpirovala myšlienka poriadku, miery, harmónie, ktorú vyjadrili svetlom a kameňom. Táto idea je predstavou sveta usporiadaného podľa Boha, tou istou architektonickou predstavou sveta, ktorá je vyjadrená v Summa theologiae svätého Tomáša Akvinského a v druhej summe ľudského myslenia, ktorou je Božská komédia Dante Alighieriho.

Notre Dame možno tiež považovať za „summa theologiae“ z kameňa, skla a svetla: jednotnú víziu vesmíru, ktorej vertikalitu, impulz k Bohu a kontemplatívneho ducha môže vyjadriť len tradičná liturgia Cirkvi.

Ako môže parížsky kardinál Laurent Ulrich nechápať kontrast medzi týmto videním sveta a desakralizujúcou liturgiou pri znovuotvorení katedrály, ktoré sa konalo 8. decembra? Ako môže francúzsky prezident Emmanuel Macron nevnímať radikálny rozpor medzi žiarivou katedrálou, ktorú obdivuje, a pochmúrnou ideológiou, ktorá stojí za nespravodlivými činmi, ako je zakotvenie potratov do ústavy, ktoré chce vo Francúzsku?

Na otvorenie očí týchto osôb by bol potrebný zázrak, rovnako ako sa zázrak alebo aspoň mimoriadny zásah milosti odohral večer pri požiari Notre-Dame. Protagonista, jeden z hrdinských hasičov, ktorí ako prví vstúpili do horiacej katedrály a pomohli ju zachrániť, nám hovorí:

„Rozsah požiaru sme si uvedomili až počas cesty. Zo začiatku ma najviac zarazili davy ľudí na ulici,“ hovorí hasič, “ktoré spomalili našu jazdu smerom do centra Paríža. Parížania sa ponáhľali, aby videli, ako ich katedrála horí. Keď som dorazil na miesto, veľmi na mňa zapôsobil pohľad na všetkých tých ľudí, ktorí kľačali na kolenách a modlili sa. Bolo to veľmi emotívne! Spievali, modlili sa a bolo vidieť, že smútia, boli neuveriteľne zjednotení! Bolo to veľmi krásne.“ Hasič vstúpil dnu. Horúčava bola spaľujúca, strecha a centrálna veža sa rozpadali, ale medzi troskami a popolom žiaril neporušený zlatý kríž, ktorý sa nachádzal za hlavným oltárom katedrály.

„V istom momente,“ rozpráva hasič, “som sa ocitol pred oltárom a slávnym zlatým krížom nad ním, ktorý po požiari, myslím, videli všetci. Na pätnásť či dvadsať sekúnd som zamrzol, ohromený: ten kríž žiaril, žiaril intenzívnym jasom, ktorý osvetľoval katedrálu, hoci v nej nebolo žiadne svetlo - bola noc. Povedal som si: „Sme v bezpečí, sme chránení“. Áno, Pán tam naozaj bol a bdel nado mnou. Bol som si istý jeho prítomnosťou. Medzi mnou a krížom sa utvoril hlboký vzťah. Z katedrály som odchádzal ako konvertita“.

Obrátenie hasiča, ktorý nikdy nevstúpi do učebníc histórie, ale bol zapísaný do Knihy života, pripomína obrátenie slávneho francúzskeho spisovateľa Paula Claudela (1868-1955) spred viac ako sto rokov.

Bol Štedrý večer, 24. decembra 1886. Mladý Claudel bol osemnásťročný študent, ktorý zanechal praktizovanie viery a nepokojne a podráždene sa potuloval parížskymi ulicami, keď takmer náhodou vstúpil do katedrály Notre-Dame, ktorá sa naplnila zvukom organu a kolied.

„Stál som,“ rozpráva, “v dave, pri druhom stĺpe od vchodu do chóru, napravo, na strane sakristie. V tej chvíli sa stala udalosť, ktorá dominuje celému môjmu životu. V jednom okamihu bolo moje srdce zasiahnuté a ja som uveril. Uveril som tak silne, s takým pozdvihnutím celej mojej bytosti, s takým mocným presvedčením, s istotou, ktorá nenechávala priestor pre žiadne pochybnosti, že potom už žiadne uvažovanie, žiadna okolnosť môjho rozháraného života nemohla otriasť mojou vierou ani ju narušiť. Náhle ma preniklo vedomie nevinnosti, vedomie večného Detstva Boha: nevysloviteľné zjavenie! Keď sa pokúšam - ako som to často robil - zrekonštruovať okamihy, ktoré nasledovali po tomto výnimočnom okamihu, nachádzam nasledujúce prvky, ktoré však tvorili jediný záblesk, jedinú zbraň, ktorú božská Prozreteľnosť použila, aby konečne otvorila srdce úbohého, zúfalého syna: „Akí šťastní sú ľudia, ktorí veria! Ale bola to pravda? Bola to naozaj pravda! Boh existuje, je tu. Je niekto, osobná bytosť ako ja. Miluje ma, volá ma. Vyhrkli mi slzy a z mojich úst vyšly vzlyky, pričom emócie ešte viac umocnila nežná melódia 'Adeste, fideles' [...]“.

Paul Claudel vstúpil do katedrály s neverou a vyšiel obrátený. Moderný svet žije v nevere, ale my sa musíme modliť za jeho obrátenie na vieru Notre-Dame, ktorá je katolícka. Za touto vierou sa skrýva posvätný a hierarchický svetonázor, prísny a jasný, ktorý vitráže katedrály vyjadrujú svetlom, gregoriánsky chorál premieňa na zvuk, tridentský obrad omše premieňa na liturgické úkony. Moderný svet si nárokuje zničiť túto víziu sveta, ale je predurčený na to, aby opäť povstal, ako povstal Notre-Dame, katedrála svetla. Vianoce nám to pripomínajú tým, že nás pozývajú do Betlehema tónmi Adeste fideles, ktoré sa dotkli srdca Paula Claudela.   

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Každý týždeň nový podcast otca Ľubomíra o duchovnom živote a aktuálnom dianí nájdete na Youtube, Spotify alebo ApplePodcast.