Na obranu pustovníckeho povolania
Zdroj: commons.wikimedia.org
Keď sa povie slovo „pustovník“ alebo „anachoréta“, mnohým sa vybaví zvláštny človek, akási zaniknutá duchovná bytosť v dejinách Cirkvi. V skutočnosti bol na začiatku štvrtého storočia eremitský život jedným zo štandardných spôsobov, najmä na Východe. [1]
Dnes sa už menej často stretávame s pustovníkom, nehovoriac o tom, že by niekto vykonával pustovnícke povolanie. Prečo by niekto vôbec uvažoval o tomto starobylom a mystickom povolaní, ktoré je známe životom na púšti a jedením chrobákov? Odpoveď je jednoduchá: Boh volá a duša odpovedá.
Mnohí ľudia sú príliš zaneprázdnení na to, aby mohli počúvať Boha a fyzicky aj duchovne vnímať jeho hlas. Je dôležité spomaliť, hľadať samotu a modliť sa, aby sme počuli jeho volanie. Najskôr musíme počuť jeho volanie, aby sme ho mohli poslúchnuť. Ak človek aktívne nepočúva a nehľadá Božiu vôľu, jeho hlas nepočuje. A práve to je povolanie pustovníka.
Aby sme lepšie pochopili pustovnícke povolanie, môže byť užitočné pochopiť jeho motiváciu. Potreby dnešných pustovníkov sú rovnaké ako u tých z prvých storočí – túžba po tichu, samote a modlitbe – jedným slovom, spojenie s Bohom.
Pustovník sa neustále snaží žiť v stave milosti. Byť v neustálom stave milosti znamená žiť bez hriechu. Milosť je najvyšší duchovný stav spojenia s Bohom. Kvôli dedičnému hriechu sme o milosť prišli. Nie sme schopní „kráčať s Bohom ako priatelia“, ako to robil Adam v rajskej záhrade predtým, než zjedol zakázané ovocie. Byť v stave milosti je takmer nedosiahnuteľné, keď sme ponorení do rozptýlení sveta. Preto pustovníci hľadajú ticho a samotu. „Nech príde Milosť a nech tento svet pominie.“ Títo muži a ženy prirodzene žijú spôsobom, ktorý ich oslobodzuje, aby očakávali plnosť Božieho života, podobne ako apoštoli a mučeníci. [2]
Myšlienka zanechať všetko, aby sme slúžili Bohu a len Bohu, bola vždy podstatou kresťanstva. Ježišovo pozvanie „Predaj všetko, čo máš rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (Lk 18,22) bolo ústrednou témou kresťanstva počas prvých troch storočí. Pustovníci túžia byť bez materiálnych statkov, oslobodení od seba a schopní lásky voči všetkým. [3]
Pustovníci sú – a vždy boli – oporou katolíckej viery. Byť pustovníkom znamená ustúpiť do púšte. Aj Ježiš sa na štyridsať dní a nocí utiahol na púšť, aby hľadal samotu a spoločenstvo s Bohom. Mnohé z kresťanských tradícií vďačia za svoj vznik práve „Púštnym otcom“ z prvých storočí. Viera doslova vyrástla z púšte a samoty. Púštni otcovia formovali teológiu, ktorá pomohla utvoriť Cirkev a tradície, ktoré pretrvávajú vo všetkých formách kresťanstva dodnes. Ich spisy a literatúra, ktoré majú viac ako 1500 rokov, majú trvalý vplyv ďaleko za obdobím, v ktorom vznikli. [4]
Mnohí povolaní do pustovníckeho života boli vyhlásení za svätých katolíckou Cirkvou. Svätý Ján Krstiteľ bol anachorétom, ktorý pripravoval cestu príchodu Krista. Sv. Anton Pustovník, nazývaný „otec mníchov“, je považovaný za zakladateľa organizovaného kresťanského mníšstva. Jeho mentorom bol sv. Pavol z Téb, ktorý sa stal patrónom pustovníkov.
Pustovnícky život je tiež povolanie, ktoré možno považovať za prechodné a nie trvalé. Niektorí pustovníci, ako napríklad svätý Benedikt a svätý František z Assisi, zakladali cenobitské rehoľné spoločenstvá. Iní pustovníci, ako napríklad svätý Pachomius z Tabeny, vytvárajú pustovnícke komunity. Niektorí zasvätení rehoľníci, ktorí slúžili ako kňazi, mnísi alebo mníšky, sa rozhodli prežiť koniec svojich dní v samote a modlitbe v očakávaní svojho konečného zjednotenia s Bohom. Aj vdovy môžu žiť pustovníckym životom. Neexistuje pevne stanovená dĺžka pustovníckeho života, ani obmedzenie veľkosti duchovných výšin, ktoré je možné dosiahnuť.
Existujú rôzne spôsoby života pustovníka v Katolíckej cirkvi. Pustovník môže žiť anonymne, bez oficiálneho kánonického statusu, alebo sa môže rozhodnúť pre záväzok, buď súkromný, alebo verejný. Ak je verejný, skladá sa do rúk miestneho diecézneho biskupa.
Kánonické právo (603) uvádza [5]:
Kán. 603 - § 1. Okrem inštitútov zasväteného života Cirkev uznáva eremitský čiže
pustovnícky život, v ktorom veriaci prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty,
ustavičnou modlitbou a pokáním zasväcujú svoj život na chválu Boha a spásu sveta.
§ 2. Právo uznáva pustovníka oddaného Bohu v zasvätenom živote, ak verejne zloží
vyznanie troch evanjeliových rád, potvrdených sľubom alebo iným posvätným záväzkom,
do rúk diecézneho biskupa a pod jeho vedením zachováva vlastný spôsob života.
Mnohí svätí v dejinách Cirkvi žili pustovníckym životom bez oficiálneho právneho postavenia. Svätá Katarína Sienská (1347 - 1380) sa utiahla do ústrania v malej izbe a modlila sa, zatiaľ čo žila v početnej, rušnej rodine. Táto svätica bola laičkou, ktorá nikdy nevstúpila do formálneho rehoľného spoločenstva. Svätá Ružena Limská (1586 - 1617) žila v samote v cele v záhrade svojho otca. Vstúpila do tretieho rádu svätého Dominika (laické združenie) a nakoniec zložila sľub večného panenstva. Svätá Gemma Galgani (1878 - 1903), mystička a stigmatička, viedla kontemplatívny život v starostlivosti zbožnej rodiny po tom, ako prešla rozlíšovaním medzi viacerými rehoľnými spoločenstvami.
Benediktínske martyrológium obsahuje mnoho príkladov svätcov, ktorí žili autentickým kontemplatívnym životom bez kanonického statusu. Blahoslavená Juetta, „vdova a pustovníčka z Huy v Belgicku, bola pozoruhodná svojou vážnosťou a vrúcnou zbožnosťou už ako dieťa. Po smrti manžela strávila jedenásť rokov službou chorým v nemocnici pre malomocných v Huy, potom tridsaťšesť rokov žila ako pustovníčka v blízkosti kostola, oplakávala svoje všedné hriechy a svoje telo podrobila mnohým askézam. Požehnaná darom kontemplácie a opakovane obdarená extatickými vytrženiami zomrela v Pánovom pokoji v roku 1228.“ [6] Svätá Guarína, ktorá žila v 12. storočí, strávila niekoľko rokov v samote, kým vstúpila do cisterciánskeho kláštora a obnovila horlivosť mníchov. [7]
Benediktínske martyrológium obsahuje mnoho príkladov svätcov, ktorí žili autentickým kontemplatívnym životom bez kanonického statusu. Blahoslavená Juetta, „vdova a pustovníčka z Huy v Belgicku, bola pozoruhodná svojou vážnosťou a vrúcnou zbožnosťou už ako dieťa. Po smrti manžela strávila jedenásť rokov službou chorým v nemocnici pre malomocných v Huy, potom tridsaťšesť rokov žila ako pustovníčka v blízkosti kostola, oplakávala svoje všedné hriechy a svoje telo podrobila mnohým askézam. Požehnaná darom kontemplácie a opakovane obdarená extatickými vytrženiami zomrela v Pánovom pokoji v roku 1228.“ [6] Svätá Guarína, ktorá žila v 12. storočí, strávila niekoľko rokov v samote, kým vstúpila do cisterciánskeho kláštora a obnovila horlivosť mníšok. [7]
Srdcom eremitského povolania je život modlitby. Pustovníci si vypracúvajú vlastné pravidlá života, ktoré určujú, ako budú dodržiavať sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a samoty. Žiadne dve pravidlá nie sú rovnaké, pretože okolnosti každého pustovníka sú odlišné. Denný rozvrh modlitby pustovníka sa nazýva horárium. Jadrom eremitského povolania je vernosť horáriu, ktorého základom je svätá omša, božské ofícium, sväté čítanie a modlitba. A podobne ako pravidlo života ani dve horária nie sú rovnaké. Príkaz svätého Pavla „bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17) bol pre otcov púšte rámcom každého dňa a noci. [8] V nepretržitej modlitbe pustovníci nasledujú špecifickú cestu sebapoznania v Božom svetle. To ich nakoniec privedie do vykúpeného života Božích priateľov, ktorý sa naplno uskutoční až po smrti.
Byť pustovníkom je povolanie, ktoré určuje Boh. Volanie púšte je volaním do ticha a samoty. Povolanie pustovníka k púštnej skúsenosti stojí v absolútnom protiklade k materialistickému svetu, v ktorom žijeme. [9] Pustovníci štvrtého storočia boli považovaní za orodovníkov za celé ľudstvo. Cudzinci ich vnímali ako ľudí, ktorí sú bližšie k nebu než k zemi. Ich úlohou je žiť v tichu a dôkladne poznať samých seba, aby Kristovo vykúpenie mohlo preniknúť celý ich život od začiatku až do konca. [10]
Ak má hovoriť Boh, človek musí byť ticho. „Mohli by sme premnoho hovoriť, no chybuje nám slovo, koniec všetkých rečí nech je: On je vo všetkom prítomný.“ (Sir 43,29). Pustovníci hovoria málo nie preto, že by nemali radi rozhovor, ale preto, že chcú v tichu pozorne načúvať Božiemu hlasu. Modlitba pustovníka je bdelým pohľadom tichej lásky na Boha. Pustovníci sa nevyhýbajú spoločnosti preto, že by ich nudila, ale preto, že túžia byť sami so Samotným. Náš božský Majster povedal: „Božie kráľovstvo je vo vás.“ Všetko, čo je potrebné k dosiahnutiu dobra, je Boh, ktorý prebýva v duši. [11]
Pustovníci nie sú to isté ako rehoľníci a môžu im chýbať istoty, ktoré sa nachádzajú v iných formách zasväteného života. Z tohto dôvodu potrebujú vašu podporu viac ako kedykoľvek predtým. Nezisková organizácia Heed vznikla na podporu kontemplatívnych eremitských povolaní. K dnešnému dňu dostala organizácia Heed žiadosti o podporu pustovníkov zo šiestich rôznych štátov. Ich potreby sa pohybujú od finančnej podpory až po duchovnú podporu. Ako môžete pomôcť? V prvom rade svojimi modlitbami. V druhom rade títo pustovníci potrebujú pomoc pri pokrývaní nákladov na každodenné potreby, ako sú napríklad potraviny. Prosíme, aby ste v modlitbe rozlišovali, či môžete prispieť.
Víziou Heed je vytvoriť komunitu kontemplatívnych pustovníkov v klauzúrnom prostredí. Najbližším plánom je zriadiť pustovňu v dome, ktorý potrebuje úpravy. Dlhodobým plánom je zakúpenie klauzúrneho kláštora, ktorý zahŕňa plne konsekrovanú tradičnú kaplnku. Údržba a nadobudnutie týchto nehnuteľností si bude vyžadovať značné finančné prostriedky. Viac informácií alebo možnosť prispieť nájdete na webovej stránke www.heedhiscall.org alebo kontaktujte Marka Rosea, zakladateľa a výkonného riaditeľa, na adrese mark@heedhiscall.org.
Mark Rose, zakladateľ Heed
Zdroj: rorate-caeli.blogspot.com
Poznámky:
[1] Archbishop Francis Zayek, Chorbishop Joseph Eid, The Call of the Desert, Diocese of Saint Maron, USA, 1980, p. 10.
[2] Benedicta Ward, The Desert Fathers: Sayings of the Early Christian Monks, Penguin Classics, Introduction, p. viii.
[3] Ibid., p. vii.
[4] Ibid., p. xxi.
[5] [5] Kódex kánonického práva, kniha II. Boží ľud. Časť III. Oddiel I. Hlava I. Kán. 573-606,
[6] Alexius Hoffmann, A Benedictine Martyrology, 13. januára, p. 12.
[7] Ibid., 14. januára, p. 13.
[8] Benedicta Ward, The Desert Fathers, Introduction, p. xii.
[9] Archbishop Francis Zayek, Chorbishop Joseph Eid, The Call of the Desert, p. 8.
[10] Benedicta Ward, The Desert Fathers, Introduction, p. xi.
[11] Ibid., p. xviii.
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
